Najnovšia časť podcastu agentúry SITA s názvom Okno do sveta sa zamerala na Nemecko.
Miroslav Wlachovský spoločne s Vladimírom Handlom analyzovali súčasnú politickú a ekonomickú situáciu v krajine po rozpade vládnej koalície Olafa Scholza. O tom, čo k nej viedlo, o zanedbaní nemeckých investícií do modernizácie aj výzvach v oblasti energetiky, migrácie či vzťahov s Ruskom a USA.
Okno do sveta: S Trumpom nás v najlepšom prípade čaká oslabenie NATO, v najhoršom krach aliancie (rozhovor)
„Nenásytný čínsky trh, lacné suroviny z Ruska a bezpečnosť platia Američania. To bola nádherná situácia, na ktorej Nemecko úžasným spôsobom po roku 2000 hospodársky rástlo, biznis mal úžasné zisky, ale tie nedostatočne investoval do inovácií a dnes má ten biznis problém,“ skonštatoval Handl, expert na nemeckú politiku z Inštitútu medzinárodných štúdií Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe.
Nemecko je motorom európskej ekonomiky, kľúčovým partnerom Slovenska v ekonomickom aj politickom zmysle a v posledné týždne mu priniesli vládnu krízu a nakoniec aj rozpad koalície sociálnych demokratov z SPD, liberálov z FDP a zelených.
Miroslav Walchovský s Vladimírom Handlom priblížili príčiny súčasnej krízy, čo to znamená pre samotné Nemecko, pre Európsku úniu, aké dopady to môže maťna Slovensko a aký je očakávaný vývoj.
V rozhovore sa dozviete:
- čo pozitívne sa vláde Olafa Scholza podarilo
- akú úlohu pri jej páde hrala dlhová brzda
- či malo na rozpad nemeckej vlády vplyv zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA
- prečo sa Nemecko nechalo chytiť do Putinovej energetickej pasce
- v čom nebola Angela Merkelová veľmi dobrá
- koľko stoviek miliárd eur musí Nemecko v najbližších piatich rokoch investovať do infraštruktúry
- ktoré tri témy budú kraľovať nemeckým voľbám
- kto pravdepodobne voľby vyhrá a čo bude musieť urobiť ako prvé
- koľko utečencov prišlo do Nemecka za posledných 9 rokov
- prečo východ krajiny volí extrémistickú AfD
- či poklesne po voľbách nemecká podpora Ukrajiny
- ako je Nemecko pripravené na Trumpa
>>> Video podcast Okno do sveta
Relácie Okno do sveta si môžete vypočuť aj na >>> Spotify
MW: V Nemecku sa rozpadla „semaforová“ koalícia kancelára Olafa Scholza pozostávajúca z SPD, FDP a zelených. Scholzova vláda bola historicky prvá trojkoalícia v krajine a už pri jej vzniku bolo zrejmé, že je tam napätie, najvzdialenejší v nej boli reprezentanti liberálov – FDP. Ako podľa teba fungovala táto trojkoalícia počas uplynulých troch rokov, čo bolo jej programom a či sa ho nejakým spôsobom podarilo naplniť?
VH: Spomínaná trojkoalícia sa nedala dokopy z lásky. Nebola to chcená koalícia, ale vynútená po výsledku volieb, ktorý bol taký, že buď mohli ďalej spolu vládnuť CDU/CSU a SPD, ale to vlastne nebolo možné, pretože tento model sa v tom čase absolútne vyčerpal, alebo teda potom bolo treba zložiť koalíciu tak, ako sa to napokon podarilo – vznikla tzv. „semaforová“ trojfarebná koalícia strán, ktoré k sebe naozaj nepasujú.
Liberáli majú inú identitu, iné poňatie hospodárskej politiky. Takže to bol veľmi odvážny počin, vynútený povolebnou konšteláciou. Na čom tá koalícia stavala bolo to, že sa zhodli na tom, že sa na veľa veciach nezhodnú, ale že sa pokúsia vyriešiť zamrznuté reformy a odloženú transformáciu Nemecka, najmä nemeckého hospodárstva a infraštruktúry, pretože Angela Merkelová bola schopný manažér každodennej agendy a schopný krízový manažér, ale nebola človekom, ktorý by mal strategickú víziu a menil či modernizoval Nemecko v potrebnej miere.
Takže mala to byť modernizačná a transformačná koalícia. Založené to bolo na tom, že budú mať na to dosť prostriedkov, pretože si mysleli, že je možné previesť z fondu na podporu hospodárstva v dobe covidu 60 miliárd eur, ktorými by mohli financovať modernizačné kroky. Išlo hlavne o dekarbonizáciu priemyslu, digitalizáciu a modernizáciu nemeckej infraštruktúry, ktorá je naozaj vo veľmi zlom stave. Proste otvoriť hospodárstvo budúcnosti, práve v dobe boja proti klimatickej zmene. Takže skutočne komplexný modernizační program, ktorý mal byť zabezpečený tým fondom.
Vôbec nemohli tušiť, že krátko po nástupe koalície Rusko napadne Ukrajinu, čím sa úplne zmenila geopolitická situácia a zrazu sa objavila obrovská diera, ktorú bolo treba zaplniť. To koalícia zvládla a ak bude s Olafom Scholzom niečo spájané v pozitívnom zmysle, tak je to historický obrat v nemeckej politike a vytvorenie špeciálneho fondu, v spolupráci s opozíciou, vo výške 100 miliárd eur na modernizáciu Bundeswehru, transformáciu bezpečnostnej politiky, podporu Ukrajine, export zbraní na Ukrajinu čiže do konfliktnej zóny, čo bolo v nemeckej politike absolútne tabu po celé povojnové obdobie. Čiže skutočne došlo ku kvalitatívnemu zlomu. V tej dobe ešte stále bola tá predstava, že budú mať tých 60 miliárd eur.
Tá skončila koncom roku 2023, kedy ústavný súd na základe sťažnosti opozície dospel k názoru, že je to nelegitímne použitie rozpočtových prostriedkov. Tie peniaze zmizli práve v dobe, keď nemecká vláda riešila ruskú vojnu. Vláda v tom období celkom slušne vyriešila energetickú krízu spojenú s vojnou a samozrejme Nemecko nezmrzlo. Nebolo tam povstanie kvôli teplu. Toto sa im podarilo ku koncu roka 2023 dotiahnuť, ale práve v tej dobe sa zistilo, že nebudú mať peniaze a zrazu sa ten stroj, ktorý mal fungovať a celkom aj fungoval, zadrhol, pretože sa stratil olej, ktorý mal tie ozubené kolieska premazávať.
Spomínal si Angelu Merkelevú, že bola manažér každodennej politiky a krízový manažér, ale že jej chýbala strategická vízia. To čo vidíme v Nemecku je, že zápasia s dlhom voči vlastnej infraštruktúre a voči vízii krajiny, ktorá sa opiera o dáta a možnosti a neráta iba s najlepším možným scenárom. Spomínal si, že pomerne flexibilne zareagovali na ruský útok na Ukrajinu, že Nemecko sa nezrútilo ani po ekonomickej stránke. A aj si uvedomilo dlh voči vlastnej bezpečnosti.
Nemecko sa ale v minulých rokoch výrazne energeticky naviazalo na Rusko. Povedal by som, že bolo ťahúňom naviazania sa na Rusko. Na Nord Stream 2 Nemcov upozorňovali mnohé štáty. Samozrejme Ukrajina prvá, ale medzi nimi ale aj Slovensko aj Spojené štáty. Že to nie je dobrý nápad a keď dôjde k naplneniu Nord Stream 2 ako projektu, tak to môže spustiť aj politické a vojenské procesy. Prečo to Nemci nepočúvali?
Nemecko sa v tomto zmysle chovalo voči ostatným arogantne. Boli presvedčení, že oni Rusku rozumejú. To bola pasca, do ktorej sa sami vpravili. Tá pasca súvisela s dejinami nemecko-ruských vzťahov, s tou príšernou vojnou, do ktorej nacisti vtiahli celú Európu a Sovietsky zväz.
A z toho vygenerovali nemeckí politici, ale aj intelektuálna sféra predstavu tom, že tam je nejaká zvláštna väzba a nejaké zvláštne porozumenie – ako my Rusom rozumieme. Prečo teda nepočúvali ostatných? Pretože si mysleli, že skutočne oni budú tí, kto udrží ten most s Ruskom a budú Rusko meniť, modernizovať, liberalizovať.
Po Kryme už túto ilúziu stratili, ale aj tak zostala predstava, že budú aspoň udržiavať Rusko ako mierového partnera, zložitého, konfliktného, ale mierového partnera Európy. Takže Steinmeier ešte na konci roku 2021 prezentoval Nord Stream 2 ako posledný most do Ruska. Čiže to bol politický koncept. Samozrejme za tým boli aj obrovské hospodárske záujmy. Celý nemecký biznis chcel naďalej pokračovať v tej historicko-ekonomickej symbióze. Rusko ako surovinová základňa, Nemecko ako exportér technologicky vyspelých produktov do Ruska.
Takto to fungovalo 300 rokov, teda okrem doby 2. svetovej vojny. Predstava bola taká, že takto to bude fungovať aj naďalej. Pre nich bola závislosť na Rusku vždy ako vzájomná závislosť a samozrejme Rusko má záujem tie vzťahy udržiavať. Je to racionálne, je to vecné, je to výhodné. Prečo by to preboha ničili? To bol ten predpoklad. Dokonca predali Gazpromu tie svoje obrovské zásobníky plynu. A Gazprom sa postaral o to, aby na začiatku tej vojny boli zásobníky prakticky prázdne. A vláda potom musela zásobníky od Gazpromu vykúpiť a naplniť ich novými dodávkami.
Takže to bola systematická ruská politika ako Nemecko dotlačiť do surovinovej závislosti, aby bolo povoľné v otázke vojny. To sa ale Putinovi nepodarilo. Podarilo sa mu Nemecko absolútne stratiť a mobilizovať ho. To bol ten moment, kedy sa Nemecko postavilo na správnu stranu.
Ale Nemecko takým zvláštnym spôsobom odišlo aj od atómovej energie. To bolo počas vlády Angely Merkel, keď po nehode japonskej jadrovej elektrárne bola nálada a tlak zo strany verejnosti, zatvoriť jadrové elektrárne. Oni sa tak zbavili veľkého zdroja energie, ktorá im dnes chýba. Nie je tam debata o tom, že by znova spustili jadrové elektrárne?
Tá debata prebieha hlavne napravo od stredu. Sú tomu otvorení liberáli z FDP. Je tomu otvorená CDU/CSU, ktorá o tom už dlho diskutovala.
Aj v týchto kruhoch sa líšia názory ako to uchopiť. Niektorí dúfajú, že by bolo možné obnoviť tie už uzavreté elektrárne. To ale väčšinou odborníci spochybňujú, pretože by to bolo technologicky strašne náročné, zložité a príliš drahé. Že to nie je tá správna cesta, že je už vlastne zarúbaná. Ale o čom sa skutočne uvažuje sú tie malé modulárne reaktory. Ale zatiaľ je to iba vízia.
Uvidíme či CDU/CSU pôjde do volieb s týmto programom. Bolo by zaujímavé vidieť, ako sa k tomu postaví verejnosť. Pretože to rozhodnutí o odchode od jadra bolo značne ľudové rozhodnutie. Nemecko sa k nemu prehrýzalo asi 20 rokov. Všetky voľby sa k tomu nejakým spôsobom vyjadrovali, takže nakoniec to bol politický konsenzus, ktorý teda neschvaľovala hospodárska sféra, ale bol to spoločenský politický konsenzus. A to že je to strata, samozrejme všetci vedia.
Mám pocit ako keby tá politická sféra tvárila, že peniaze sa vždy nájdu a nejakým zázrakom sa dá takýmto spôsobom sanovať aj energetika, aj bezpečnosť. Ako keby to všetko bolo nastavované do dobrého počasia. A to dobré počasie sa začiatkom 21. storočia začalo dramaticky míňať. Nemecko bol silný štát, keď globalizácia fungovala, lebo bol proexportný. Mal silnú hospodársku spoluprácu so Spojenými štátmi a Čínou, z Ruska bralo energiu.
Ale tento model sa vo veľkej miere vyčerpal a tých znamení bolo dostatok. Jedným z nich bola aj covidová kríza, ktorá dramaticky narušila dodávateľské reťazce a upozornila Európu na to, že je závislá od tretích krajín. A ďalším momentom samozrejme bola ruská agresia na Ukrajine.
Je dnes Nemecko, z tohto pohľadu, chorým mužom Európy, alebo sa dokáže nejakým spôsobom pozviechať? Pretože ako sme roky hovorili, motor európskej integrácie je francúzsko-nemecký. Francúzi dodávali politiku, Nemecko hospodárstvo a Európska únia bola vo svete silný ekonomický hráč, ale politický trpaslík. Dnes sme možno v politickej sfére trošku pridali, ale v hospodárskej začíname zaostávať aj za USA aj za Čínou. Aké je z nemeckého pohľadu východisko a čo musia doma urobiť?
Stali sa veľké chyby, niektoré sa ale nedali predvídať. Napríklad zástancovia odchodu od jadra vychádzali z toho, že sa bude masívne a rýchlo vyvíjať energetika založená na obnoviteľných zdrojoch, ktorá mala byť lacná aj pre spotrebiteľov. Tieto kalkulácie úplne nevyšli. Treba ale povedať, že dekarbonizácia nemeckej energetiky veľmi pokročila.
Teraz je ale, vzhľadom na tú vojnu a súbeh rôznych krízových momentov, spojená s vysokou cenou energie, ktorá je v Nemecku pre priemysel násobne vyššia ako v USA. To je štrukturálny problém, ktorý budú musieť riešiť. A zatiaľ sa to snažia riešiť znižovaním nebo stropovaním cien pre priemysel. A vláda mala pripravený balíček na pomoc priemyslu, aby podniky neodchádzali do USA, čo sa teda, z nemeckého aj z nášho hľadiska, bohužiaľ deje.
Americký Inflation Reduction Act je strašne významným magnetom pre nemecký priemysel. Takže to je ten veľký boj, ktorý zvádzajú. Treba povedať ale ja to, že zaspali aj samotné podniky. Nie je to len otázka politiky, skutočne zaspal aj nemecký biznis.
Nemecký biznis úžasným spôsobom zarábal. Nenásytný čínsky trh, lacné suroviny z Ruska a bezpečnosť platia Američania. To bola nádherná situácia, na ktorej Nemecko úžasným spôsobom po roku 2000 hospodársky rástlo a biznis mal úžasné zisky, ale tie zisky nedostatočne investoval do inovácií. Dnes má ten biznis problém. Stále je to úžasne kvalitná štandardná výroba vysokých technológií, ale už to nie je ta revolučná sila, ktorú by mali generovať napríklad v elektromobilite.
Vidíme, že Volkswagen to zaspal a jeho priestor preberá čínska produkcia. Za to teda politika naozaj nemohla. Podobne sa musí investovať v chemickom priemysle, vo farmácii. Samozrejme sú to naďalej veľmi významní hráči, ale vo svetovej konkurencii majú problém a naviac sú tu aj tie aspoň čiastočne odchody do Ameriky.
Čiže, čo má nemecká politika robiť? Snažila sa o to, ale do toho prišla vojna a prišiel problém tých spomínaných peňazí. Modernizácia celej infraštruktúry, digitalizácie nemeckej ekonomiky a nemeckej štátnej správy je naozaj v plienkach. Pokrytie Nemecka signálom a internetom je slabé. Nedostatočne umožňuje rozvoj hlavne v menších miestach nemeckej ekonomiky, ale aj štátnej správy. Štát je v tomto zmysle málo efektívny. Videli sme spadnúť most v Drážďanoch, to bol pre Nemecko absolútny šok.
Dráma toho zaostávania tam teraz skutočne je a každá ďalšia vláda to bude musieť riešiť. Bude to otázka peňazí. Jednou z bŕzd pre investície, ktoré musia prísť, je aj to, že Nemecko má dlhovú brzdu. A liberáli z FDP trvali na tom, že tu brzdu treba udržať, keď ostatné strany poukazovali na to, že to proste nie je financovateľné z normálneho rozpočtu. Ani podpora Ukrajiny, ani tie infraštruktúrne projekty. A na tom sa koalícia nakoniec rozpadla.
A nebolo dôvodom liberálov aj to, že sa obávali, že keď sa dlhová brzda uvoľní, tak sa tie peniaze jednoducho prežerú, keď to poviem ľudovo?
Máš absolútne pravdu, tá obava bola. Poukazovalo sa na to, že napríklad ten stomiliardový osobitný fond pre Bundeswehr, s ktorým súhlasila opozícia s podmienkou, že sa to bude orientovať na nové vyzbrojenie armády. To nevedela vláda úplne zabezpečiť a zároveň
proste chýbali peniaze na normálnu prevádzku Bundeswehru. Čiže časť bola bola použitá inak. Čiže áno, tá obava vždy je. Všeobecne sa všetci zhodnú, že prípadné zadlžovanie štátu nemôže ísť na spotrebu, že to musí byť investičné zadlžovanie. Otázka je potom ale realizácia. Friedrich Merz, šéf opozičnej CDU/CSU, ktorý zrejme bude ďalším kancelárom, kritizoval vládu, že chce meniť dlhovú brzdu, aby umožnila väčšiu mieru zadlženia.
Teraz už aj Merz naznačuje to, čo už dlho hovoria experti, že ďalšia vláda bude musieť reformovať dlhovú brzdu, pretože nebude mať peniaze na to, aby sanovala všetky tie nedostatky posledných 15-20 rokov. Hovorí sa, že len do infraštruktúry musí dať Nemecko v najbližších piatich rokoch minimálne 400 miliárd eur, aby sanovalo železnice, cesty, mosty a siete.
Okrem ekonomiky, do akej miery je témou v Nemecku migrácia? Do akej miery to čerí vody v nemeckom politickom systéme? Nemecko je destináciou migrantov z blízkeho stredného východu, z Afriky. My sme tranzitné územie a Nemecko na to reagovalo okrem iného tým, že uzavrelo hranice, podobne ako v našom prípade Rakúsko. Máme tu kaskádu zatvárania hraníc a schengenský systém buď funguje obmedzene alebo nefunguje. Aká silná je migračná téma v dnešnom Nemecku?
Nie je to číslo jedna, ale určite číslo dva. Podľa mňa budú tri volebné témy – na prvom mieste hospodárske a sociálne otázky, potom migrácia a na treťom mieste otázky vojny a mieru. Dôležitý je kontext. V roku 2015 prijali asi 1,5 miliónu utečencov a odvtedy ďalšie 3 milióny, toho 1,2 milióna z Ukrajiny. Čiže za 9 rokov skoro 5 miliónov. Z nich je veľká časť z úplne iných kultúrnych okruhov, čo je proste veľká záťaž.
V posledných mesiacoch sa ten príliv v dôsledku zavedených opatrení na hraniciach pomaly znižuje. Zatiaľ ale, ako vieme, nefunguje ochrana vonkajšej hranice Európskej únie. Tá téma je obrovská hlavne preto, že aj pri tom klesajúcom počte je jasné, že Nemecko už ďalšiu vlnu nezvládne.
Pretože tie komúny, tie obce, kde nakoniec tá integrácia prebieha, sú skutočne preťažené, pokiaľ ide o ubytovanie, školy, zdravotný systém a naviac samozrejme tá atmosféra je tomu naozaj málo naklonená. Takže dnes 86 % Nemcov hovorí, že azylová imigrační politika sa musí zmeniť. A všetky politické strany zmenu sľubujú. Dokonca na nej pracuje táto vláda. Podarilo sa jej vyrokovať dlho pripravovanú reformu azylovej politiky na európskej úrovni. Tá začne platiť až v roku 2026, ale určite je to pozitívny krok.
Samozrejme to bude volebná téma. CDU/CSU je oveľa ostrejšia, práve oni veľmi tvrdo tlačili na zavedenie stacionárnych kontrol na hraniciach. Súčasná vláda chcela skôr náhodné, dočasné kontroly. Nakoniec to dopadlo, ako to dopadlo.
Určite to ale bude veľká volebná téma pre AfD. 61% voličov AfD zastáva antiimigrantské až rasistické názory, ako ukázala nedávna štúdia. To je najväčší výskyt toho rasistického a antiimigačného ideového smerovania v nemeckej politike čiže AfD na tom bude samozrejme stavať. Pre nich to bude téma číslo jeden.
AfD je silné hlavne v bývalom východnom Nemecku, v bývalej NDR a nejakým spôsobom to poukazuje na fakt, že Nemecko napriek tomu, že k zjednoteniu došlo krátko po páde berlínskeho múru, dodnes ešte nie je plne zjednotené.
Určite sa to dá povedať. Samozrejme administratívne, normatívne Nemecko zjednotené je. Infraštruktúra bola vo východnej časti Nemecka úplne zmodernizovaná, je modernejšia ako v západnej časti. Ale to rozdelenie pokračuje, aj keď má iný charakter než pôvodne. Je to dané radou faktorov.
Jedným z nich je nedostatočná reprezentácia východonemeckej populácie v štátnych inštitúciách, v orgánoch. Proste nefunguje pocit toho, že obyvatelia východného Nemecka majú dostatočné zastúpenie a to má dopad na identifikáciu sa so štátom a jeho inštitúciami. Skutočne to zastúpenie je asi len desaťpercentné oproti tomu, ako by malo byť. To je veľký deficit.
Ďalší deficit je to, že sa tam nikde neuchytili tie tradičné politické strany. Nedokázali tu vygenerovať záujem verejnosti. Povedal by som, že východonemecký volič alebo občan bol do určitej miery politicky akoby bezprizorný. On sa samozrejme vo voľbách prikláňal vo voľbách k jednotlivým stranám. Ale že by sa tu tým stranám podarilo vytvoriť skutočne širokú členskú základňu a tým pádom naviazať na sebe toto obyvateľstvo a legitimizovať svoju politiku, tak to sa skutočne podarilo len v malej miere. Čiže tam ostala väčšia volatilita voličov.
A tí potom sledovali tie takzvané protestné strany, ako bola PDS, potom Die Linke. Dnes prevzala tú protestnú úlohu AfD. Dnes sme už ale v druhej fáze. AfD už nevolia iba protestní voliči, ale vo väčšej miere, podľa sociológov sú to až 2/3 ich voličov, sú voliči, ktorí sú odhodlaní voliť AfD práve preto, aká je. A to je výraz odporu proti tomu establishmentu, proti Berlínu, proti tomu ustálenému politickému systému. Je to výraz nespokojnosti, mohlo by sme povedať, emocionálna politika hnevu.
Takže je to vlastne Trumpov efekt, ak to môžeme takto prepojiť. V tých východných oblastiach to funguje skutočne podobne.
Spomínal si, že tradičným stranám sa nepodarilo až tak uchytiť vo východnom Nemecku. Ale veď predsa dlhoročná šéfka CDU Angela Merkelová bola práve z východného Nemecka. To ani takto veľký symbol nezaberá?
Nie, skutočne to nefungovalo. Ak si spomínaš na Československo, tak v Prahe bolo množstvo zástupcov zo Slovenska, ale to boli tí pražskí Slováci. Tiež to nefungovalo. A ani tu. Tá Angela Merkelová proste sedí v Berlíne. Wolfgang Thierse bol roky predseda parlamentu, tiež bol z východného Nemecka. Čiže dve najvyššie figúry boli z východného Nemecka. Prezident Joachim Gauck bol z východného Nemecka, nič z toho nepomohlo.
Pretože tá politická strana musí prítomná na mieste, tam sa musí prejavovať ako aktívny, efektívny aktér a zbierať podporu, priaznivcov a členov. Keď toto nefunguje, tak potom sú tie vysoké funkcie vnímané ako nadstavba a sú vnímané ako príliš vzdialené ľuďom, a tí sa s nimi neboli schopní identifikovať. To patrí k nedostatkom toho zjednotenia, že tí východní občania ostali do určitej miery politicky bezprizorní.
Poďme ešte späť k politickej situácii. Malo zvolenie prezidenta Trumpa nejaký vplyv na to, že sa tá vládna koalícia rozpadla relatívne rýchlo práve po amerických voľbách? Alebo je to iba čistá koincidencia?
Ak tam bol nejaká vzťah, tak sa čakalo, že koalícia vydrží práve kvôli voľbe Trumpa. Rad pozorovateľov hovoril, že práve za tejto situácie sa snáď tá koalícia vzchopí, mobilizuje, prehltne rozdiely a udrží sa, pretože to je najmenej vhodná doba na vládnu krízu.
Druhý pohľad je ten, že to môže byť tak, že Trump napomohol rozpadu v zmyslu, že proste požadoval zmenu financovania. Buď teda reformu dlhovej brzdy alebo nejaký dodatočný fond práve s poukazom na to, že Nemecko musí zvýšiť svoju podporu Ukrajine, v tejto novej situácii. Čiže v tomto zmysle by sa možno dalo hovoriť, že tam faktor Trump zapôsobil, že teraz je ten moment, kedy musíme dať viac peňazí a na tom sa nezhodli, a tak sa rozpadli.
Inak na rozdiel od nás, od českej alebo slovenskej politiky, je Trump v Nemecku vnímaný s veľkou obavou. 75% Nemcov si myslelo, že určite vyhrá Harrisová. Predstava pro bežného Nemca, že niekto môže voliť Trumpa, bola tak bizarná, že tomu vôbec nechcel veriť. Voliči AfD áno, ale normálni voliči nie. Podobne sa politika spoliehala na to, že to nebude Trump.
Takže príprava Nemecka na Trumpa je obmedzená. Oni sa snažili nadväzovať kontakty s republikánmi, to myslím prebiehalo celkom systematicky. Ale čo sa týka toho hlavného, to znamená urobiť Nemecko relevantným silným aktérom, ktorý bude „Impresive,“ že bude mať v Amerike zvuk, ako vojenská a ekonomická sila, tak tomu sa malo Nemecko ďaleko viac venovať a to sa im skutočne nepodarilo.
V podstate z tohto pohľadu premrhali čas. Čo nás čaká ďalej? V decembri by mal Olaf Scholz požiadať o hlasovanie o dôvere svojej vláde a hovorí sa, že termín nemeckých volieb by mal byť následne 23. februára. Čo prinesú tie voľby? Zatiaľ vedie s dosť výrazným náskokom CDU/CSU Friedrich Merza. Merz bol jednou z postáv CDU, ktoré boli dosť výrazne potláčané Angelou Merkel. Pokúšal sa predrať hore už dávnejšie a predsa len ho nejakým spôsobom spacifikovala. Dnes sa Merz ukazuje ako pomerne razantný líder, aj v ekonomickej oblasti, aj v oblasti vojenskej podpory Ukrajine. Minimálne v slovnej podobe vie veľmi jasne sformulovať, čo môžeme čakať od marca. Aká koalícia by sa mu mohla podariť zostaviť pri tých číslach, ktoré dnes vidíme?
Dobre si popísal tú cestu, ktorá je teraz pred nami. Ale ešte jednu vetu k predchádzajúcej téme. Zaspali sme všetci tú prípravu na Trumpa. Nik sa skutočne nepripravil. Európska únia, von der Leyen a Európska komisia urobila možno najviac tých praktických krokov, ale všetci ostatní ten čas nevyužili. A späť k tvojej otázke. Vyzerá to tak, že s tými 34% momentálnych preferencií pre CDU/CSU, sa im podarí vyhrať.
Olaf Scholz naďalej dúfa, že sa mu podarí zopakovať scenár z roku 2021. Kedy mal v marci asi 15% a v septembri končil s 25, 4% a tesne vyhral nad CDU/CSU. To si myslím, že sa teraz opakovať nebude, pretože vtedajšia výhra bola spojená s tým, že on nebol na rozdiel od dneška zaťažený krachom vlády. Naviac mal vtedy výhodu, že tí ostatní kandidáti na kancelára, Annalena Baerbock a Armin Laschet, boli slabí. Dnes to tak nebude a jeho optimizmus, že sa mu podarí ten scenár z roku 2021, nie je na mieste.
Vyzerá to teda, že to bude Merz, ale aká bude konštelácia? Merz a celá strana by boli šťastní, keby sa im podarilo urobiť koalíciu s FDP. Takže by boli radi, ak by sa FDP dostala do parlamentu a bola dostatočne silná na to, aby vznikla dvojkoalícia. Všetci dúfajú, že bude možné vytvoriť dvojkoalíciu. Tá trojkoalícia bola dôležitá skúsenosť, v tomto ďakujeme semaforovej koalícii, že to vyskúšala a ukázala ako je to komplikované.
Takže teraz všetci chcú dvojkoalíciu, optimálne s FDP. Ale keď vidím, akým spôsobom CDU/CSU valcuje a vlastne vysáva FDP, pretože majú podobných voličov a sú zároveň konkurentmi, tak to nevidím úplne optimisticky, že sa im to podarí. Aj keď sa k tomu stretávajú a pripravujú sa na to. Myslím si, že to je dosť málo pravdepodobná opcia.
Ďalšia možnosť je opäť veľká koalícia s SPD. Je to síce niečo, čo sa v roku 2020-21 vyčerpalo, ale ak nebude iná možnosť, tak tá perspektíva tu je.
CDU/CSU ale jasne hovorí, že SPD, ale bez Olafa Scholza. To by bol koniec Scholzovej politickej kariéry. Čiže to možné je, SPD má celý rad zaujímavých ľudí, ktorí môžu výborne spolupracovať s CDU. Spolupredseda SPD Lars Klingbeil je realista. Rozumie vojenstvu, takže by mohol byť veľmi kvalitný v bezpečnostnej oblasti. Hubertus Heil, minister sociálnych vecí, je veľmi schopný človek, ktorý výborne komunikuje s CDU. Boris Pistorius, minister obrany má v CDU/CSU vynikajúci povesť. Takže to by nebol zásadný problém.
Ide o to, či by takáto vláda potom mala tú transformačnú, modernizačnú silu, ktorú Nemecko potrebuje, aby otvorili tie investiční prostriedky do všetkých tých agend, o ktorých sme hovorili, pretože sa to nepodarí urobiť z bežného rozpočtu. Preto prvým krokom bude reforma dlhovej brzdy, ktorú tentoraz ale povedie už Friedrich Merz.
Potom je tam variant trojkoalície CDU/CSU, zelení a FDP, ak sa teda dostanú do parlamentu. Je to možné, ale nie je to niečo, čo by niekto chcel, pretože všetci vidia, že trojkoalícia je strašná záťaž.
A ekonomické programy zelených s liberálmi nie sú veľmi kompatibilné. To sme videli už teraz. V prípade CDU by to bolo zrejme niečo podobné, čiže bude to ťažké a bude veľmi záležať na tom, aké budú konečné čísla, či sa FDP podarí vôbec dostať do parlamentu. Z tohto hľadiska som postup FDP, aj chápal, že aktívne prispeli ku koncu tej koalície. Keby to naťahovali až do septembra, tak by mali skoro istotu, že neprekročia hranicu zvoliteľnosti.
Slovensko aj Česká republika sú veľmi silno naviazané na Nemecko ekonomicky aj politicky. Aký má tento vývoj vplyv na nás?
Pro nás je hlavné, aby Nemecko bolo stabilné a aby prosperovalo. Ak sa pozrieš na súčasnú debatu nemeckého politického stredu, tak tam je absolútna jednota v tom, že práve preto, že rastú tie pravé a ľavé extrémne strany, tak tie strany demokratického stredu sa musia veľmi výrazne zdisciplinovať a nachádzať spoločnú reč.
Napríklad Robert Habeck posunul stranu zelených do realistickej pozície, a myslím, že nebude mať zásadný problém spolupracovať s CDU/CSU. Samozrejme, musel by tu stranu posunúť ďalej a myslím, že to bude tak povediac habekizácia zelených. Čiže tam je perspektíva.
Je absolútne kľúčové, aby tie voľby prebehli v určitej slušnej kultúre. To ako Scholz prepustil Christiana Lindnera a sprevádzal to osobnými útokmi, to teda nebol dobrý začiatok volebnej kampane. To bol šok pre všetkých. Ale útok CDU na predsedníčku celoštátnej volebnej komisie, to bol takisto šok. To sa nerobí. Ako sa neútočí na ústavný súd, tak sa neútočí ani na volebnú komisiu a jej predsedníčku. Čiže vidíme, že situácia sa vyostruje. Ide teda o to aby sa volebná kampaň udržala v slušných rámcoch.
Ale pokiaľ ide o témy, tak všetci budú potrebovať riešiť hospodársku otázku. To má aj SPD, ale tá má väčší akcent na sociálne otázky. CDU/CSU samozrejme nie sú antisociálne strany, ale dávajú veľký dôraz na to, že ak máme prežiť v tomto svete, ak máme mať silnú armádu, ak máme mať kohertnú spoločnosť tak predovšetkým musíme mať dynamickú hospodársku situáciu. Na to dávajú obrovský dôraz.
Niektorí ekonómovia hovoria, že ideálna by bola práve koalícia CDU/CSU – FDP, pretože to je jediná skutočne radikálne transformatívna koalícia. Všetky ostatné koalície budú opäť vyjednávať o sociálnych a ekologických aspektoch.
My potrebujeme, aby to prebehlo slušne, aby vznikla stabilná vláda. Myslím si, že tá šanca je veľká, pretože CDU/CSU bude zrejme dominantná. Poučenie z tejto trojkoalície bude také, že sa všetci budú snažiť, aby to bola dvojkoalícia.
Ďalšia vec ktorú strašne potrebujeme je, aby to všetko bol v európskom kontexte. Našťastie v tom nemeckom strede z toho kontextu nik nevybočuje. My potrebujeme od Nemecka ešte viac, aby bolo nielen v kontexte, ale aby bolo aj lídrom v Európe. Je to naša nádej. Potrebujeme Nemecko, ktoré bude reformovať vzťahy s Francuzskom. Tie sú najhoršie, aké som zažil. Potrebovali by sme aby Merz našiel spoločnú reč s Macronom, tu som bohužiaľ trošku skeptický. Sú inej povahy, inej kultúry. Musíme dúfať.
A samozrejme všetci sa budú snažiť vychádzať s Donaldom Trumpom. Čiže tá hrôza, ktorá tam z neho panovala sa bude musieť pretvárať na nejaký konštruktívny prístup k Trumpovi. Snažiť sa v rámci Európy niečo ponúkať a zároveň sa teda pripravovať a brániť tam, kde bude Trump alebo jeho administratíva útočiť.
A nebojím sa toho, že by akákoľvek konštelácia znamenala zníženie podpory Ukrajine. To si neviem predstaviť. Pretože Nemecko si prvýkrát uvedomilo, že aj ono je ohrozené a dnes sa cíti byť súčasťou toho ohrozenia v Európe. Takže si myslím, že každá tá koalícia sa bude angažovať v podpore Ukrajiny.
K tomu len malá poznámka, že v tej rétorickej podobe to tak je. Ale to, čo vyčítajú kancelárovi Schozovi je, že za tými slovami nenasledovali dosť razantné činy, respektíve, že tá pomoc buď meškala, alebo bola limitovaná – napríklad použitie rakiet Taurus. Merz toto asi vidí trošku inak a tam je istá nádej.
Na záver sa chcem spýtať to, čo sa pýtam tradične všetkých svojich hostí. Máš pre nás nejaké odporúčanie, nejakú literatúru alebo podcast k témam, o ktorých sme dnes hovorili?
Začnem self promotion. Pred dvoma rokmi sme vydali knižku Nemecko 1989 – 2021. Na našej katedre Zuzana Lizcová, Vladimír Handl, Miroslav Kunštát. Je to pokus vysvetliť to Nemecko za tých 30 rokov. Prešli sme celú tú agendu od ekonomiky, cez politiku, vojenstvo, česko-nemecké vzťahy a tak ďalej. Ale inak je u nás tej literatúry o Nemecku pomerne málo.
To je zarážajúce, že práve v našich štátoch, ktoré sú tak previazané s Nemeckom, keď sa chceš dopátrať niečoho k Nemecku, tak je to normálne problém.
Musíš čítať nemeckú alebo anglosaskú literatúru. Neviem, či môžem odporúčať nemecké tituly ale skvelá práce je Handbuch zur deutschen Europapolitik – Rukoväť nemeckej európskej politiky. 700 strán od najlepších expertov o nemeckej politike vo všetkých oblastiach európskej integrácie.
Potom samozrejme existuje aj Podobná rukoväť o nemeckej o domácej politike, kde si čitateľ môže urobiť prehľad o témach nemeckej politiky, inštitúciách, normách, hospodárskej dimenzii, bezpečnosti a jednotlivých spolkových krajinách a regiónoch.
Potom máme širokú anglosaskú literatúru. Z mojich najobľúbenejších by to asi bola kniha britských expertov na Európsku úniu Simona Bulmera a Williama Patersona Germany and the European Union: Europe’s Reluctant Hegemon?.
Existujú samozrejme aj skvelé podcasty. Na stránke Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy dgap.org sú dobré podcasty aj v angličtine. Napríklad Benjamin Tallis tam má seriál o nemeckej zahraničnej politike, ktorý má asi 20 pokračovaní.
