BRATISLAVA 21. augusta (WEBNOVINY) – Dubčekove vzlyky nad tým, čo mu to Sovieti urobili, neboli úprimné. A ak boli, potom bol politikom, ktorý nedisponoval rozhľadom a nevedel odhadnúť, že situácia smeruje k sovietskej intervencii, hovorí Milan Zemko z Historického ústavu SAV o auguste 1968, ktorý znamenal koniec tzv. pražskej jari.
Zásluhy niekdajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ o demokraciu, slobodu a ľudské práva, ktoré sú podľa zákona z roku 2008 definované ako mimoriadne, podľa Zemka až také výnimočné neboli.
Dubček nedokázal stopnúť Sovietsky zväz, ktorý chcel vývin k slobode radikálne stopnúť
„Zdá sa, že Dubček a jeho spolupracovníci, ba celé politické vedenie krajiny po januári 1968 nedokázali odhadnúť hranice vývinu k slobode, ktoré boli ochotní akceptovať Sovieti tvrdí historik s tým, že dubčekovci uvoľnili isté politické hrádze a prúd udalostí išiel do veľkej miery ponad ich hlavy. Dubček bol podľa Zemka symbolom pojanuárového vývoja a nemohol ho teda zastaviť. Nedokázal však ani splniť požiadavky Sovietskeho zväzu, ktorý chcel prudký vývin k slobode radikálne stopnúť. Zemko je presvedčený, že „veľký syn malého národa“ mal najneskôr v apríli 1969 rezignovať na všetky funkcie a neposluhovať normalizátorom, ktorí ho z duše za jeho „slabosť“ nenávideli až do trpkého konca. Z tohto azda vyplýva, že Dubčekove zásluhy o demokraciu, ľudské práva a slobodu slovenského národa nemohli byť mimoriadne. Čo neznamená, že neboli nijaké,“ doplnil historik, ktorý pochybuje o všetkých ad personam zákonoch.
Historická pamäť o významných osobnostiach sa musí pestovať dlhodobo a mnohostranne, nedá sa nastoliť jedným papierovým aktom Milan Zemko z Historického ústavu SAV
Okupácia zmarila nádeje o demokratizačný proces v komunistickej strane a spoločnosti
Spomínať na 21. august však podľa historika určite význam má. „Ako varovanie pred uplatnením sa akýchkoľvek foriem a praktík diktatúry a zahraničnopolitického vazalstva či už v červenej, čiernej alebo hnedej farbe, prípadne v zelenej vojenskej uniforme,“ hovorí Zemko s tým, že aktuálne ťažké časy môžu poniektorých navádzať na vzývanie „vlády silnej ruky,“ teda na prijatie nejakej podoby diktatúry.
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy bez Rumunska do Československej socialistickej republiky. Jednotky Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR sa neskôr stiahli, no ZSSR rozmiestnil svoje vojská na území ČSSR. Sovietske vojská sa stiahli až v roku 1991. Nádeje vkladané do obrodného demokratizačného procesu v komunistickej strane a spoločnosti okupácia zmarila a nastúpila politika normalizácie.
Okupácia si vyžiadala desiatky mŕtvych a stovky zranených. Československá vláda zaznamenala v septembri 1968 od 21. augusta do 3. septembra 72 mŕtvych, napokon ich priznala 90. Počty zranených sa líšili. Vojská za sebou nechali zničené cesty a rozstrieľané fasády domov. Podľa odhadov vtedajšieho ministerstva financií bola výška priamych škôd 1,4 miliardy korún. Neskôr boli škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún, nepriame škody však boli oveľa vyššie. V súvislosti s pozvaním sovietskych vojsk do krajiny sa pred súdom ocitli viacerí predstavitelia komunistického režimu, nikto však nebol potrestaný.
