Prečo sa popolcová streda volá popolcovou?
Veľké kultúry vyjadrovali hlboké životné pravdy symbolicky. Aj na pochopenie obradov popolcovej stredy sa treba preniesť do tohto hlbšieho chápania, o ktoré je naše praktické vnímanie ochudobnené. Teda najskôr význam popola. V starobylých kultúrach i v biblickom svete má aj popol ako produkt ničivého, ale aj očisťujúceho ohňa očistnú silu. Už za Mojžišových čias sa používal ako symbol očistenia, uzmierenia a pokánia. V biblickom ponímaní je predovšetkým symbolom ľudskej krehkosti a pominuteľnosti, ale aj smútku a kajúcnosti. Človek sa v hlbokom zármutku alebo vo veľkej núdzi posypáva popolom, alebo ako Jób, sadá si do popola, kajúcnik si sype popol na hlavu. Aj v slovenčine je všeobecne rozšírený výraz „sypať si popol na hlavu“, teda uznávať svoju vinu. Kajúcnik tým vyznáva, že sa odvrátil od Boha, zdroja života a chce sa k nemu vrátiť.
Prečo práve 40 dňový pôst?
Štyridsiatka má biblický význam, je to doba, potrebná na hlbokú vnútornú premenu. Má aj psycho-somatické súvislosti. Mojžiš bol štyridsať dní na hore Sinaj, izraelský národ putoval štyridsať rokov púšťou, aj Ježiš sa postil štyridsať dní, známe exercície svätého Ignáca tiež trvajú štyridsať dní. Liturgické obdobie prípravy na Veľkú noc (quadragesima, štyridsaťdnie) má ustálenú podobu od 5. storočia. Okrem odriekania v ňom majú veriaci venovať aj viac času modlitbe a almužne, teda sociálnemu záujmu o potreby ľudí vo svojom okolí. Je prípravou na slávenie Veľkej noci. Popolcovou stredou veriaci vstupujú do štyridsaťdňového pôstneho obdobia. V rámci obradu kajúcnosti im kňaz dáva na čelo znamenie kríža popolcom (popolom zo spálených ratolestí, prinesených na kvetnú nedeľu predchádzajúceho roka), pričom hovorí biblické slová „Pamätaj si, že si prach a na prach sa obrátiš“ alebo z Ježišovej programovej reči: „Kajajte sa a verte evanjeliu“. Na popolcovú stredu a veľký piatok zachovávajú kresťania prísny pôst, keď sa zdržiavajú každého mäsitého pokrmu a môžu sa len raz za deň zľahka nasýtiť. Táto požiadavka neplatí pre deti, chorých a starých ľudí.
Čo by sme mali robiť v tento deň, ktorým začína pôstne obdobie. Treba ho vnímať nejako osobitne?
To základné som už spomenul. Osobitne treba vnímať tento deň skôr v tom zmysle, že je začiatkom celého pôstneho obdobia. Mal by to byť deň, keď do neho človek vedome vstúpi, s určitým jasným programom, mal by to byť akýsi medzník. Ako hovoria skúsenosti medicíny i zdravého životného štýlu, takéto ucelené obdobie očisty a obnovy tela i ducha potrebuje každý človek a v našej zemepisnej polohe to veľmi dobre zodpovedá aj rytmom v jarnej prírode. Veriaci majú na to okrem prirodzených aj náboženské dôvody.
Je rozdiel medzi pôstnym obdobím pred Veľkou nocou a pred Vianocami?
Majú spoločnú podstatu, že je to obdobie prípravy na dôležité liturgické sviatky. Veľká noc je ústredným sviatkom kresťanského liturgického roka, preto aj akcent na pôstne obdobie je väčší. Keďže práve Veľká noc znamená smrť a znovuzrodenie, je v pôstnom období aj väčší dôraz na aspekt odriekania. To však treba jasne chápať, a mnohí majú o askéze veľmi skreslené predstavy, aj samotní veriaci.
Aký je teda v význam pôstu? Je to len o odriekaní jedla a iných pôžitkov?
Silné stránky človeka sú zvyčajne aj jeho slabosťou. Najhlbšia podstata pôstu je uviesť človeka do pôvodnej harmónie so sebou samým, s prírodou, s druhými a s Bohom. Chuť do jedla je zdravý jav. Ak sa vymkne zo zdravých medzí, vedie k škodlivému prejedaniu. Nadobudnúť opäť zdravú mieru a očistiť organizmus od dôsledkov nesprávneho a nemierneho stravovania pomáha pôst, či inými slovami diéta. Každý, kto to skúsil vie, že to obnáša aj určité sebapremáhanie, námahu, ale nerobí to, aby sa samoúčelne trápil, ale kvôli pocitu ľahkosti, dobrého zdravia a vnútornej slobody. Človek je však náchylný k extrémom nielen v jedle či iných pôžitkoch, ale aj v postení. To však nie je dôvod odpísať aj podstatu. Pôst nie je vyjadrením pohŕdania voči telu a telesnosti, ale naopak, jej slúži. Podstata pôstu spočíva v rôznych praktikách, nahromadených stáročnou skúsenosťou ako odstrániť to, čo človeku bráni k plnšiemu životu, a v prípade veriaceho aj k plnšiemu náboženskému životu. V podstate sú to však dve veľmi úzko prepojené roviny. Správny pôst teda znamená uvedomiť si, čo ma spútava. Často je to vorkoholizmus, nemierne vysedávanie nad internetom, jedlo. To, čo bráni rozvíjať medziľudské vzťahy, kradne čas na rodinu, známych, pookriatie, čas pre svoj vnútorný život.
Pôst je zmysluplný, ak je „na mieru“. Každého spútava a obmedzuje niečo iné. Prvý krok je spoznať a uznať, čo to je. Druhý krok je vymyslieť si nejakú účinnú „protilátku“. Malo by to byť niečo veľmi konkrétne. A tretí krok, teda skôr veľa krokov je vytrvalosť.Marián Gavenda
Ako sa dá pôst prežiť zmysluplne?
Pôst je zmysluplný, ak je „na mieru“. Každého spútava a obmedzuje niečo iné. Prvý krok je spoznať a uznať, čo to je. Druhý krok je vymyslieť si nejakú účinnú „protilátku“. Malo by to byť niečo veľmi konkrétne. A tretí krok, teda skôr veľa krokov je vytrvalosť. Ako každý tréning či terapia, aj pôst prináša ovocia až po nejakom ucelenom období. Pre veriaceho je pôst vyjadrením jeho náboženského života. Zmysluplný je vtedy, keď podobne jasne pomenuje a odstraňuje aj to, čo ho spútava v duchovnom živote. Pre veriaceho je pôst aj formou modlitby, obetuje jeho namáhavú stránku za niekoho druhého ako prosbu k Bohu, pomáha mu vžiť sa do tajomstva Kristovej cesty utrpenia, keď odstraňoval zlo druhých tým, že ho bral na seba. Pôst umožňuje človeku spoznať aj jeho slabosti, povyplavuje z dna duše nausádzané nedoriešené postoje, zranenia. Má mať aj sociálny rozmer, vedieť sa podeliť s inými, čo je dvojnásobne osožné pre tých, ktorí sú naviazaný na materiálne hodnoty. Aj vytvoriť si čas na modlitbu, meditáciu či duchovnú literatúru si vyžaduje určité odrieknutie si niečoho, ale opäť v prospech toho, čo človeka obohatí.
„S Kristom ste pochovaní v krste, s ním ste aj vzkriesení“ . Také je posolstvo Benedikta XVI. na tohtoročné pôste obdobie, ako je možné ho interpretovať?
Symbolika i samotný obsah krstu znamená „prechod zo smrti do života“. Vyjadruje sa ponorením do vody, v ktorej sa „utopí“ starý človek s jeho neresťami (tým, čo ho vedie k smrti) a rodí sa nový. Samozrejme to sa deje v morálnom a duchovnom zmysle. Morálny znamená, že je to niečo, čo závisí od nášho slobodného rozhodnutia. Len vonkajší rituál by nemal zmysel. Voda je symbolom očisty a života. Ako symbol umožňuje veriacemu vnímať zmyslami, čo v duši pri krste pôsobí Duch Svätý. Správne chápaný pôst má taký istý význam, má viesť „zo smrti do života“, či zo života do ešte plnšieho života. Pápež chce posolstvom poukázať, že v duchovnom zmysle majú pôstne praktiky účinnosť, ak spájajú človeka s Kristovým utrpením, ktoré je cestou k novému veľkonočnému životu.
Aký súvis má krst s pôstom?
Pôst súvisí s krstom lebo je tiež cestou znovuzrodenia. A súvisí aj v tom zmysle, že je realizáciou a obnovou toho, čo sa v krste udialo, života, pre ktorý sa človek rozhodol.
Ak sme pri téme krstu, často sa objavujú výhrady, prečo sa dnes krstia malé deti, ktoré o tom nemôžu rozhodnúť. Že treba krst nechať na dospelosť. Čo vy na to?
Zdanlivo si tu protirečia dve veľmi vážne skutočnosti. Prvou je otázka slobody. Skutočne hodnotné, a vlastne aj zmysluplné je to, pre čo sa človek slobodne rozhodol, s čím sa vnútorne stotožnil. Na druhej strane je to všeobecná skúsenosť aké dôležité sú pre celý život človeka jeho prvé zážitky z raného detstva. Že napríklad človek nevie byť v dospelosti slobodný, ak v detstve nezakúsil limity a nenaučil sa s nimi vysporiadať. Byť prijatý, životné postoje, správne návyky, o tom je psychológia i pedagogika. Pre veriaceho, a myslím si, že pre každého človeka je veľmi dôležité, aby sa v ranom detstve rozvinula aj jeho duchovná a náboženská dimenzia. Napokon deti svojou obrovskou intuitívnosťou vnímajú duchovné hodnoty oveľa jasnejšie než my dospelí, poznačení skôr pragmatickým myslením. Pre veriacich tu vstupujú aj teologické dôvody. Ak krst znamená duchovné „napojenie sa na život v Bohu“, prečo by oň mali byť ochudobnené práve deti? Našťastie do vývoja človeka patrí aj puberta, v ktorej sa človeku sprotiví všetko, čo v detstve automaticky prijal od druhých ako pravidlá spávania, hodnoty, aj vieru a náboženské praktiky. V druhej fáze puberty si človek k tým istým hodnotám nadobúda svoj osobný postoj, buď ich prijme za svoje, alebo odmietne. To rieši aj dilemu slobody a potrebu hlbokých základov z detstva, pokiaľ ide o krst. Známy český teológ Tomáš Halík v tomto kontexte hovorí, že aj učiť dieťa rozprávať v konkrétnom jazyku je nerešpektovanie jeho slobody vybrať si, v akom jazyku by chcel hovoriť. Nie je to však dôvod nenaučiť ho rozprávať, lebo potom by nikdy nebol schopný ani rozhodnúť sa akým jazykom bude hovoriť, keď bude dospelý.
Niektorí, najmä protestanti hovoria, o druhom krste.
Je to niečo ako „znovuzrodenie“. Človek sa nemôže doslova ešte raz narodiť. Ale môže si pri nejakej silnej príležitosti uvedomiť veľkosť a cenu života a radikálne sa rozhodnúť žiť svoj život inak, lepšie, plnšie. To je znovuzrodenie morálne, alebo náboženské. Aj krst ako taký možno prijať len raz. Neraz však človek až neskôr zbadá, čo to znamená byť pokrstený a rozhodne sa akoby odznova žiť plnšie svoj krst. Na takéto znovuzrodenie v krste sú zamerané rôzne hnutia, napríklad neokatechumenálne, ktoré majú milióny stúpencov.
Zhováral sa Radovan Pavlík
