BRATISLAVA 9. mája (WEBNOVINY) – Saleziánske vydavateľstvo Don Bosco pripravuje začiatkom júna vydanie knihy rozhovorov s pápežom Františkom, ktoré s ním v priebehu dvoch rokov viedli novinári Sergio Rubin a Francesca Ambrogettiová. „Hneď po zvolení Svätého Otca Františka sme získali exkluzívne práva na vydanie knihy s názvom Pápež František. Sme veľmi radi, že slovenskému čitateľovi môžeme priblížiť život nášho Svätého Otca,“ povedal riaditeľ vydavateľstva Ján Miško. Ako dodal, po dvoch rokoch od vydania knihy rozhovorov s Benediktom XVI. – Svetlo sveta, ktorá sa stala na Slovensku knižným bestsellerom, je to už druhý titul obdobného charakteru, ktorý chce vydavateľstvo ponúknuť širokej verejnosti. „Urobíme všetko preto, aby sme mohli knihu o pápežovi Františkovi priniesť našim čitateľom už začiatkom mesiaca jún,“ dodal Miško. „Okrem iného, bude to prvá kniha, ktorú vydavateľstvo Don Bosco vydá aj v elektronickej podobe. „Ak sa nemýlim, elektronickú knihu prinášame ako prvé katolícke vydavateľstvo na Slovensku.“
Kniha „Pápež František – rozhovory s Jorgem Bergogliom“ odhaľuje obraz skromného kňaza, nadšeného učiteľa a bystrého a obratného kardinála Bergoglia, ktorý sa prednedávnom stal hlavou Katolíckej cirkvi. Čitatelia sa v nej zoznámia s detstvom a rodinou pápeža Františka, s jeho dospievaním, láskami a záujmami, či dôležitosťou jeho prvého zamestnania, no dočítajú sa aj o jeho boji medzi životom a smrťou, keď mu v mladosti diagnostikovali ťažké ochorenie. Kniha je zároveň reflexiou nad vlastným životom, pričom Jorge Bergoglio často používa výrazy ako: „zhrešil som…“, „zmýlil som sa…“, „mal som také a onaké chyby“, „život ma naučil…“. Nevyhýba sa však ani nepríjemným témam ako sú: kritika Cirkvi za jej „zastaralé“ postoje; klesajúce počty kňazov a rehoľných osôb; otázky týkajúce sa sexuálnej morálky a celibátu; hospodárska kríza a dôsledky nedostatku práce; problémy, ale aj odporúčania pre učiteľov a vzdelávací systém; ale aj otázka budúcnosti Cirkvi a ľudstva vôbec.
Prostredníctvom jeho vlastných slov spoznávame premýšľavého, inteligentného a vtipného človeka, ktorého slová a skutky odrážajú jeho hlboko zakorenenú pokoru. Kniha končí vlastnoručnými úvahami a reflexiami pápeža Františka, ktoré sú plné múdrosti a inšpirácie.
Vydavateľstvo Don Bosco vzniklo v roku 1994 a patrí medzi najväčšie katolícke vydavateľstvá na Slovensku. Publikačnou činnosťou sa zameriava na širšie ľudové vrstvy, mladých ľudí, rodiny, vychovávateľov a kresťanské spoločenstvá. Spolupracuje na rôznych projektoch a vydalo viacero úspešných titulov, napr. obľúbenú edíciu príbehov Bruna Ferrera a edíciu Viera do vrecka.
Kniha ponúka čitateľom (vtedy ešte) kardinálov pohľad na problémy, s ktorými v súčasnosti bojuje Katolícka cirkev. Bez akýchkoľvek výhrad podrobne opisuje jasným a kritickým jazykom jej omyly. V knihe prináša Bergoglio aj výzvu k obnove hodnôt v našom prostredí. Vo svojich rozhovoroch ponúka svoj pohľad na politiku, ale zachádza a odpovedá aj na osobné prežívanie, odkrýva svoje zdravotné problémy v mladosti, približuje svoje rozhodnutie stať sa kňazom, hovorí o svojej hriešnosti a malosti, vyjadruje sa k téme potratov a antikoncepcie, ako aj o práci Cirkvi vo svojej krajine a vo svete.
Tu je niekoľko malých úryvkov z rozhovorov o Cirkvi a osobného života pápeža Františka:
Ako by ste sa predstavili skupine ľudí, ktorí vás nepoznajú?
„Som Jorge Bergoglio, kňaz. A som rád, že som kňazom.
Akým spôsobom sa najradšej dozvedáte správy?
Čítaním novín. Rádio si zapínam, keď chcem počúvať vážnu hudbu.
Často cestujete metrom. Je to váš obľúbený dopravný prostriedok?
Vyberám si ho skoro vždy pre rýchlosť, ale viacej sa mi páči autobus, lebo vidím na ulicu.
Mali ste priateľku?
Áno. Patrila do našej partie kamarátov, s ktorými sme chodievali tancovať.
Prečo ste sa rozišli?
Objavil som svoje duchovné povolanie.
Máte nejaké záľuby?
V mladosti som zbieral známky. Teraz najradšej čítam a počúvam hudbu.
Koľkými jazykmi hovoríte?
Bľabocem po taliansky (v skutočnosti sme zistili, že taliančinu ovláda dokonale). Čo sa týka ostatných jazykov, pre nedostatok praxe by bolo správnejšie povedať: „koľkými jazykmi som hovoril“. Francúzštinu som ovládal zbežne a poradil som si aj s nemčinou. Najťažšia bola vždy pre mňa angličtina, najmä jej fonetika, lebo nemám dobrý sluch. No a samozrejme, rozumiem piemontskému nárečiu, počúval som ho od detstva.
Koľko hodín denne spávate?
Závisí od situácie, ale zvyčajne asi päť hodín. Chodím spať skoro a prebúdzam sa bez budíka o štvrtej ráno. No a ešte si 40 minút zdriemnem poobede.
Čo je podľa vás najväčšia cnosť?
Nuž, čnosť lásky, uvoľniť miesto druhým, a to skrze tichosť. Tichosť ma tak zvádza! Stále prosím Boha o to, aby mi dal tiché srdce.
A najhorší hriech?
Ak za najväčšiu čnosť považujem lásku, logicky by som mal povedať, že najväčším hriechom je nenávisť, ale mne sa najviac protiví pýcha, „namyslenosť“. Keď sa mi niekedy stalo, že „som mal o sebe vysokú mienku“, vo vnútri sa ma zmocnil pocit veľkej hanby a poprosil som Boha o odpustenie, lebo nik nie je zbavený možnosti upadnúť do pýchy.
Mimochodom, ako ste sa cítili, keď ste počuli opakovať vaše meno v Sixtínskej kaplnke pri spočítavaní hlasov počas voľby nástupcu Jána Pavla II.?
Bergoglio zvážnel a vyzeral trochu napätý. Napokon sa usmial a povedal:
Na začiatku konkláve sme, my, kardináli, prisahali, že zachováme tajomstvo; nesmieme hovoriť o tom, čo sa tam deje.
Tak nám aspoň povedzte, aké ste mali pocity, keď uvideli svoje meno medzi hlavnými kandidátmi na pápeža …
Ostych, hanbu. Myslel som, že novinári sa zbláznili…
Robí, podľa Vás, Cirkev svoju prácu dobre?
Budem hovoriť o Cirkvi v Argentíne, lebo tú poznám najlepšie. Pastoračné smernice pre novú evanjelizáciu, ktoré sme my, biskupi šírili v roku 1990, sa začínali podčiarknutím dôležitosti „srdečného prijatia“. My, duchovní, môžeme upadnúť do pokušenia byť správcami, a nie pastiermi. To v praxi znamená, že keď človek príde na faru požiadať o sviatosť alebo o čokoľvek iné, už ho nevybavuje kňaz, ale farská sekretárka a tá je niekedy ako harpya. V jednej diecéze mali sekretárku, ktorú všetci farníci prezývali Tarantula. Problém je v tom, že takéto typy ľudí desia tých, ktorí nepatria len tomu kňazovi a tej farnosti, ale patria Cirkvi a Ježišovi. Nesmieme zabúdať, že pre mnohých ľudí je farnosť neďaleko ich domu „vstupnou bránou“ do katolíckej viery. Natoľko je dôležitá.
Na rozdiel od väčšiny evanjelických spoločenstiev, kde vládne srdečnosť, priateľskosť a ľudí tam oslovujú menom … A kde vôbec nečakajú, kým ľudia prídu, ale idú za nimi.
Je nevyhnutné, aby sme my, katolíci, tak duchovní ako aj laici, vykročili v ústrety ľuďom. Raz mi jeden veľmi múdry kňaz povedal, že sme v celkom opačnej situácii, než o akej sa hovorí v podobenstve o pastierovi, ktorý mal deväťdesiatdeväť oviec v ovčinci a šiel za tou, čo sa stratila. My máme jednu ovcu v ovčinci a deväťdesiatdeväť stratených, za ktorými nejdeme. Úprimne verím, že hlavným rozhodnutím Cirkvi v súčasnosti nie je zjednodušiť, alebo odstrániť nariadenia, ani uľahčiť to alebo ono, ale vykročiť za ľuďmi, poznať ich podľa mena. No nielen preto, že je to jej poslanie, ísť a ohlasovať Evanjelium, ale preto, že ak to nerobí, škodí si.
Ako to?
Cirkvi, ktorá sa obmedzí len na vykonávanie farskej práce a žije uzavretá vo svojom spoločenstve, sa stane to isté, čo zavretému človeku: upadne na tele aj na duchu. Alebo stuchne ako uzamknutá miestnosť, kde sa šíri pleseň a vlhkosť. Do seba zahľadenú Cirkev postihne to isté, čo do seba zahľadenú osobu: stane sa paranoickou, autistickou. Je pravda, že ak človek vyjde na ulicu, môže sa mu prihodiť to isté, čo každému inému: nehoda. Ale tisíckrát radšej budem mať Cirkev zranenú, než chorú. Inými slovami, som presvedčený, že Cirkev, ktorá sa obmedzí len na funkciu správcu, na opatrovanie svojho stádočka, napokon ochorie. Pastier, ktorý sa zatvára, nie je skutočným pastierom oviec, ale skôr sa ponáša na „strihača“, ktorý sa po celý čas zabáva s ich kučeravou vlnou, namiesto toho, aby šiel pohľadať ďalšie ovce.
