Bungalov japonského architekta Soua Fujimota sa vracia k primitívnym základom a zároveň sa snaží vytvoriť priestor, ktorý spojí vedomé snívanie s nevedomým vnímaním. Hmota je tvarovaná tak, aby sa zdôraznila univerzálnosť reziva. Veľké drevené hranoly z cédra so štvorcovým prierezom 350 mm tvoria objem; hranoly sú uložené v rôznych rovinách jeden na druhý, vytvárajú steny, strop, podlahy a vnútorné priestorové zákutia. Netvoria ale definitívne objemové hranice medzi každou z vnútorných častí hmoty objektu.
„Drevo je veľmi univerzálny materiál,“ hovorí Sou Fujimoto. „V bežnej ‚drevenej‘ architektúre je drevo výrazne diferencované podľa funkcií v rôznych stavebných pozíciách práve preto, že je také univerzálne. Tu sa ale použilo na stĺpy, horizontálne nosníky, vonkajšie steny, vnútorné steny, stropy, podlahy, nábytok, schody a okenné rámy. To vlastne znamená, že tvorí takmer všetko. Napadlo mi, že keď drevo je naozaj také univerzálne, prečo nevytvoriť architektúru s použitím jedného materiálu. Predstavil som si vytvorenie nového konceptu priestorovosti, ktorý zachováva základné podmienky harmonického celku, s rôznymi funkciami a diferencovanými úlohami.“
V tejto koncepcii nie sú žiadne logické priestorové charakteristiky. Podlaha sa stáva stoličkou, stropom aj stenami v rôznych pozíciách. Podlahové úrovne sú relatívne a priestorovosť je vnímaná rozdielne podľa pozície pozorovateľa. Tento bungalov patrí do kategórie tzv. drevenej architektúry. Ak drevená architektúra je len niečo z dreva, potom drevo v tomto prípade prekračuje bežné architektonické ciele – vytvoriť „miesto, kde ľudia žijú“. Svojím poňatím je nový vnútorný priestor bungalovu blízky niekdajším primitívnym podmienkam priestoru na život. Napriek tomu je to nová architektúra, nový zmysel a nová existencia využitia jediného materiálu.
Celý článok si môžete prečítať tu.
