Čítanie skutočného príbehu dievčaťa, ktoré sa ukrýva pod pseudonymom Hannah Shah, miestami navodzuje pocit, ako keď krieda pri písaní na školskú tabuľu začne zúrivo škrípať. Rodáčka z Pakistanu si počas svojho života prešla peklom, ktoré začalo v deň, keď ako šesťročná chcela ochrániť svoju matku pred otcovou bezdôvodnou agresivitou. Všetka otcova sila a krutosť sa od toho momentu premenila na desaťročné týranie a sexuálne zneužívanie obrátené proti nevinnému dieťaťu, ktorému sa všetci súrodenci aj samotná matka bez mihnutia oka prizerali.
Hannah Shah, Angličanka pakistanského pôvodu, vyrástla v moslimskej rodine. Po úteku z domova sa jej podarilo získať univerzitné vzdelanie. V súčasnosti žije v južnom Anglicku, kde sa verejne angažuje v projektoch na podporu žien, ktoré sa ocitli v podobnej situácii ako ona.
Tým sa však jej utrpenie zďaleka neskončilo. Zrada sociálneho pracovníka, vyhrážky smrti a prenasledovanie komunitou, nočné mory, depresie – to všetko sa podpísalo na život mladej Angličanky. Z pohľadu rodiny totiž spáchala ešte jeden, ten najťažší hriech – prestúpila na kresťanskú vieru. Za poškvrnenie rodinnej „cti“ odpadlíctvom – najťažším hriechom – ju túžia potrestať smrťou. Hannah žije život na úteku a vďaka štúdiu teológie postupne odhaľuje otcove klamlivé interpretácie Koránu, ktoré nepotvrdzujú nič iné ako istoty jeho arogancie.
Odhodlaná Angličanka napriek nepriazni osudu našla odvahu položiť svoj príbeh na papier, aby tak pomohla tisíckam žien v podobnej situácii.
Imámova dcéra
… Ako mám o tom písať, aby to nevyznelo ako nejaké scény z hororového filmu? Možno to neviem. To, čo viem, je porozprávať všetko tak, ako to bolo, a dúfať, že vás presvedčím, že som si nič nevymyslela.
Prebudila som sa na tlesnutie ruky. Moja mama tľapla dlaňou na podšívku pivničných dverí nado mnou.
Tesne predtým som zacítila ľahkú, omamnú vôľu levandule. Ležala som na lúke, nado mnou sa nežne knísali lilavopurpurové kvety. Letné slnko mi bozkávalo tvár, na čistej bezoblačnej modrej oblohe krúžili obrovské biele holubice, moje ochrankyne. Bola som v bezpečí a šťastná. Takto asi chutí raj.
Niekde hore vrzli dvere. Potom ktosi zažal svetlo. Zatvorila som oči, lebo ma oslepilo prudké svetlo, ktoré preniklo čírou temnotou.
Opatrne som ich znovu otvorila. Spočiatku som bola oslepená. Za tie dni, ktoré som strávila uväznená, som si privykla na samotu, hlad a temnotu. Obrovské biele holubice – moje osamelé vtáky – boli dávno preč. Rovnako aj levanduľové polia. Celý môj nádherný, zázračný vymyslený svet sa mi rozplynul pred očami.
Čosi mi prebrnklo po nohách, niečo klzké a živočíšne. Zrejme myš. Modlila som sa, aby to nebol potkan. Kam sa podeli moje osamelé vtáky, keď som ich potrebovala? Keď si moje oči privykli na prudké svetlo, vystúpili okolo mňa holé tehlové steny pivnice. Bolo to moje väzenie. Bola som vo väzení. Vo väzení nočnej mory môjho detstva.
Pozrela som sa na svoje polonahé telo. Pokrývali ho hnisavé červené škrabance a temné modriny. Jazvy na mojej ponižovanej, odpornej a nenávidenej bytosti. Zachvela som sa, ale nie od chladu. Bolo to od poníženia a hrôzy zo spomienok.
„Otec ti odkazuje, že už môžeš odtiaľto vyliezť.“
Tie slová prichádzali odkiaľsi zhora. Zneli unavene a napäto. Ten hlas som poznala. Bola to moja matka. Nikdy ma nevidela v takomto stave. Nikdy nezišla dolu schodmi, aby ma na vlastné oči videla nahú a zmučenú. Lebo keby ma takú videla, musela by si všetko sama pred sebou priznať. Ale ona, dnes ako inokedy, si vybrala schodnejšiu cestu, cestu vedomej ignorancie…
… Jedného popoludnia, keď som mala takmer sedem rokov, pozerala som sa na detský kreslený seriál Gombíkový mesiac. Bol to príbeh o mesiaci, na ktorom žili zvláštne malé bytosti. V skutočnosti to však bol obrovský košeľový gombík. Milovala som ten seriál. Práve som sa smiala nad jedným žartom, keď som zrazu začula od dverí ockov krik.
„Drž hubu!“ vrieskal. „Nech ťa už nikdy nepočujem smiať sa. Nechcem vidieť ani tvoj úsmev. A podobné veci.“
Ochromená hrôzou som vypla televízor. Vedela som, že ak čo len pípnem, odpoveďou mi bude pivnica. Ale v tom istom okamihu som si ohromene uvedomila: A just sa budem chichotať a usmievať. A nikdy neprestanem, rob si so mnou, čo chceš. Bola som odhodlaná nedovoliť ockovi, aby zo mňa vypudil smiech. Smiech mi dodával silu a pomáhal nájsť odvahu. Bola to časť mojej duše, ktorú ani on nebol schopný úplne potlačiť alebo zničiť. Môjmu otcovi sa však podarilo vymlátiť smiech a radosť z mojej matky. Nikdy som ju nevidela šťastnú, keď bol nablízku ocko…
… Ocko dostával podporu a mali sme úľavy na bývaní, lebo oklamal úrady. Vyhlásil, že je nezamestnaný, ale to, samozrejme, nebola pravda. Ocko pracoval ako imám komunity na plný úväzok, vyplácala mu plat v hotovosti z darov pre mešitu.
Klamanie pri získaní rôznych výhod sa v našej komunite nepovažovalo za nečestné. Ale keby človeka pri tom úrady prichytili a potrestali, to by už hanba bola. Chápanie cti nespočívalo v tom, čo ste robili, ale v tom, čo vás videli robiť, prípadne pri čom vás prichytili na verejnosti. Mnoho ľudí z našej komunity malo dve tváre – jednu na verejnosti, druhú doma. Takýmto spôsobom si chránili to, čo považovali za česť.
V uvažovaní môjho otca naozaj nebolo nič zlé na tom, že zamykal svoju mladučkú dcéru do pivnice, kde ju bil a znásilňoval. Kým o tom nikto na verejnosti nevedel, nešpinilo to predsa česť rodiny či komunity. Nikto by si nedovolil potupiť ockovo dobré meno ako imáma komunity. Prečo by to teda malo byť nečestné?
… V tom čase som po väčšinu dní čítala pred spaním Korán. Nerozumela som jedinému arabskému slovu, no tak často sme tie slová opakovali, že v ich výslovnosti som bola priam virtuózka. Jedna časť mojej duše ešte stále chcela byť dobrá a získať otcovu priazeň. Súčasne však ocko ustavične používal vieru na ospravedlnenie svojho správania. Stále som bola zlo, ktoré si zaslúžilo trest, čo bol jediný spôsob mojej nápravy.
Pri čítaní Koránu som sa vždy modlila, aby sa môj život zmenil k lepšiemu, no nič sa nestalo. Tak som sa namiesto toho začala modliť za smrť svojho otca. Uvedomovala som si, že niečo také je hriech, ale nemohla som si pomôcť. Keby zomrel, uvažovala som, nemohol by ma viac zneužívať. Vedela som, že moja rodina ma považuje za domácu otrokyňu, do istej miery aj preto, lebo videli ockov príklad. Všetko, čo bolo bolestivé v mojom živote, pochádzalo z neho. Keby zomrel, bola by to zmena k lepšiemu…
„Haló?“
„Hopka? Hopka! To som ja, Hannan. Stane sa to zajtra večer. Svadba! Už mi vybavili pas aj letenku. Strašne sa bojím!“
„Och, preboha! Jasné, len pokoj. Má to byť zajtra večer po škole, však?“
„Po škole, je to nočný let do Karáči.“
„Tak musíš hneď teraz odísť.“
„To nemôžem! Nemôžem chodiť večer von. Najmä nie sama. Ale kam by som vlastne mala ísť?“
„Jasné, jasné… Tak teda zmizni zajtra ráno, inak si v háji. Odíď akože do školy a hotovo. Prídem ťa vyzdvihnúť po vyučovaní svojím autom, platí?“
„Platí.“
„Budem ťa čakať niekde pri bráne. Moja auto poznáš, len čo ma uvidíš, naskoč.“
…
„A kam vlastne pôjdem?“ spýtala som sa.
„To neviem. Niečo vymyslíme. Prinajhoršom prespíš v mojom aute. Všetko lepšie, než aby ťa tvoj otec odvliekol do toho poondiateho Pakistanu!“
V tú noc som nezažmúrila oko. Zmietali mnou temné obavy, nedočkavé vzrušenie a nepokoj. Ale ani na okamih som nestratila odhodlanie. Buď toto, alebo smrť. Musím preč. Musím utiecť.
…Prečítala som Korán od začiatku do konca a potom znovu. Bola som naozaj naštvaná, keď som zistila, že v ňom niet ani zmienky o nejakých dohodnutých manželstvách. Ocko mi opakovane tvrdil, že v Koráne sa hovorí o tom, že každá moslimská žena by sa mala vydať za vopred dohodnutého manžela, ktorého by jej mali vybrať rodičia. V skutočnosti niet v celom Koráne o tom ani čiarky. Naopak, náhľad Koránu na manželstvo zahrnuje legálny vzťah, v ktorom má žena svoje práva. Nikto ju nemôže nútiť vydať sa proti jej vôli. Vďaka čítaniu Koránu a skutočnému porozumeniu som si začala uvedomovať mnoho vecí, o ktorých mi ocko tvrdil, že sú v Koráne, hoci tam v skutočnosti vôbec neboli. Aspoň som ich nevedela nájsť. A mnoho z toho, čo tam bolo, prekrúcalo sa do skostnateného výkladu výlučnosti a kontroly očividne podľa vrtochov môjho otca a jemu podobných…
„Odohrával sa vo mne zápas – a myslím, že sa odohráva v každom z nás – o to, ako si poradiť s bolesťou a utrpením. Na jednej strane môže človek zatrpknúť a ustavične sa vracať do minulosti. Na druhej strane sa môže nad všetko povzniesť a ešte raz riskovať kontakt s krásou a s nákazlivou nepredvídateľnosťou životného nepokoja.“Hannah Shah
Kniha Imámova dcéra ( The Imam’s Daughter, 2009) vyšla v slovenskom preklade 12. januára 2012 vo vydavateľstve Ikar.
