Šesťmetrový betónový múr, pocit, akoby človek vstupoval do väzenia, a za ním len ruiny zbombardovaných miest. Takto vyzeral prvý pohľad farmaceutky Zuzany Slovákovej, keď prekročila hranicu do Pásma Gazy. Už roky pracuje pre Lekárov bez hraníc, no to, čo zažíva tu, opisuje ako „najťažšie skúšky ľudskosti“.
V nemocniciach pacienti ležia po zemi, chýba základný materiál, lieky aj jedlo. Dospelí jedia každý druhý deň, aby posledné zásoby nechali deťom.
Kolegovia – miestni zdravotníci – prichádzajú do práce vyčerpaní, vyhladovaní, no stále odhodlaní zachraňovať životy. „V Gaze dnes už nie je nikde bezpečne,“ hovorí Zuzana, ktorá sa rozhodla vzdať istoty doma a pomáhať práve tu, v epicentre jednej z najťažších humanitárnych kríz sveta. V rozhovore prináša svoje svedectvo z miesta zmietaného krutou vojnou, ktorá nepozná ľudskosť.
Ako ste sa dostali k práci pre Lekárov bez hraníc a čo vás priviedlo priamo do Gazy?
Pre Lekárov bez hraníc som začala pracovať v roku 2018. Už od detstva ma lákala humanitárna činnosť a keď som sa dozvedela, že Lekári bez hraníc majú pozície aj pre farmaceutov, prihlásila som sa a začala chodiť na misie. Pracovala som s nimi do roku 2021, potom som si dala rok pauzu a absolvovala ešte jednu kratšiu misiu.
Vlani v októbri som dostala e-mail, že zúfalo potrebujú farmaceutov do Gazy. Rozhodla som sa, že by som to mohla skúsiť, keďže sa to dalo skombinovať s mojou prácou – vzala som si dovolenku a neplatené voľno. Prvýkrát som bola v Gaze v januári a februári tohto roka. Po návrate som dala výpoveď v práci, ktorú som mala v Prahe, a od augusta som späť v Gaze na plný úväzok s Lekármi bez hraníc.
Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste dorazili? Čo vás najviac zasiahlo?
Keď som vstupovala do Gazy prvýkrát v januári, veľmi ma zasiahlo už samotné hranicné prechádzanie – človek vchádza cez šesťmetrový betónový múr a má pocit, akoby bol dovážaný do väzenia. Po ceste sme videli vybombardované mestá, kompletne zničené. Nič také zdevastované som predtým nevidela. Keď som sa vrátila v auguste, najviac ma zasiahlo to, že ľudia na uliciach boli viditeľne vyhladovaní. Všetci boli nápadne vychudnutí – ten pohľad bol strašný.
Ako vyzerá bežný deň farmaceutky v podmienkach vojny?
V takýchto podmienkach sa nedá hovoriť o „bežnom dni“ – každý je úplne iný. Mám na starosti zásobovanie našej poľnej nemocnice, ale aj aktivít v nemocnici v Násire a na severe v Gaza City, kde máme kliniku.
Denne zásobujem oddelenia, kontrolujem skladové zásoby, sledujem, čo nám chýba, a snažím sa získať lieky či zdravotnícky materiál od iných organizácií. V Gaze sa navzájom pomáhame s ostatnými neziskovkami.
Musíme sa neustále prispôsobovať pohybu obyvateľstva a bezpečnostným podmienkam. Napríklad vo februári počas prímeria sa veľa ľudí presunulo na sever, a tak sme museli premiestniť aj našu poľnú nemocnicu z juhu na sever. Keď sa prímerie skončilo a boje znovu začali, nemocnicu sme museli zatvoriť a znova presunúť. To isté sa opakovalo v Násire – niekoľkokrát sme museli ukončiť aktivity a premiestniť ich do poľnej nemocnice. Všetko sa prispôsobuje momentálnej situácii.
S čím je najväčší problém – chýba viac liekov, zdravotníckeho materiálu, alebo samotní ľudia, ktorí by pomáhali?
Najväčší problém je so zdravotníckym materiálom. Personálu máme dostatok – 95 percent nášho tímu tvoria miestni zamestnanci, obyvatelia Gazy.
Čo sa týka materiálu, od marca až do augusta sme nedostali žiadne zásoby, takže to bolo veľmi ťažké. Aj teraz, keď už zásoby prichádzajú postupne, stále sme neobdržali všetko, čo sme objednávali ešte v roku 2024. Niektoré zdravotnícke pomôcky blokuje izraelská strana, napríklad externé fixátory na zlomeniny, ktoré sú pre nás veľmi dôležité.
Momentálne nám najviac chýba sterilná gáza – potrebná pri traumatológii, ortopédii, popáleninách a ošetrovaní rán. Ďalej dezinfekcia na ruky, alkoholová, fentanyl a už nám dochádza aj paracetamol.
Ktorý moment alebo situácia vám najviac utkvela v pamäti?
Najviac mi utkveli smutné príbehy mojich kolegov. Moja kolegyňa sa počas môjho prvého pobytu v januári a februári musela trikrát sťahovať. Teraz je v Gaza City a len za posledný týždeň sa musela dvakrát presunúť. Pravdepodobne sa bude musieť opäť sťahovať na juh, ale je úplne zúfalá, pretože už neverí, že kdekoľvek v Gaze je bezpečne.
Počas kompletnej blokády hraníc, keď nebolo dostupné jedlo, dospelí jedli len každý druhý deň a všetko, čo sa im podarilo zohnať, dávali deťom. Keď som sa sem po šiestich mesiacoch vrátila, bolo na mojich kolegoch jasne vidieť, ako sú vychudnutí, s prepadnutými tvárami a vyčerpaní. To bolo veľmi smutné.
Ako znášajú tieto podmienky pacienti, najmä deti a zraniteľné skupiny?
Pre pacientov má nedostatok jedla negatívny vplyv aj na hojenie rán – rekonvalescencia sa spomaľuje. Mali sme prípady detí, ktoré boli paralyzované, nedokázali sa hýbať, a nakoniec im diagnostikovali, že ide o dôsledok šoku. Nebol to fyzický problém, ale psychická reakcia na stres, bombardovanie, neustále sťahovanie, strach a stratu rodičov.
Ako vyzerajú nemocnice a zdravotnícke zariadenia v Gaze dnes – v akom sú stave?
Väčšina nemocníc sú poľné zariadenia, kamenných budov je málo. My máme aktivity aj v Násirovej nemocnici, ktorá bola viackrát zasiahnutá, naposledy pred dvoma týždňami. Počas môjho pobytu sa našťastie nikomu z kolegov nič nestalo, ale bolo to veľmi blízko.
V nemocniciach chýba materiál aj lieky, všetko je preplnené. Keď som v auguste opäť prišla do Násirovej nemocnice, situácia bola katastrofálna – pacienti ležali po zemi, kapacita bola úplne preplnená.
Kolega, ktorý tam pracuje roky, povedal, že niečo také ešte nikdy nezažil, že je to ešte horšie než na začiatku vojny. (Dnes je už situácia o trochu lepšia, hoci o niektorých častiach Gazy sa to stále dá povedať, dátum poskytnutia rozhovoru 9.9., pozn. red.)
Aké choroby alebo zranenia ste riešili najčastejšie?
Väčšina pacientov sú zranení, ktorí prichádzajú z distribučných centier, kde si chodia po jedlo. V našich nemocniciach sa špecializujeme na traumatológiu, ortopédiu a liečbu popálenín. V poľnej nemocnici v Deir al-Balá aj v Násirovej nemocnici sa venujeme ošetrovaniu rán a pomáhame na operačnom oddelení. V Gaza City máme kliniku, kde takisto ošetrujeme rany a popáleniny. Okrem toho poskytujeme pacientom aj psychologickú podporu.
Ako je to s prístupom k základným liekom, napríklad antibiotikám, liekom proti bolesti či inzulínu?
Momentálne nám chýba antibiotikum klindamycín, ktoré sa používa napríklad na liečbu osteomyelitídy (infekcie kostí). Zo základných liekov proti bolesti sa nám míňa paracetamol – máme zásoby len na približne jeden mesiac.
Stretli ste sa s prípadmi, že ľudia zomierali len preto, že sa k nim nedostala včas pomoc alebo liek?
Áno, v Násirovej nemocnici, ktorá bola úplne preplnená, dochádzalo k tomu, že ľudia zomierali aj zbytočne. Keď naraz priviezli niekoľko stoviek zranených, situácia sa jednoducho nedala zvládnuť – nebolo kapacít im pomôcť.
Ako to celé vplýva na vás osobne – dá sa na hrôzy vojny pripraviť?
Snažím sa sústrediť na svoju prácu, ktorá mi zaberá väčšinu dňa – pracujem v priemere 12 hodín denne. Najťažšie je však sledovať osobné príbehy ľudí, s ktorými pracujem – ich rodinné tragédie a utrpenie. To na mňa dolieha najviac, lebo je to priamo predo mnou.
Čo vám najviac pomáha zvládať psychický tlak a pocit bezmocnosti?
Pomáhajú mi moji kolegovia – miestni aj zahraniční. Mám skvelý tím. Fascinuje ma, že aj v podmienkach, v akých žijú, každý deň prídu do práce, snažia sa byť pozitívni, vtipkovať, a pracujú s obrovským nasadením a motiváciou. To je pre mňa obrovská inšpirácia a dôvod, prečo mám silu pokračovať a snažiť sa pomôcť čo najväčšiemu počtu pacientov.
Ako spolupracujete s miestnymi zdravotníkmi?
Spolupráca je výborná. Sú to veľmi vzdelaní, kvalifikovaní, šikovní a motivovaní ľudia. Vážim si, že môžem pracovať po ich boku.
Mali ste niekedy pocit priameho ohrozenia života?
Nie, priamy pocit ohrozenia som nemala, hoci sa stalo, že do areálu, kde máme sklad, dopadli zblúdilé guľky zo streľby. Počas môjho prvého pobytu, noc pred prímerím, bolo bombardovanie naozaj blízko. Napriek tomu som necítila, že by som bola priamo ohrozená. Lekári bez hraníc majú všetky svoje budovy označené logom a vlajkou, obe strany poznajú naše GPS súradnice, takže by na nás nemali útočiť. No v Gaze si človek nemôže byť nikdy úplne istý.
Ako sa podľa vás dá pomôcť – čo je to najdôležitejšie, čo by Gaza teraz potrebovala?
V prvom rade prímerie. Ľudia tu potrebujú aspoň na chvíľu pocítiť bezpečie a vydýchnuť si. Okrem toho potrebujú základné veci – potraviny, zdravotnícky materiál, pitnú vodu, elektrinu. Celá infraštruktúra je zničená, chýba tu úplne všetko.
Ako vnímate reakciu medzinárodného spoločenstva a čo by podľa vás malo urobiť viac?
Úprimne, reakcii nerozumiem. To, čo sa tu deje a čo sa dovolilo za posledné dva roky, je pre mňa nepochopiteľné. V 21. storočí sledujeme vojnu bez akýchkoľvek pravidiel – útočí sa na zdravotnícke zariadenia, školy, civilistov. Ani tzv. humanitárne zóny nie sú bezpečné, bombarduje sa všade. Kompletné blokády, keď niekoľko mesiacov nebol žiadny prísun jedla ani zdravotníckeho materiálu – je nepochopiteľné, že toto svet dovolí.
