Asi každý z nás chce v práci podať dobrý výkon, zažiť úspech, splniť si svoje kariérne ciele a pocítiť uznanie. Tieto túžby sú prirodzené, no honba za vynikajúcimi výsledkami a perfekcionizmus môže v niektorých prípadoch vychádzať z pocitu nedostatočnosti a naše nutkanie dokázať stále viac a viac môže pochádzať z detstva, kedy nám rodičia nastavovali vysokú latku alebo nás porovnávali so „šikovnejšími“ súrodencami či rovesníkmi.
Keď budujeme svoju kariéru, tieto staré pocity môžu vyplávať na povrch a sabotovať naše úsilie. O psychologickom jave, ktorý sa nazýva syndróm podvodníka, nám porozprávala psychodynamická terapeutka Mgr. Zuzana Sidorová.
Čo to je impostor syndróm?
Impostor syndróm (syndróm podvodníka) je psychologický jav, pri ktorom človek napriek objektívnym dôkazom o svojich schopnostiach a úspechoch prežíva vnútorné presvedčenie, že nie je dosť dobrý, že úspechy si nezaslúži a že bol „precenený“ a má obavu, že skôr, či neskôr bude „odhalený“ ako podvodník.
Nezastaviteľný prúd myšlienok vám ovláda život? Mindfulness pomáha zvládnuť stres aj úzkosť - ROZHOVOR
Trpiaci týmto syndrómom si nedokážu plne pripísať svoj úspech, pretože nemajú pocit, že ten úspech pochádza od nich. Impostor syndróm je teda akýsi tichý sabotér – zvonka pôsobíme úspešne, no vnútri sa necítime hodní toho, čo žijeme.
Ako zistíme, že ním trpíme?
Typickými príznakmi sú neustále spochybňovanie svojich kompetencií aj pri opakovaných úspechoch, pripisovanie vlastného úspechu šťastiu, náhode alebo iným ľuďom, strach zo zlyhania alebo z odhalenia, prokrastinácia, perfekcionizmus, porovnávanie sa s ostatnými, znižovanie vlastnej hodnoty, alebo neschopnosť prijať pochvalu bez vnútorného diskomfortu.
Zo psychodynamickej perspektívy môžeme impostor syndróm chápať ako obranný mechanizmus, ktorý pomáha jedincovi chrániť sa pred úzkosťou z očakávaní a vlastnej túžby po dokonalosti. Môže súvisieť s vnútorným konfliktom medzi idealizovaným ja a reálnym ja, alebo s prenesenými hlasmi z minulosti (napr. nároční rodičia či autority).
Prečo ho často pociťujú aj veľmi schopní a úspešní ľudia? Je to len o sebavedomí alebo ide o hlbší psychologický mechanizmus?
Zo psychodynamického pohľadu ide o vnútorný konflikt sebahodnoty – rozpor medzi tým, kým sa človek cíti byť a akým ho vidí svet. Nie je to diagnóza v zmysle psychiatrickej poruchy, ale vnútorný postoj, často spojený s nízkym sebahodnotením.
Môžete mať ADHD a nevedieť o tom: Príznaky si často mýlime s lenivosťou či únavou - ROZHOVOR
Mnoho úspešných ľudí má zvnútornené kritické hlasy z minulosti – rodičov, učiteľov, autorít, ktoré hovoria: „Mohol/a si sa viac snažiť. Toto nestačí.“ Ako hovorí psychoterapeutka Valerie Young: „Niektorí ľudia nečerpajú sebaúctu z úspechu, ale z neustáleho dokazovania, že si ho zaslúžia.“
Vzniká tento syndróm už v detstve, napríklad v dôsledku výchovy či porovnávania so súrodencami?
Áno. Príčiny často siahajú do detstva. Napríklad ak dieťa dostávalo lásku podmienečne – „Budem na teba hrdá, keď prinesieš jednotku“, naučí sa, že jeho hodnota je naviazaná na výkon. Porovnávanie so súrodencami či očakávania typu: „Ty si ten rozumný, ty nesmieš zlyhať“ môže vytvoriť tlak, ktorý v dospelosti prerastie do trvalého vnútorného napätia.
Aký vplyv má impostor syndróm na pracovný výkon, kariérny rast alebo schopnosť prijímať pochvalu a úspech?
Mnohí ľudia, ktorí trpia týmto syndrómom, podávajú výborné výkony. Často však za cenu vyčerpania, chronickej úzkosti či prokrastinácie (zdržanie zo strachu zo zlyhania). Boja sa prijímať nové výzvy, aby „neprepadli“, alebo prepracovávajú všetko do posledného detailu. Pochvalu vnímajú ako hrozbu – veď „čo ak si ostatní budú myslieť, že som naozaj taký dobrý, a potom zistia pravdu?“
Prečo impostor syndróm častejšie postihuje ženy, aj keď objektívne dosahujú výborné výsledky?
Ženy častejšie čelili (a čelia) spoločenským normám, ktoré spochybňujú ich kompetencie. Mnohým bolo od detstva naznačované, že majú byť „milé, poslušné, nenápadné“. Ak dosiahnu úspech, majú pocit, že „niečo ukradli“ – pretože sa pohybujú mimo očakávaných rolí. Ženy často pripisujú úspech tímu a zlyhanie sebe. Muži opačne.
Aké sú konkrétne znaky, že nás tento syndróm ovláda – a nie sme „len“ pokorní alebo sebakritickí?
Pokora je vedomie vlastných limitov bez popretia vlastnej hodnoty. Impostor syndróm však popiera celú našu kompetentnosť. Človek sa necíti „len nie celkom dokonalý“, ale v podstate nehodný úspechu. Impostor syndróm nie je len akýsi vágny pocit neistoty, má svoj veľmi konkrétny „rukopis“.
Prečo ste unavení aj po ôsmich hodinách spánku? Odborníčka hovorí o chybách, ktoré robíme pred spaním
Ľudia, ktorých ovláda, často nevidia vlastné úspechy ako oprávnené. Pochvaly neprijímajú s ľahkosťou, ale s rozpakmi a úzkosťou. Ak sa im niečo podarí, ich prvá myšlienka zvyčajne znie: „To bola len náhoda, raz na to aj tak niekto príde.“
Ľudí s týmto syndrómom často sprevádza úzkosť, pocit hanby, neistoty a vnútorného napätia. Paradoxne, úspech ich nezbavuje stresu – práve naopak, zvyšuje tlak, aby „nesklamali“ alebo aby sa „nabudúce neukázalo, že na to nemajú“. Takto vzniká začarovaný kruh.
Ako s týmto pocitom „nie som dosť“ môžeme vedome pracovať a zmeniť svoj vnútorný dialóg?
Základom je rozpoznať tento vnútorný hlas (vnútorného kritika, sabotéra) a dostať ho do vedomia. Tento hlas síce hovorí sebavedome, ale to, čo hovorí, nie je postavené na faktoch, ale na starých predsvedčeniach, ktoré sme si osvojili dávno predtým, než sme mali šancu ich spochybniť.
Namiesto toho, aby ste s ním bojovali, skúste sa pýtať: „Kto mi to v minulosti hovoril? Čí hlas to je?“ Uvedomenie je prvý krok. Ak si pri úspechu opäť hovoríte: „To bola len náhoda.“, skúste si povedať: „Aha, môj impostor/kritik/sabotér opäť prehovoril. To ale neznamená, že má pravdu.“
Mnohým ľuďom pomôže už len zistenie, že v tom nie sú sami – impostor syndróm zažil totiž niekedy v živote takmer každý. Impostor funguje na báze pocitu, nie dôkazov a faktov. Skúste si preto viesť „denník dôkazov“ – konkrétne situácie, kedy ste niečo zvládli, pomohli, zaujali, zlepšili veci okolo seba. Veľmi pomáha viesť si zoznam úspechov a pravidelne si zapisovať pochvaly (aj sebe samému) a učiť sa ich prijímať bez bagatelizovania. Dovoľte si byť „učeník“ a nie „expert“, dovoľte si robiť chyby.
Dá sa impostor syndróm úplne prekonať alebo sa s ním človek musí naučiť žiť? A ako sa nevzdať, keď sa opäť ozve ten hlas pochybnosti?
Nie vždy úplne, ale dá sa s ním žiť vedome a s menšou silou. Psychoterapia (najmä psychodynamická alebo hlbinne orientovaná) pomáha rozpliesť koreňové vzorce a budovať zdravší vzťah k sebe. Každý úspech môže byť príležitosťou pretrénovať vnútorný dialóg.
Ak sa hlas pochybnosti ozve znova, nie je to dôkaz zlyhania, ale príležitosť povedať si: „Už viem, kto to hovorí. A tentoraz mu nemusím veriť.“ Sebahodnota nie je cieľ, je to proces. A ten začína, keď si dovolíme uveriť, že to, kým sme, je dosť.
Impostor syndróm nie je chyba, ale signál, že túžime byť hodnotní. A práve táto túžba, ak s ňou naložíme vedome, nás môže priviesť k väčšej ľudskosti a láskavosti, hlavne voči sebe samým.
