Vydavateľstvo Artforum prichádza na knižný trh s unikátnou publikáciou – tak ako dobré víno dozreli i príbehy domácich a svetových autorov. Netradičný edičný plán s názvom Château Vydavateľstvo Artforum, Dobrodružstvo myslenia, je súborom ukážok kníh od 21 autorov, ktorým vydavateľstvo doposiaľ vydalo knihy, ale aj tých, ktoré vydá do konca roka 2011. Zbierka ukrýva starostlivo vyberané ukážky diel spolu s profilmi autorov a prekladateľov. Ochutnávku zo zberu tých najlepších „odrôd“ ponúka i portál SITA.sk.
Nicole Krauss, 37-ročná spisovateľka narodená v New Yorku anglickej matke a americkému otcovi, je jednou z troch najvýznamnejších mladých amerických spisovateľov súčasnosti. Nicole začala písať už ako 14-ročná, jej prvotina Man Walks Into Room jej vyšla v roku 2002. S výborným prospechom vyštudovala angličtinu na Stanford University a už počas štúdia získala rôzne ocenenia za poéziu. Študovala aj na Oxfordskej univerzite a na Courtauld inštitúte v Londýne. Matka dvoch detí momentálne žije v Brooklyne. V roku 2005 vydala román Dejiny lásky a v roku 2010 Veľký dom. Obe sa stretli s mimoriadnym úspechomu kritiky a autorku vyšvihli medzi desať najúspešnejších súčasných mladých autorov v USA.
Dejiny lásky
Za zdanlivo banálnym a sladkým názvom sa skrýva román-labyrint, v ktorom 15-ročná štvrtinová Slovenka Alma pátra v súčasnom New Yorku po literárnej i skutočnej hrdinke, po ktorej ju pomenovali rodičia. Namiesto nej sa stretáva so spisovateľom Leopoldom Gurskym. Čítame niekoľko verzií niekoľkých kníh, autori sú postavami, postavy autormi a prekladateľmi. Všetky diely skladačky do seba postupne stále hladšie zapadajú a pred nami sa zjavujú postavy, ktoré sa museli stať neviditeľnými, aby v 40. rokoch v Poľsku prežili. Dnes robia všetko možné aj nemožné, aby ich bolo vidieť a počuť. Dejiny lásky sú akousi poctou pre veci stratené, pre nevyriešené záhady.
… Keď nemohol v noci spať, niekedy vošiel do pracovne a vytiahol z knižnice Dejiny lásky. Štrnástu kapitolu s názvom Doba špagátov prečítal už toľkokrát, že kniha sa mu na príslušnom mieste otvárala sama: Koľko slov sa stratí. Vyletia z úst, stratia odvahu a bezcieľne blúdia, až skončia v kanáli ako suché lístie. Keď prší, šumia okolo vás: Bolo to krásne dievča Neodchádzaj prosím Aj ja si myslím že mám telo zo skla Nikdy som nikoho nemiloval Som trápny Odpusť…
Kedysi dávno sa slová bežne vodili na špagáte ako psy, lebo hrozilo, že sa nedostanú na miesto určenia. Plachí ľudia nosili vo vreckách klbká špagátu, ale rovnako ich potrebovali aj krikľúni, ktorých počuli všetci, ale často nikto konkrétny. Fyzická vzdialenosť medzi dvoma osobami so špagátmi bola často malá; a niekedy platilo, že čím menšia vzdialenosť, tým bol špagát potrebnejší. Zvyk priviazať na koniec špagáta hrnček sa vyvinul až oveľa neskôr. Podľa niektorých súvisí s našou nepotlačiteľnou potrebou prikladať si k ušiam mušle a počúvať ozvenu prvých prejavov nášho sveta, ktorá doznieva dodnes. Podľa iných s tým začal muž držiaci koniec špagáta, ktorý natiahlo cez oceán dievča, čo odišlo do Ameriky. Keď sa svet zväčšil a ľuďom sa minul špagát, vďaka ktorému nekončilo v ničote to, čo si chceli povedať, vynašli telefón.
No niekedy vám ani ten najdlhší špagát nepomôže povedať to, čo chcete. V takom prípade, či už máte špagát krátky alebo dlhý, môžete na ňom vodiť len svoje mlčanie. Litvinoff zakašľal. Vytlačená kniha v jeho rukách bola kópia kópie kópie kópie originálu, ktorý už existoval hádam len v jeho hlave. Nie „originál“ v zmysle ideálnej knihy, akú si autor predstavuje skôr, než si sadne za písací stôl. Originál, ktorý existoval v Litvinoffovej hlave, bola spomienka na rukou písaný rukopis v jeho materinskom jazyku, ktorý držal v rukách v deň, keď sa navždy rozlúčil so svojím kamarátom. Nevedeli, či to bude navždy. Ale tušili to. Litvinoff bol vtedy novinárom. Písal nekrológy pre istý denník. Večer po práci si niekedy zašiel do kaviarne, do ktorej chodievali umelci a filozofi.
Keďže tam takmer nikoho nepoznal, zvyčajne si objednal niečo na pitie a robil sa, že číta noviny, ktoré už prečítal, ale v skutočnosti počúval, čo sa hovorí okolo neho: Predstava času mimo našej skúsenosti je nezmysel! Marx sa môže dať vypchať! Román je mŕtvy! Kým vyslovíme s niečím súhlas, najprv musíme dôkladne preskúmať – Oslobodenie je len nástrojom na získanie slobody; oslobodenie nie je sloboda! Malevič? Sopeľ v mojom nose je zaujímavejší ako ten trkvas. A práve to je ten problém s myslením, kamarát! Niekedy Litvinoff s počutými argumentmi nesúhlasil a v duchu ich brilantne vyvracal. Raz večer začul za sebou hlas: „To teda musí byť parádny článok, keď ho už čítaš pol hodiny.“ Litvinoff a myklo, a keď zdvihol zrak, usmievala sa naňho dôverne známa tvár starého kamaráta z detstva.
Veľký dom
Americká spisovateľka Nicole Krauss sa od posledného románu Dejiny lásky opäť posunula o kúsok ďalej. Kým dosiaľ „iba“ písala – vymýšľala, hrala sa a zabávala, teraz akoby ju prikvačila aj tienistejšia stránka písania a v najnovšom románe Veľký dom ju podrobuje dôkladnému skúmaniu. Kraussovej postavy žijú v stave trvalej ľútosti a túžby po mieste, „o ktorom vieme len my, lebo si pamätáme kľúčovú dierku, dlaždicu, vychodený prah pod otvorenými dverami.“ Príbehy sa prelínajú, stretávajú i míňajú. Ich metaforou je mohutný stôl s nespočetným množstvom zásuviek – mauzóleum ľudskej pamäti. Autorka opisuje rôzne domy, rôznych majiteľov a rôzny nábytok, ale my pomaličky začíname tušiť, že ten veľký dom, ktorý zavše pripomína bludisko, ten chrám, ktorý sa stále rúca a odznovu buduje, je náš svet, naše vlastné myslenie.
…Písal sa rok 1999, koniec marca. Sedela som za písacím stolom a pracovala, keď vtom zazvonil telefón. Nespoznávala som hlas na druhom konci linky, ktorý sa pýtal na mňa. Chladne som sa spýtala, kto volá. Rokmi som sa naučila strážiť si súkromie, nie preto, že by sa ho pokúšalo narušiť toľko ľudí (podarilo sa to len niektorým), ale preto, lebo písanie si žiada, aby sa človek chránil, nedal sa a do istej miery bol a priori neústretový aj vtedy, keď nemusí. Mladá žena povedala, že sme sa nikdy nestretli. Spýtala som sa, prečo teda volá. Myslím, že ste poznali môjho otca Daniela Varského, odvetila.
Keď som začula to meno, prešiel mi mráz po chrbte, a to nielen preto, lebo ma prekvapilo, že Daniel má dcéru, alebo preto, že jeho tragický osud má ďalšie pokračovanie a ja som v ňom dlho hrala vedľajšiu rolu, či dokonca preto, lebo mi bolo jasné, že moja dlhoročná funkcia správkyne cudzieho majetku sa chýli ku koncu, ale aj preto, že v hĺbke duše som roky na tento telefonát čakala a teraz som sa ho napriek neskorej hodine dočkala.
Spýtala som sa, ako ma našla. Pustila som sa do pátrania, odvetila. Ale ako ste vedeli, že máte pátrať po mne? S vaším otcom som sa stretla iba raz a bolo to už veľmi dávno. Od mojej mamy, odvetila. Nemala som predstavu, o čom hovorí. Raz ste jej napísali list, pokračovala, v ktorom ste sa pýtali, či nemá nejaké otcove básne. Ale to je na dlhé rozprávanie. Keď sa stretneme, porozprávam vám to. (Pravdaže sa stretneme, dobre som vedela, že jej nemôžem nič odoprieť, no zároveň ma jej istota mierne vykoľajila.) V tom liste ste písali, že máte jeho písací stôl, povedala. Máte ho ešte?
Pozrela som sa cez celú izbu na drevený písací stôl, za ktorým som napísala sedem románov a na ktorého doske ležal v kuželi svetla materiál – štós strán a poznámok – na ôsmy román. Jedna zásuvka bola pootvorená, jedna z devätnástich; niektoré boli malé, iné veľké a ich nepárny počet a zvláštne rozmiestnenie, uvedomila som si práve teraz, keď mi ich mali vziať, vniesli do môjho života akýsi určujúci, ak nie priamo tajomný poriadok, poriadok, v ktorom bolo,
keď mi písanie naozaj šlo, niečo priam mystické. Devätnásť zásuviek rôznej veľkosti, niektoré pod doskou stola, niektoré nad ňou, v ktorých svetskom obsahu (v jednej známky, v druhej spinky) sa tajil oveľa zložitejší zámer, projekt mysle, výsledok tisícok a tisícok dní premýšľania, počas ktorých som na ne civela, akoby sa v nich skrývalo zakončenie nepoddajnej vety, akési vyvrcholenie, radikálne odpútanie sa od všetkého, čo som kedy napísala, a smerovanie ku knihe, ktorú som vždy chcela napísať, ale nikdy nenapísala. Tie zásuvky stelesňovali zvláštnu, hlbokú logiku, rozpoloženie mysle, ktoré sa nedalo vyjadriť inak, len ich presným počtom a rozmiestnením. Alebo do nich vkladám niečo, čo v nich nie je?
Moja stolička bola trochu odvrátená a čakala, kým sa vrátim a budem jej venovať pozornosť. V taký večer som bola hore aj celú noc, písala a civela na čiernu rieku Hudson, pokiaľ som len mala energiu a jasnú myseľ. Nikto ma nevolal do postele, nik nežiadal, aby rytmus môjho života pulzoval v páre, nebol tu nik, za kým by som musela ísť…