V slovenskom parlamente, kde by sa mali hľadať kompromisy v prospech nás všetkých – občanov, sa opozícia často tvári ako jediný strážca pravdy. Ich posolstvo znie jednoducho: „Občania, nerušte, robíme opozičnú politiku.“ V tom okamihu sa zatvoria dvere – nie pred voličmi, ale pred realitou. Európske demokracie sú plné príkladov polarizácie – od disidentov v bývalom Východnom Nemecku až po boje v americkom Kongrese.
Slovenská opozícia predstavuje špecifický prípad. Nie je to len o oprávnenej kritike vlády – to by bolo aj užitočné. Ide o myslenie rozdelené na dve kategórie: buď si s nami, alebo si proti nám. Žiadny priestor pre nuansy, jemné odtienky, pre strednú cestu. Ak máš iný názor, si automaticky nepriateľ, zradca alebo korytár.
Kolaboranti a zradcovia
Pozrime sa na nedávny príklad s hlasovaním o novele ústavy v septembri 2025. Opozícia – zoskupenie Progresívneho Slovenska, SaS a ďalších – sa snažila udržať jednotu v odmietnutí vládneho návrhu.
Ako špičky komunistickej strany „komplet kontrolovali komunistický puč“, ktorý podľa Fica spustili 17. novembra 1989 - KOMENTÁR
Avšak poslanci z KDH a Hnutia Slovensko zahlasovali za novelu, ktorá zahŕňala zmeny ako ochrana tradičnej rodiny či ďalšie body. To viedlo k ostrej kritike: PS aj SaS ich označili za kolaborantov s vládou, ktorí podkopávajú opozičnú jednotu. Nešlo o podrobnú debatu o obsahu novely – či sú zmeny prospešné, alebo škodlivé, či by sa dali upraviť.
Nešlo o hľadanie kompromisu, napríklad o podporu niektorých častí bez plného odmietnutia. Bol to len ďalší príklad ich prístupu: buď hlasuješ proti všetkému, čo navrhne vláda, alebo si kolaborant a zradca. Tí, ktorí sa rozhodli inak, boli označení za naivných, alebo morálne prehnitých. Lebo ak nesúhlasíš úplne, nie si len nesúhlasiaci – si jednoducho nepriateľ.
S nami alebo proti nám
Tento binárny prístup nie je výlučne slovenský. V USA ho nazývajú polarizáciou, v Poľsku sme ho videli v konfliktoch medzi Kaczyńským a liberálmi. Na Slovensku má korene v histórii – od éry Mečiara cez Fica až po súčasnosť.
Spomeňte si na protesty počas pandémie COVID-19: opozícia kričala „sloboda!“, ale zároveň odmietala vakcíny ako „chipy z pekla“. Žiadna diskusia o vedeckých faktoch, o rizikách verzus prínosoch. Len dve možnosti: áno alebo nie. A lekári, ktorí varovali pred dezinformáciami, sa stali „elitami v bielych plášťoch“.
Prečo je to tak? Čiastočne ide o historické dedičstvo – komunistické „s nami alebo proti nám“, kde stred považovali za slabosť. Čiastočne o sociálne siete, kde algoritmy uprednostňujú extrémy pred vyváženosťou. Ale hlavne o lenivosť myslenia.
Opozičná politika by mala byť ako dialóg: krok vpred, krok dozadu a hľadanie spoločného menovateľa. Namiesto toho tu máme rigidný systém: odmietať, nie budovať. Občania sú v tom len šumom v pozadí. „Nerušte,“ hovoria, „my píšeme pravidlá budúcnosti.“ Ale ich pravidlá nefungujú – bez tých drobností žiadny systém nevydrží. Výsledkom je demokracia ako v zápasníckom ringu: namiesto debaty tu máme útoky cez sociálne siete. Voliči sa cítia ako diváci v hre bez víťaza. A tí, ktorí hľadajú stred – podnikatelia, učitelia, rodičia v Humennom či v Dunajskej Strede, ktorí chcú školy bez ideologických bojov – sú automaticky označení za nepriateľov.
Ak chce opozícia zmeniť tento stav musí začať u seba. Otvoriť dvere, počúvať bez predsudkov. Pýtať sa: „Čo ak má pravdu aj ten druhý?“ To nie je slabosť, ale sila. Inak sa náš politický systém zamotá do nekonečnej slučky: odmietnutie, útok, odmietnutie… bez pokroku. A občania budú naďalej klopkať na zatvorené dvere.
