Ďaleko v slovenských Karpatoch, kde líšky dávajú ľuďom dobrú noc a kde sa kopce tiahnu ako staré zjazvené chrbty zabudnutých obrov, sa vinie cesta, ktorá nie je len infraštruktúrou, ale symbolom národného zlyhania.
Úsek medzi Oľkou a Radvaňou nad Laborcom v okrese Medzilaborce – to nie je cesta, to je tankodrom, kde každý výtlk veľkosti krátera rozpráva príbeh o rezignácii, o ignorancii a o diskriminácii tých, ktorí žijú ‚Pánu Bohu za chrbtom‘, ďaleko od lesku hlavného mesta – Bratislavy, či regionálneho Prešova.
Ako človek, ktorý sa v posledných rokoch intenzívne venuje doprave a jej problémom na Slovensku, vidím v tomto úseku nie len chýbajúci asfalt, ale aj trhlinu v samotnej štruktúre spravovania štátu. A mám k tomu kraju osobný vzťah – v tejto odľahlej časti našej krajiny sa narodil môj otec, takže tie diery na ceste ma bolia dvojnásobne, ako rodinné jazvy.
Kraju v rozpočte chýbajú peniaze
Spomínaná cesta patrí Prešovskému samosprávnemu kraju, a po desiatkach rokov, kedy sa na ňu zabudlo ako na starý dlh, by sa ju skutočne patrilo opraviť. Pretože tankodrom, kadiaľ sa nedá bezpečne prejsť, znamená, že občania strácajú v prípade potreby prístup k rýchlej zdravotníckej pomoci, alebo k ďalším záchranným a bezpečnostným zložkám štátu.
Na východe nič nové. „Šicko porobeno?“ - KOMENTÁR
Kraj by ju aj rád opravil, ale v rozpočte mu chýbajú peniaze – vraj oslovil Štátne lesy, ale tie sa odmietli podieľať na oprave toho, čo sami ničia a najviac využívajú.
Cesta je menej frekventovaná, tak kto za to môže, že je taká rozbitá? Predovšetkým ťažké nákladiaky Štátnych lesov, ktoré sa valia po týchto stuhách asfaltu naložené drevom, predávaným za tučné zisky. Princíp „znečisťovateľ platí“ tu nefunguje; namiesto toho platíme my všetci – daňovníci, ktorí žijeme v ilúzii, že štát slúži všetkým rovnako.
Jadro problému
Naša sieť regionálnych ciest druhej a tretej triedy meria vyše 14-tisíc kilometrov, spravovaná krajmi, no mnohé úseky vyzerajú, akoby ich naposledy opravovali za čias Márie Terézie.
V okrese Medzilaborce, kde sa táto Oľka-Radvaňská hrôza odohráva, obhospodarujú Štátne lesy tisíce hektárov. A tie nákladiaky? Často preťažené až o 50 percent, TATRovky 815 či LIAZky, čo sa rútia s drevom a zanechávajú za sebou cesty ako po bombardovaní.
Navyše aj ochranárske združenia varujú pred nezodpovednou ťažbou v Karpatoch, kde ťažké stroje ničia všetko naokolo, vrátane verejných komunikácií. A ekologická stopa? Emisie z áut, ktoré sa musia vyhýbať dieram, znečistenie pôdy a vody – to všetko na náš účet, účet poctivých daňovníkov.
A tu sa dostávame k jadru problému: prečo by mali Štátne lesy, štátny podnik, čo žne zisky z dreva v miliónov eur ročne, unikať zodpovednosti?
Nákladné vozidlá spôsobujú až 80 percent škôd na cestách, ako dokazujú medzinárodné štúdie o doprave. Polícia môže kontrolovať preťaženie podľa európskych nariadení o preprave dreva. Pokuty čo udelia? Smiešne omrvinky, ktoré nepokryjú ani meter opráv, keďže idú do rozpočtu štátu nie kraja.
Predstavte si, keby sme zaviedli, hoci regionálny fond, kam by takéto podniky prispievali – ako v Škandinávii, kde platia špeciálne poplatky za používanie infraštruktúry. To by ich prinútilo k zmene: ľahšie vozidlá, elektronické váhy s presnosťou 1,7 percenta, biodiesel namiesto fosílnych palív. A v regiónoch ako Medzilaborce, kde necitlivá ťažba likviduje všetko naokolo by to znamenalo menej poškodené cesty.
Diskriminovaní občania
Samozrejme, lesníci sa bránia: „My slúžime verejnému záujmu – hospodárime s lesmi, dávame prácu!“ A platia dane, poplatky. Ale zákon o cestách z roku 1961 ich neoslobodzuje od morálnej povinnosti. Ak nezmeníme prístup, ceny dreva stúpnu? Možno, ale lepšie drahšie drevo ako lacné diery v rozpočte a na cestách – a v dôvere občanov.
Toto však prioritne nie je len o asfalte; je to o rovnosti. Občania v odľahlých regiónoch ako Medzilaborce sú diskriminovaní – ich životy sú menej hodnotné, pretože žijú mimo centra?
Prešovský samosprávny kraj a Štátne lesy, apelujem na vás: konečne sa dohodnite a opravte túto cestu, pretože dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije. To budeme čakať dovtedy, kým sa nestane nejaké nešťastie? Nedovoľte, aby sa diery prehĺbili – na cestách, v rozpočtoch a v našej dôvere v inštitúcie.
Lebo ak štát, alebo kraj nedokáže opraviť jednu cestu, ako opraví dušu národa? Je čas na zmenu, inak budeme platiť dvakrát: raz za ťažbu a druhý raz za zlyhanie.
