BRATISLAVA 14. marca (WEBNOVINY) – Vyhlásenie samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo podľa historika Ústavu pamäti národa (ÚPN) Petra Jašeka v daný moment najlepšie možné riešenie.
Ako povedal Jašek v piatok pre agentúru SITA, alternatívu k štátnej samostatnosti jasne naznačil Adolf Hitler Jozefovi Tisovi počas rokovaní deň predtým v Berlíne, kde hovoril o možnosti rozdeliť Slovensko medzi jeho susedov.
„Najmä Maďarsko posilnené Viedenskou arbitrážou si robilo nárok na obnovenie Uhorska v jeho hraniciach pred rokom 1918. To by malo pre Slovákov katastrofálne následky,“ povedal Jašek.
Zahraničnopolitická situácia hrala kľúčovú úlohu
Ako pri väčšine udalostí slovenských dejín hrala podľa Jašeka zahraničnopolitická situácia kľúčovú úlohu. Upozornil, že napätá politická situácia v stredoeurópskom priestore v marci 1939 smerovala k rozpadu Československa. Hitler sa totiž nezmieril iba s odstúpením sudetských území, ale mal v pláne úplné podmanenie českej časti spoločného štátu.
„Po tom, ako sa s ním západné mocnosti Veľká Británia a Francúzsko dohodli v Mníchove, stal sa Hitler hegemónom v stredoeurópskom priestore a realizoval svoju predstavu usporiadania tohto priestoru. A v jeho predstavách Československo ako výsledok Versaillskej mierovej konferencie nemalo žiadne miesto,“ konštatoval historik.
V súvislosti so 14. marcom netreba podľa Jašeka tiež zabúdať, že na delení zvyškov Československa po Mníchove sa aktívne podieľali aj ďalší jeho susedia, beckovské Poľsko a horthyovské Maďarsko.
Maďarské ambície neuspokojila ani Viedenská arbitráž
„Cieľom ich politiky bolo dosiahnuť spoločné hranice. Vo vzťahu k Slovensku je dôležité uviesť, že maďarské ambície neuspokojila ani Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, čo sa potom prejavilo aj v marci 1939, keď pár dní po vzniku slovenského štátu Maďari vojensky obsadili časť jeho území na východe Slovenska,“ povedal Jašek.
Významné historické udalosti sú však podľa Jašeka vždy výsledkom viacerých skutočností, teda vonkajších aj vnútorných faktorov, ktoré pôsobia súčasne.
„Okrem zahranično-politickej situácie by vyhlásenie samostatného štátu nebolo možné bez domácich predpokladov. Ním bolo v tomto prípade autonomistické hnutie, ktoré pred rokom 1938 zastávalo svojbytnosť slovenského národa voči teórii čechoslovakizmu. Z tohto hľadiska bol 14. marec dlhodobým vyústením autonomistického hnutia a v konečnom dôsledku naplnením práva Slovákov na sebaurčenie, hoci v mimoriadne komplikovanej dobe a v tieni Hitlera. Ale 14. marca sa nerozhodovalo o politickom režime vznikajúceho štátu,“ vyhlásil Jašek.
Ustanovenia ústavy mali navonok demokratický charakter
Ústavu prijal slovenský snem v júli. Ústava kodifikovala republikánske zriadenie na čele s prezidentom i základné črty politického systému slovenského štátu, ktorý vznikol 14. marca 1939. Ústava súčasne zmenila oficiálny názov štátneho útvaru – zo Slovenského štátu na Slovenskú republiku.
Ústava bola akousi zvláštnou zmesou republikánsko-demokratických tradícií prvej ČSR, katolíckej sociálnej náuky a ústav autoritatívnych režimov, najmä niekdajšieho schuschniggovského Rakúska a salazarovského Portugalska. Viaceré ustanovenia ústavy mali navonok demokratický charakter, no súčasne pripúšťali možnosť značného obmedzenia. Napríklad zhromažďovacie právo či právo na slobodu slova muselo byť „v medziach zákona“.
Slovenský štát priniesol mnohé sklamania
Postavenie Slovákov v medzivojnovom Československu bolo podľa historika komplikované. „Na jednej strane priniesla Československá republika niekoľko pozitív, ako bolo vytvorenie demokratického parlamentného priestoru, vyčlenenie Slovenska z Uhorska a stanovenie jeho hraníc s Maďarskom,“ povedal.
Spoločný štát však priniesol podľa neho pre Slovákov mnohé sklamania, ktoré sa týkali predovšetkým uplatňovania politickej línie „jednotného československého národa“ v praxi. Koncept čechoslovakizmu podľa Jašeka upieral Slovákom vlastnú národnú identitu, v praxi priniesol aj obsadzovanie štátnej a verejnej správy na Slovensku Čechmi.
„Táto politika mala celkovo negatívny dopad na spoločenskú aj sociálnu situáciu na Slovensku. V 20-tych rokoch viedla k vlnám vysťahovalectva a v období hospodárskej krízy v 30. rokoch smutne známe „Nelze vyhověti“ ako odpoveď na žiadosť o prácu prehlbovalo už tak katastrofálne dopady krízy na Slovensku,“ zdôraznil Jašek.
