Čo je to advent?
Latinský názov „adventus“ znamená príchod. Príchod očakávaného Mesiáša slávia kresťania na Vianoce. Advent je skôr prípravou na tento sviatok. Skladá sa zo štyroch adventných nedieľ, preto veniec so štyrmi sviecami. Prvou z nich sa začína v kresťanstve nový liturgický rok. Program prežívania adventu sa delí na dve časti. Do 17. decembra sú biblické čítania zamerané na Kristov druhých príchod, definitívny advent ľudstva a vesmíru. Osobne si myslím, že to bude zároveň príchod Mesiáša, ako ho očakávajú Židia. Ani jedno z týchto dvoch veľkých náboženstiev sa predsa nemôže v tom najpodstatnejšom mýliť. Ukáže čas. Od 17. decembra už biblické čítania opisujú udalosti bezprostredne spojené s narodením Krista. Hovorí sa aj o „treťom advente“, je to epocha medzi Kristovým narodením a jeho druhým príchodom, teda jeho neustále vstupovanie do života človeka. Je to etapa dejín ľudstva, ktorú práve prežívame.
Aký má zmysel toto obdobie?
Zmysel závisí od toho, ako chápeme Vianoce. Ak sa Boh celého vesmíru dokázal „skomprimovať“ do ľudského zárodku a narodiť ako dieťa, jeden z nás, je to niečo božskejšie, než všetko, čo obdivujeme v prírode, vo vesmíre, v tajomstve života a hmoty. Znamená to, že priniesol možnosť, aby sa naplnili tie najhlbšie túžby ľudského srdca. Každý v sebe nesie túžby, ktoré presahujú aj tie najodvážnejšie možnosti. Či vo vzťahoch, v láske, v oblasti poznania, v túžbe vlastniť. Povedzme si to otvorene, človek túži byť bohom a je božský. Ak sa Boh v Kristovi stal človekom, človek sa v ňom môže stať bohom. Advent je čas, keď sa toto deje. Ale to sú možno privysoké témy. Chcelo by to veľa vysvetľovať, aj samotným veriacim. Skôr intuitívne tušíme čosi z týchto tajomných právd. Podľa mňa preto advent a Vianoce svojím spôsobom fascinujú každého človeka. Je to viac, než privolávanie si milých spomienok z detstva.
Má advent význam aj pre dnešného človeka?
Kultúra, od vrcholných diel po drobné zvyky v bežnom živote, nesie úžasne bohatú životnú skúsenosť. V našom kontexte je to aj viac než tisícročie prežívania adventu. Je to súčasť životných koreňov. Aj strom života má prinášať stále čosi nové, povedzme moderné, ale bez koreňov vyschne. Práve advent je čas, keď sa má človek vrátiť k svojim najvnútornejším základom. Psychológia, pedagogika, dokonca aj ezoterika a mnohé duchovné i pseudoduchovné prúdy hovoria o vykorení dnešného človeka a jeho katastrofálnych dôsledkoch. Jednoducho povedané, život by mohol byť nepomerne krajší a bohatší. Závisí to od vnútorného rozpoloženia, nie od vonkajšieho bohatstva. Sociologické prieskumy hovoria dokonca o nepriamej úmere. Čím človek viac má, tým viac prázdnoty a nepokoja zakúša. Neznamená to hľadať chudobu, ale seba samého. Bohatstvo je vo vnútri a vo vzťahoch. Práve o tom je aj advent. Vystihuje to aj etymológia: Bohatý je ten, kto má Boha, majetný je človek, ktorý má majetok.
Netreba kritizovať reklamu, skôr otvárať oči pre to podstatné. Na druhej strane možno práve táto reklamou navodená atmosféra veľmi mnohým ľuďom pripomenie, že vôbec nejaké Vianoce existujú a zobudí tú hlbokú nostalgiu v duši.Marián Gavenda
Má zmysel advent aj pre neveriaceho?
Neviem, neveriaceho človeka som ešte nestretol. Aj keď advent a Vianoce sú v podstate otázkou liturgického života praktizujúcich kresťanov, žili by ho chorým spôsobom, ak by sa nepremietol aj do bežného života. Práve z tohoto kultúrneho adventu môže čerpať každý. Každý sa potrebuje zastaviť, pýtať kam smeruje to množstvo jeho jednotlivých námah, upratať si priority. To nepríde samo.
Prečo je potrebné sa pripravovať na Vianoce aj vnútorne?
Už sme to vlastne povedali. To podstatné je vnútorné rozpoloženie. Z času na čas si treba poupratovať aj v duši. Žiaľ, je to naruby, práve čas stíšenia poznačuje dnes najväčší zhon.
Ako sa to dá urobiť práve v dnešnom zhone? Práca, rodina, reklamy, nákupy …
Prestať sa ponáhľať. Vidíme, že čím máme rýchlejšie auto, rýchlejší internet a toľko iných prostriedkov, čo nám „šetria čas“, tým menej máme samotného času. Čas totiž nemožno „mať“. Prežívanie času závisí od rozpoloženia vnútra v prítomnej chvíli. Radím to cez každý advent: nielen si kúpiť adventný veniec, ale naozaj každý deň na pár minút tú sviecu na ňom zapáliť a zotrvať v tichu. Skúste to čo len desať minút, ale naozaj denne, a uvidíte, ako veľa cez ne prežijete. To isté aj rodičia spolu s deťmi. Možno si k tomu prečítať nejaký meditačný text, pre deti rozprávku a opäť ho nechať doznieť v tichu a v spoločnej blízkosti.
„Dedo mráz“ bol u nás otázkou systematickej propagandy, ktorá chcela vymazať Vianoce. Santa Claus súvisí s Mikulášom a ten si s Ježiškom rozumel.Marián Gavenda
Ako sa dá dnes zastaviť, keď sa stále niekam ponáhľame? Niektoré veci nepočkajú.
Je to možno začarovaný kruh, ale až keď sa človek zastaví, zistí, že sa nemusí ponáhľať. Väčšinou si povieme: dnes sa budem ponáhľať, aby som si vytvoril čas pre seba, aby som potom mal čas… A tá chvíľa neprichádza. Treba začať opačne. Rusi majú zásadu: „poseď pred cestou“. Keď som sa ako turistický sprievodca lúčil vo vlaku so skupinou, mal som sklon prejsť z kupé do kupé a rýchlo aspoň podať každému ruku. To bolo neprípustné. „Posedi pered darogoj!“ Zistil som, že ak si aspoň na minútu ku nim sadnem, porozhliadnem po každom, poviem zo dve slová, je to oveľa krajšie, než pri každých dverách dve minúty vysvetľovať, že už nemám na to čas.
Nelezú vám na nervy vianočné reklamy už od konca októbra?
Kedysi sa v advente spievali iné piesne – obsahom i nápevom -, boli roráty, rôzne zvyky, deti mali adventný kalendár, chystali ozdoby na stromček, figúrky do betlehema, rôzne „dobré skutky“. Až cez polnočnú zaznela „Tichá noc“. Malo to svoju gradáciu. To nie je len nostalgické spomínanie. Človek dnes nevie čakať. V čakaní je čaro a hĺbka sviatku závisí od prípravy. Keď človek, počnúc dieťaťom, má hneď po čom túži, hneď aj túži po niečom inom. Prichádza buď nuda alebo rastúci, až chorobný nepokoj. Reklama sa snaží „poštekliť“ Vianocami, aby predala čím viac tovaru. Pokoj, láska, stretnutie s Bohom sa však nedá kúpiť. Netreba kritizovať reklamu, skôr otvárať oči pre to podstatné. Na druhej strane možno práve táto reklamou navodená atmosféra veľmi mnohým ľuďom pripomenie, že vôbec nejaké Vianoce existujú a zobudí tú hlbokú nostalgiu v duši. A verím, že komerciou sa ľudia postupne presýtia. Už to vidno.
Z Vianoc môžeme mať pomaly „hokej“. Čakáme Ježiška, Sancta Clausa, či deda Mráza?
Ten hokej, či skôr kultúrny guláš vznikol popletením pojmov. „Dedo mráz“ bol u nás otázkou systematickej propagandy, ktorá chcela vymazať Vianoce. Santa Claus súvisí s Mikulášom a ten si s Ježiškom rozumel. Skôr považujem za úplné zblbnutie, ak sa v niektorých krajinách nemôžu používať na pohľadniciach a podobne vyslovene kresťanské symboly Vianoc, vraj aby to neurážalo iných. Mňa by urážala práve takáto ideová totalita. Podstatné je však v advente objaviť seba i pravé Vianoce.
Zhováral sa Radovan Pavlík
