Na internete dnes človek o sebe dokáže zistiť všetko. Stačí mu dátum a čas narodenia a všetko do seba zapadne: „To na mňa naozaj sedí!“ reagujeme, keď si prečítame charakteristiku svojho znamenia zverokruhu. Nesedí to však aj na zvyšnú dvanástinu planéty, ktorá je narodená v rovnakom mesiaci? Nejde predsa len o tzv. Forerov efekt, nie mimozemské sily?
Forerov efekt (známy aj ako Barnumov efekt) je psychologický jav, pri ktorom ľudia veria, že všeobecné, neurčité opisy ich osobnosti sú výnimočne presné a im šité na mieru, hoci by sa rovnako hodili na kohokoľvek iného.
Inými slovami: keď si prečítame vetu typu: „Potrebujete byť milovaní, ale niekedy máte problém ukázať svoje skutočné pocity,“ máme pocit, že presne to sme my. Pravda je však taká, že podobne by to sedelo na deväť z desiatich ľudí.
Psychologička Monika Chovanová tvrdí, že viera v horoskopy, tarot a rôzne testy osobnosti nevypovedá o našej naivite, ale o hlbokej ľudskej potrebe dať životu zmysel a vnútorný poriadok. Táto potreba sa ešte prehlbuje v čase neistoty alebo krízy, kedy siahneme po čomkoľvek, čo nám pomôže zaradiť samých seba, hoci len symbolicky. Hviezdy, typológie či ezoterika nám ponúkajú jednoduché odpovede tam, kde realita sklamala.
V rozhovore sme sa rozprávali o tom, prečo ľudia tak silno túžia po „pravde o sebe“, ako funguje Forerov efekt a čo všetko o nás prezradí náš vzťah k horoskopom.
Prečo majú ľudia potrebu hľadať odpovede o sebe v horoskopoch, kartách či rôznych testoch osobnosti?
Ľudia majú prirodzenú potrebu porozumieť sebe – svojim reakciám, rozhodnutiam aj tomu, prečo cítia to, čo cítia. Hľadajú rámec, ktorý by vniesol poriadok do vnútorného chaosu, a horoskopy či osobnostné testy im tento rámec ponúkajú. V mojej praxi často vidím, že nejde o poverčivosť, ale o túžbu nájsť zmysel a oporu v niečom, čo zdanlivo „vysvetľuje všetko“. Keď človek cíti neistotu, je prirodzené, že siahne po systéme, ktorý mu pomôže zaradiť sám seba, aj keby to bolo len symbolicky.
Psychologicky ide o hľadanie identity, istoty a kontroly. Výskumy ukazujú, že ľudia majú tendenciu veriť veciam, ktoré im dávajú pocit predvídateľnosti. Mnoho klientov mi hovorí, že horoskopy ich upokojujú. Nie preto, že by verili na hviezdy, ale preto, že im dávajú pocit, že v ich príbehu je poriadok. Takéto systémy teda často fungujú ako forma emocionálnej regulácie. Odporúčam horoskopy čítať vždy s nadhľadom – ako metaforu, nie diagnózu.
Je viera v horoskopy alebo veštenie len prejavom naivity, alebo ide o prirodzenú ľudskú túžbu po pochopení samého seba?
Nie je to naivita, skôr hlboká potreba človeka porozumieť svetu, v ktorom žije, a sebe samému. V každom z nás existuje túžba po zmysle. A ak ho neponúka život, hľadáme ho v symboloch. Horoskopy a veštby sú staré ako ľudstvo samo, pretože poskytujú pocit spojenia s niečím väčším. V praxi často vidím, že ľudia, ktorí prechádzajú zmenami alebo stratou, začínajú viac čítať horoskopy – nie preto, že veria na osud, ale preto, že hľadajú smer.
Existuje život po smrti? Svedectvá ľudí, ktorí prežili klinickú smrť sa nedajú poprieť - ROZHOVOR
Z psychologického hľadiska ide o pokus zredukovať úzkosť cez rámec, ktorý dáva veciam tvar. Niektoré výskumy ukazujú, že viera v ezoterické systémy rastie počas spoločenských kríz, teda v časoch, keď racionalita prestáva stačiť. Ja osobne ľuďom neberiem ich vieru, pokiaľ im pomáha a nebráni v realite. Skôr ich vediem k tomu, aby ju doplnili o sebapoznanie, ktoré je zakorenené v realite. Lebo skutočné pochopenie seba sa vždy rodí z odvahy pozrieť sa dnu, nie len do hviezd.
Prečo máme pocit, že opis z horoskopu „na nás úplne sedí“, aj keď by sa mohol hodiť na hocikoho iného?
To je presne podstata Forerovho efektu. Náš mozog má tendenciu personalizovať všeobecné tvrdenia. Ak je text napísaný dosť neurčito, každý v ňom nájde kúsok seba. Napríklad veta „potrebujete byť milovaní, ale niekedy sa bojíte ukázať zraniteľnosť“ je univerzálna, no čitateľ ju preloží cez svoje osobné skúsenosti.
V praxi často vidím, že sa ľudia chytia práve tej časti, ktorá im emocionálne zarezonuje a ostatné časti automaticky prehliadnu. Mozog tak selektívne potvrdzuje to, čomu chce veriť. Výskumy potvrdzujú, že čím viac vnímame text ako „osobný“, tým silnejší má efekt. Preto odporúčam klientom vnímať podobné opisy ako zrkadlo, nie ako pravdu. Môžu byť dobrým odrazovým mostíkom k introspekcii, ale nie diagnózou. V konečnom dôsledku to, čo „na nás sedí“, býva často len to, čo v nás práve potrebuje byť vypočuté.
Akú úlohu v tom hrá dôvera vo „zdroj“, napríklad keď text pochádza od astrológa, psychológa alebo duchovného sprievodcu?
Dôvera je kľúčový faktor. Ak veríme zdroju, náš mozog automaticky zníži mieru kritického myslenia a otvorí sa sugescii. Preto sa Forerov efekt zosilňuje, keď slová prichádzajú od autority či už vedeckej, duchovnej alebo emocionálnej. V mojej praxi vidím, že klienti často viac veria testom osobnosti než vlastnej intuícii.
Autorita im dáva pocit, že niekto „kompetentný“ im konečne povedal, kto sú. To je veľmi ľudské. Potreba byť videný a pochopený. Psychológia to nazýva efektom zdrojovej dôvery. Z výskumov vieme, že emocionálne napojený zdroj (napr. terapeut alebo mentor) má silnejší vplyv ako anonymný text. Preto aj ja ako odborníčka pristupujem k spätnej väzbe citlivo – viem, že moje slová môžu formovať niečí obraz o sebe. A práve preto učím ľudí, aby si zachovali vnútorný kompas aj vtedy, keď im niekto „zvonka“ hovorí, kým sú.
Súvisí tento efekt aj s potrebou sebapotvrdenia, teda že radi veríme informáciám, ktoré nás ukazujú v pozitívnom svetle?
Áno, veľmi úzko. Väčšina ľudí má potrebu vidieť sa v pozitívnom svetle. Ide o základný mechanizmus sebazáchovy. Preto nás viac oslovujú opisy, ktoré hovoria o našej empatii, sile či originalite. Aj keď sú nepresné, prijímame ich ako pravdivé, pretože posilňujú našu sebahodnotu. V mojej praxi často vidím, že ľudia sa fixujú na tie časti opisu, ktoré im dávajú pocit výnimočnosti.
Tento jav sa nazýva self-serving bias – tendencia interpretovať informácie v prospech vlastného ega. Výskumy potvrdzujú, že ľudia odmietajú popisy, ktoré ich vykresľujú negatívne, aj keď sú presné. Preto odporúčam čitateľom horoskopov či testov, aby si položili otázku: „Čo vo mne chce veriť, že toto som ja?“ Tak sa posúvame od slepej viery k vedomému sebapoznaniu.
Dá sa povedať, že viera v takéto systémy rastie najmä v časoch neistoty alebo osobnej krízy?
Jednoznačne áno. Keď sa človek cíti stratený, potrebuje niečo, čo mu dáva orientáciu. V obdobiach neistoty – osobnej, vzťahovej či spoločenskej – má naša myseľ tendenciu siahať po symboloch. Horoskop alebo výklad kariet vtedy funguje ako psychologická kotva. V praxi to pozorujem napríklad po rozchodoch, stratách či zmenách identity. Ľudia chcú vedieť „čo ďalej“.
Neviem, kto som a čo chcem: Kríza identity môže prísť v 15-tke, 25-tke aj po 50-tke - ROZHOVOR
Výskumy z čias pandémie ukázali, že záujem o ezoterické témy prudko narástol práve v čase kolektívneho stresu. Tieto systémy poskytujú ilúziu kontroly a aj keď je to len ilúzia, niekedy stačí na to, aby človek prežil náročné obdobie. Mojou úlohou v terapii je túto potrebu pochopiť, nie zosmiešniť. A potom ju premeniť na schopnosť hľadať oporu v sebe, nie mimo seba.
Prečo majú ľudia pocit, že test alebo horoskop ich „odhalil lepšie než partner či rodina“?
Rodina a partneri nás vnímajú cez svoje predstavy, zvyky a očakávania. Horoskop či test prichádza zvonka a to bez predsudkov, s prísľubom objektivity. Preto sa v ňom cítime viac videní. V praxi často počúvam: „Ten test ma vystihol lepšie ako môj muž.“ V skutočnosti však nejde o objektivitu, ale o slobodu, pretože ten test nás nesúdi.
Z psychologického hľadiska ide o kontrast medzi podmienenou láskou blízkych a bezpodmienečným prijatím anonymného systému. Náš mozog reaguje úľavou, keď sa cíti pochopený bez hodnotenia. Výskumy ukazujú, že pocit „byť pochopený“ má silnejší efekt na sebahodnotu než akákoľvek chvála. Preto odporúčam ľuďom, aby si podobný pocit preniesli aj do vzťahov – naučili sa komunikovať, čo v nich chcú, aby bolo videné.
Ako si môžeme v bežnom živote overiť, že niečo, čo nám o nás tvrdí test či veštenie, naozaj platí?
Najlepším spôsobom je pozorovanie správania, nie slov. Ak mi test tvrdí, že som „trpezlivá“, mala by som sa spýtať: prejavuje sa to aj v stresových situáciách? V praxi odporúčam klientom overovať svoje „pravdy“ cez reálne situácie, nie pocity. Psychológia stojí na pozorovateľných vzorcoch, nie len dojmoch.
Overenie spočíva v tom, že si všímam, či sa určitá vlastnosť opakuje v čase a v rôznych prostrediach. Ak nie, pravdepodobne ide len o projekciu želania. Výskumy ukazujú, že sebapoznanie je presnejšie, keď ho kombinujeme so spätnou väzbou od iných ľudí. Preto odporúčam: berte horoskopy ako inšpiráciu, ale testujte ich v realite. Ak to, čo čítate, nezodpovedá tomu, čo žijete, pravdepodobne to nie je pravda o vás, ale o tom, čomu by ste chceli veriť.
