Do krajiny prúdi pomoc z celého sveta, svoj tím sem ani nie 24 hodín po udalosti poslala aj slovenská humanitárna organizácia Magna. Na mieste je už spolupracovník zo susednej Indie, v sobotu do Nepálu odlietajú aj dve Slovenky, ktoré budú priamo v teréne poskytovať zdravotnú a psychosociálnu pomoc.
„V Nepále vládne chaos, od prvého dňa skladáme tímy lokálnych pracovníkov – rečová bariéra je tu žiaľ neprekonateľná. Ide o inú kultúru, adresovať citlivé témy týkajúce sa mentálneho zdravia vie najlepšie len človek, ktorý pozná kultúru, zvyky a možnosti riešenia,“ uviedol riaditeľ organizácie Magna Martin Bandžák. Pomoc plánuje slovenská humanitárna organizácia poskytovať v dvoch provizórnych stacionárnych centrách, do terénu pošle aj jeden mobilný tím.
„Vládne kapacity sú minimálne, takmer celú pomoc nechávajú na medzinárodné spoločnosti,“ uviedla riaditeľka operačnej sekcie Magna Denisa Augustínová, ktorá pre portál Webnoviny.sk priblížila aj aktuálnu situáciu v krajine.
Chlad, nedostatok jedla, chýbajúce stroje
„Letisko stále nefunguje tak, ako by malo. Komerčné lety sú veľmi limitované, premávať by mali až od soboty. Cesty sú zničené a zapadnuté, komunikácia je však už lepšia, ako bola prvé štyri dni. Mobilní operátori už fungujú spoľahlivejšie,“ uviedla Augustínová. Situácia na uliciach sa však začína komplikovať. „Ľudia sa začínajú sťažovať na nedostatok jedla a veľkú zimu. Keďže prší, sú nonstop mokrí. Náhradným ubytovaním sú často len prístrešky, ktoré sú veľmi skromné a majú obmedzenú kapacitu. Ľudia očakávajú od vládnych predstaviteľov a polície viac pomoci. Aj tí však idú nad svoje sily a limity – 95 percent armády distribuuje pomoc alebo sa snaží odhrabávať sutiny,“ vysvetlila. Krajina stále čaká na ťažké stroje z Indie a Číny, ktoré im prisľúbili vládni predstavitelia. „Stroje v hlavnom meste spočítate na prste jednej ruky, mimo hlavného mesta si ľudia pomáhajú len rukami. Tí, ktorí stále nenašli svojich rodinných príslušníkov, sa snažia bezradne odhrabávať kamene a sutiny.“
Začínajú sa aj prvé vrtuľníkové prieskumy oblastí v okolí asi 80 km, ktoré vykazujú veľké škody. „Tieto dediny sú väčšinou obývané len starými ľuďmi – najmä ženami a deťmi, nakoľko mladí muži dochádzali za prácou do mesta. Tí, ktorí prežili, sú bezradní – nevedia pomôcť s odhrabávaním ciest. Terén je náročný, logistika je veľkou prekážkou,“ vysvetľuje Augustínová.
Čakanie na zázraky
Nemocnice sú beznádejne preplnené, státisíce ľudí žijú na uliciach. Nie sú to len obyvatelia mesta, ale celého údolia Káthmandu a horských oblastí, ktorí sa tu postupne schádzajú. Hoci v tlači sa občas mihnú aj pozitívne správy o ľuďoch, ktorých vyhrabali zo sutín ešte živých, ide o veľmi zriedkavé príbehy. „Takýchto prípadov je žiaľ veľmi málo. Ľudia sa z nich nesmierne tešia, ale sú také ojedinelé, že všetci o nich vedia a hovoria. Vieme o nich od kolegov – napríklad v stredu bolo zopár mladých mužov vytiahnutých z budovy, kde pracovali a kde sa vďaka strojom podarilo sutiny rozbiť a odhodiť. V týchto dňoch však už naozaj hovoríme o zázrakoch. Tí, ktorých zasypalo, majú pravdepodobne príliš vážne poškodenie krvného obehu a tým pádom kolaps vnútorných orgánov. Všetci však očakávajú ešte nejaké zázraky v priebehu dneška aj zajtrajška,“ hovorí Slovenka, ktorá sa angažovala aj ako terénna pracovníčka v Kambodži.
Prívalové dažde a šíriace sa epidémie
Situáciu v krajine komplikujú aj prívalové dažde, s nimi sú však spojené aj ďalšie problémy. „Prívalové dažde sú veľmi intenzívne, okrem zosuvu pôdy a sťaženiu logistiky zhoršujú situáciu ľudí na uliciach. Tí odmietajú návrat do domov, ktoré sú popraskané. Nikto sa neodváži hodnotiť, nakoľko je poškodená statika a či sa dá budova použiť, radšej sa zdržiavajú na uliciach, lebo nechcú riskovať, opisuje pracovníčka humanitárnej organizácie. Problémom sú aj epidémie, najmä šíriaca sa cholera, ktorá tu bola síce aj pred zemetrasením, keďže je však vysoko infekčná, teraz sa šíri ešte rýchlejšie.
„O epidémii žiaľ hovoríme už dnes, keďže infraštruktúra je nefunkčná a tým pádom aj prístup k pitnej vode a sanitácii. Problémom nie je len to, že v sutinách sa rozkladajú mŕtve telá, ale aj skutočnosť, že ľudia sú smädní a hladní a po určitom čase sa napriek výzvam, že majú piť len pitnú vodu, dostávajú do štádia, že si už nedávajú pozor,“ vysvetlila Augustínová.
Z beznádeje až k agresii?
Prístup k pitnej vode tiež nemá každý, začína sa aj boj o jedlo. „Treba si uvedomiť, že ľudia v domoch stratili takmer všetko, nemajú prostriedky na nákup jedla, preto začínajú prvé protesty pri distribúcii jedla.“ Konflikty však začínajú aj z iných dôvodov. „Od utorka sa situácia stupňuje. Ľudia by chceli ísť do okolia zhodnotiť situáciu, nechcú veriť, že cesty sú zničené, vyžadujú od vlády autobusy, aby mohli vycestovať. Je to však nereálne, keďže takmer každý most bol poškodený a neodporúča sa tadiaľ cestovať,“ dopĺňa aktivistka. Niektorí však riskujú aj napriek dobre mieneným radám: „Sú to najmä muži, ktorí sa potrebujú dostať za ženami, deťmi či staršími ľuďmi. Čakanie v Káthmandu im príde neznesiteľné. Keďže mobilná sieť nefungovala a nemali sa s nimi ako spojiť, nervozita sa vystupňovala. Z beznádeje potom pramenila aj agresia.“
Mobilné siete síce už fungujú, dovolať sa je však stále takmer nemožné. „Ľudia, ktorí počas zemetrasenia vybehli von na ulicu, nemali čas brať si mobilné telefóny, spojenie s blízkymi teda chýba.“ Podľa Augustínovej k rabovaniu zatiaľ neprišlo, či sa situácia zmení, závisí od viacerých faktorov. Napríklad aj od toho, či bude v meste počas distribúcie potravín dostupná ochrana zo strany polície a armády. „Ľudia, ktorí nič nemajú a nemajú čo stratiť, sa v túžbe pomôcť blízkym asi dostanú do tejto situácie – ak bude možnosť rabovať, tak to asi urobia. Nepálčania nie sú agresívni národ, v extrémnych situáciách sa však nedá predpovedať, či aj mierumilovní a dobrosrdeční ľudia nezačnú konať inak. Treba mať dobre zorganizovaný systém, uprednostniť v radách ženy, postupovať pomaly a nerobiť selekciu – napríklad uprednostňovať rodiny vojakov,“ dodala.
