Čo majú spoločné autistickí ekológovia, ľudia s ADHD či hypersenzitivitou a kríza životného prostredia? Viac, než by ste čakali. A možno sú práve oni tými, ktorých príroda potrebovala už dávno.
Keď rozdielnosť zachraňuje rozmanitosť
Joe Harkness, autor knihy Neurodivergent, By Nature, nie je len učiteľom detí s neurodiverznými vlastnosťami. Je aj vášnivým pozorovateľom prírody. V jeho príbehu je niečo výnimočné: začal skúmať, prečo je v sektore ochrany prírody tak veľa ľudí s neurodiverznými črtami — a narazil na hlboké prepojenie.
Odhalil, že príroda priťahuje práve tých, ktorí sa často necítia doma v uponáhľanom, hlučnom svete. Tých, ktorých mozog funguje inak. Nie lepšie, nie horšie. Len inak. Príroda je pre nich útočiskom. Ale zároveň aj miestom, kde ich „superschopnosti“ môžu naplno zažiariť.
Harkness nehovorí o teórii, ale o praxi. O ľuďoch, ktorí reálne menia svet.
Superschopnosti pod mikroskopom
Jedna z ekologičiek, u ktorej bol zistený autizmus, a ktorú Harkness oslovil, hovorí, že jej najväčšou vášňou je vyhľadávanie a kategorizácia druhov. A nielen to. Neurodiverzní ochranári dokážu vnímať vtáčí spev, ktorý ostatní prepočujú, či dokonca zachytiť ultrazvukové volania netopierov.
Ich hypersústredenie, neúnavné sledovanie detailov, laterálne myslenie či fenomenálna pamäť sú nástrojmi, ktoré v teréne robia zázraky. A nejde len o čísla. Ide o uhol pohľadu.
Kým väčšina z nás prejde okolo zanedbanej lúky bez povšimnutia, neurodiverzní jednotlivci v nej vidia celý vesmír biodiverzity.
Tisíce druhov v jednej kôpke: Prečo sú rumunské stohy sena pokladom pre biodiverzitu
Prečo to potrebujeme práve teraz?
Planéta prechádza dramatickými zmenami. Tmavnúce oceány sú len jedným z príznakov — menej fytoplanktónu, menej kyslíka, menej života. Ekosystémy sa rozpadajú. A my na to reagujeme často rovnakými, opakovanými metódami.
Lenže, ak budeme svet stále zachraňovať rovnakým spôsobom, ako sme ho ničili, nepochodíme. Potrebujeme iný pohľad. Inú logiku. Inú citlivosť. Neurodiverzní ľudia sú tou zmenou.
Príroda a neurodiverzita: dvojičky rozmanitosti
„Nemôžete mať biodiverzitu bez ľudskej diverzity,“ hovorí Harkness. Je to jednoduchá, ale silná myšlienka. Tak ako príroda potrebuje množstvo druhov, aby bola zdravá, aj hnutie za jej záchranu potrebuje ľudí s rôznymi spôsobmi myslenia.
Neurodiverzita tu nie je len o inklúzii. Je o schopnosti zachytiť signály, ktoré iní prehliadnu. Je o inovácii, ktorú tradičný prístup nevygeneruje. Je o intuícii, ktorú nemožno naučiť.
Bariéry, ktoré treba odstrániť
Napriek všetkému však neurodiverzní ochrancovia prírody čelia výzvam. Diagnózy prichádzajú neskoro, pracovné podmienky nie sú vždy prispôsobené a niektorí ľudia sa stále boja „priznať“, že ich mozog funguje inak.
Príkladom je Emma Marshová, riaditeľka britskej organizácie RSPB, ktorá dlho tajila svoju autistickú diagnózu. Keď sa s ňou však zverila kolegom, dočkala sa nečakanej podpory.
Aj v tom je potenciál zmeny: v normalizácii inakosti.
Budúcnosť, ktorá sa nedá naplánovať tradične
Systém vzdelávania však podľa Harknessa neurodiverzitu často ignoruje. Rovnako ako ignoruje prírodu. A tak mnohí mladí ľudia nikdy neobjavia, aký pokoj im príroda môže priniesť — ani že práve v nej môžu nájsť svoje miesto.
Zmena musí prísť nielen v hlavách, ale aj v štruktúrach. Učňovské programy, prístupné vzdelávanie, prispôsobené pracovné podmienky. To všetko sú cesty, ako neurodiverzitu prepojiť s ochranou planéty.
Posledné slovo? Nech má príroda
Svet, v ktorom druhy miznú a klíma sa mení, nepotrebuje viac uniformity. Potrebuje inakosť. Nepotrebuje len technológie. Potrebuje empatiu, zmysel pre detail, trpezlivosť a nadšenie — presne to, čo neurodiverzní ľudia často prinášajú.
Ako povedal Harkness: „Nemôžete byť kreatívni, pokiaľ nevyužívate všetky zručnosti, ktoré máte k dispozícii.“
Možno je teda čas prestať sa snažiť napraviť svet starými spôsobmi — a začať ho vidieť inými očami.
Možno práve tie iné oči zachránia to, čo ešte ostáva.
