Miro Smolák: Som v Prahe, ale po rusínsky hovorím každý deň

BRATISLAVA 13. novembra (WBN/PR) – Takmer pol storočia žije mimo Slovenska aj mimo rusínskeho prostredia. A predsa má takmer denne príležitosť hovoriť rodnou rusínskou rečou. Majiteľ pražskej Galérie MIRO, obchodník s umením a zakladateľ európskej ceny Trebbia za podporu kultúry a tvorivosti Miro Smolák tvrdí, že na rodný jazyk sa nedá zabudnúť.

Už dávno ste odišli zo slovenského aj z rusínskeho prostredia, kde ste vyrastali. Teraz dlhodobo žijete v Prahe, predtým ste ešte dlhšie žili v Berlíne. Ako často máte príležitosť používať rusínčinu, svoj rodný jazyk?

Po rusínsky mám možnosť hovoriť každý deň. Moja česká asistentka Tatiana je totiž rodáčka z Užhorodu, takže počas pracovnej doby plynulo prechádzame z češtiny do rusínčiny, ale aj do slovenčiny bez toho, že sme si to uvedomovali. Takmer denne som v telefonickom kontakte so svojimi bratmi aj s niektorými rusínskymi kamarátmi, ktorí dnes žijú v rôznych častiach sveta. Pritom si ani neuvedomujem, že v priebehu rozhovoru spontánne prejdeme do rusínčiny.

Keď je človek tak dlho odlúčený od všetkého, čo ho kedysi spájalo s rodným jazykom, môže sa stať, že kadečo z neho pozabúda. Týka sa to aj vás, cítite niečo také?

V tomto som výnimka a tvrdím, že na materinský jazyk sa nedá zabudnúť. V Prahe žijem už 21 rokov, predtým som 25 rokov žil v Berlíne a ešte raz zdôrazním, že na rodný jazyk sa zabudnúť nedá. Máte však pravdu, niektorí rusínski jedinci po niekoľkodňovom pobyte v Prahe a po návrate do rodnej dediny dokážu rusínske slová vyslovovať s akýmsi českým prízvukom. To nie je môj prípad.

Stojíte za mnohými významnými kultúrnymi akciami. V Prahe ste iniciovali a doteraz vediete napríklad Nadačný fond Trebbia so slávnostným odovzdávaním ceny Trebbia. Viete si predstaviť, že by sa niekde na podobne veľkolepej akcii povedalo niečo aj po rusínsky?

Ja si to nemusím predstavovať. Už som to aj niekoľkrát urobil. Vo svojom úvodnom prejave som na galavečere Trebbia v priamom vysielaní Českej aj Slovenskej televízie spontánne pozdravil svojich rodákov v Uličsko-Ubľanskej doline po rusínsky. Je potom milé, keď mi „stryna Bušová“, ktorá dnes žije v Prešove, zavolá a do telefónu povie: „Mirku, rybko moja, ta ja ty duže krasno ďakuvu, že včera v televizori jesť nas pozdraviv po rusnacky“.

Vyrastali ste v rusínskej rodine s rusínskym jazykom od narodenia. V škole prišlo prostredie, kde váš rodný jazyk musel „ustúpiť“, keďže rusínske školy neboli. Ako ste v detstve vnímali ukrajinskú školu a stret všetkých troch jazykov: rusínčiny, slovenčiny a ukrajinčiny? Do akého veku ste hovorili len po rusínsky a ako ste hovorili na základnej škole?

Úprímne povedané, dnes si už vôbec nespomínam na to, či som vnímal rozpor mezi rusínčinou a ukrajinčinou. Matne si spomínam, že sme mali aj hodiny ukrajinčiny, ale aj hodiny slovenčiny. Samozrejme, že komunikačným jazykom na dedine bola rusínčina. Po ukončení 9. triedy ma otec odviezol nákladnou škodovkou na strednú školu do Zvolena. Prvý diktát v slovenčine som napísal vo Zvolene na päťku. Trikrát podčiarknutú. A keď som diktát napísal už na „čistú“ päťku, pani učiteľka slovenčiny ma dávala celej triede za vzor, ako sa zlepšujem. Odmaturoval jsem na jednotku.

Rozumejú vám Česi, ak k nim prehovoríte po rusínsky?

Ja si myslím, že áno. Aspon tí „moji“ Česi určite. Myslím si, že každý inteligentný Slovan by mal intuitívne zo slovanských jazykov rozumieť aspon 30 percent.

Vedeli by ste rusínskym jazykom vyjadriť všetko, čo by ste chceli povedať po česky alebo po slovensky?

Určite áno. A ak by mi ako Rusínovi nejaké slovo chýbalo, tak si ho vypožičiam z nejakého cudzieho jazyka a „pretavím“ ho do rusínskej podoby. Ako príklad uvediem čínsky slovný zvrat „ši-ši“. Keď sa ma v čínskej reštaurácii čínska servírka pýtala, či chcem pridať, tak som jej po rusínsky odpovedal „hej, choču, ši ši…“ (v preklade: áno, chcem ešte… – pozn. red.) a ona sa mi začala klaňať a odpovedala „ši-ši“, z čoho sa vykľulo čínske „veľmi pekne ďakujem“. Tak vidíte, aká je rusínčina univerzálna.

Rusínski rodičia aj na východe Slovenska dnes uprednostnia pre svoje deti jednoznačne slovenskú školu pred rusínskou. Chcú, aby ich deti zvládli hlavne slovenčinu – kvôli budúcemu uplatneniu. Ako to vnímate, idú títo rodičia proti sebe?

Každý občan Slovenska, vrátane Rusínov, Maďarov a ďalších národností, by sa mal naučiť predovšetkým komunikovať v štátnom jazyku. Jeho materinský jazyk mu, samozrejme, nikto neupiera. Nevidím budúcnosť v tom, aby rusínske deti chodili do rusínskej školy a slovenčinu mali len ako okrajový jazyk. Bolo by to pre ich budúcnosť nešťastie.

Rusínsky jazyk, podľa klesajúceho počtu mladých ľudí, ktorí ho používajú, údajne zanikne do 30 – 50 rokov. Dalo by sa to podľa vás ešte niečím zvrátiť?

Žiaľ, musíme sa zmieriť s tým, že jazyky najmä malých národov vznikajú a zanikajú. Nie je to v dejinách ľudstva nič nové a zdá sa mi, že to bude aj osud rusínskeho jazyka. Môže sa stať, že pár jedincov svoj rusínsky DNA kód ešte dokáže popostrčiť o ďalších sto rokov do budúcna, budú to však len svetlé výnimky. Mimochodom, ktoré rusínske slovo ste kodifikovali za výraz „nôž“? Prečo sa na to pýtam? Pretože na túto otázku mi nestihla odpovedať dnes už nebohá rusínska spisovateľka Maruška Parasková. V Starine sme tomu hovorili „kustura“, v Ostrožnici tomu istému „nožik“ a v Ruskom Potoku to bola „čusa“. ?

Zhovárala sa Táňa Rundesová

www.cemerica.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.