DZURINDA: Záchrana eura je o pokoji v Európe

Začiatok septembra je vždy začiatok novej poletnej politickej sezóny.

O tom, že táto nadchádzajúca jesenná bude nesmierne zaujímavá, komplikovaná, niet najmenších pochýb. Nepochybne jej bude dominovať téma pokračovania zápasu o záchranu našej spoločnej meny. Ten zápas má veľmi mnoho dimenzií, od posúdenia ako si Grécko plní domáce úlohy, cez ďalšie potrebné opatrenia na stabilizáciu ekonomiky v Španielsku, až po domáce úlohy, ktoré musíme splniť my doma. Aj my potrebujeme skresať deficit, aj my budeme rokovať o opatreniach, ktoré prijíma vláda na to, aby sme sa dostali deficitom na budúci rok pod požadované aj potrebné percentá hrubého domáceho produktu. Takže európska kríza v najširšom slova zmysle bude nepochybne dominantnou témou, lebo sa dotýka bezprostredne každého človeka.

Ale tých míľnikov na jeseň bude asi viac.

Veľmi dôležitých bude veľmi veľa. Jedným z nich sú prezidentské voľby v Spojených štátoch, ktoré môžu priniesť nové dôrazy. Napríklad vo vývoji Blízkeho Východu vo vzťahu medzi Iránom a Izraelom. Možno aj nové dôrazy k riešeniu sýrskeho konfliktu občianskej vojny. Do toho európskeho kontextu by som zasadil fakt, že začal štvrtý rok mandátu Angely Merkelovej a teda zvolebnieva sa aj v Nemecku. Presne o rok tam budú parlamentné voľby a to už poviem, že nie je zaujímavé a dôležité, ale nesmierne dôležité pre ďalší vývoj Európy a sveta. V septembri boli parlamentné voľby aj v Holandsku. Holandsko vždy bolo krajinou, ktorá zaujímala principiálne a perspektívne postoje. Dnes rastie extrémizmus aj v Holandsku a už nielen pravá strana, ale aj z ľavej strany cítiť silný populizmus. Budú parlamentné voľby v Bielorusku, v októbri budú parlamentné voľby na Ukrajine, ale sme aj bezprostredne po prezidentských voľbách v Srbsku. To je bezprostredne naše susedstvo. To sú aj prirodzené hlavné ťažiskové zahranično-politické priority, dovolím si povedať každej z posledných vlád. A preto najmä tu by sa mala nielen interesovať, ale aj angažovať slovenská zahraničná politika.

Poďme postupne. Najskôr euro. Stále má zmysel bojovať za záchranu eura?

Podľa môjho hlbokého presvedčenia má. Pretože to nie je iba o úsporách našich občanov, ktoré každému normálnemu politikovi musia ležať na srdci. Ale to je o pokoji v Európe, to je možno omnoho viac o bezpečnosti ako o ekonomických parametroch, o úrokoch, hoci v konečnom dôsledku aj riešenie bezpečnosti stojí peniaze. Ale udržať Európu v pokoji je taká devíza a hodnota, pre ktorú treba urobiť všetko.

S eurom úzko súvisia možné sociálne napätia v ktoromkoľvek štáte únie?

Nemôže byť o tom najmenších pochybností, že ten súvis tu je. Chcel by som na prahu tejto politickej sezóny povedať, že jednoduché riešenie neexistuje. V zásade ho vidím len medzi krížovou cestou a obrovským chaosom. Myslím si, že krížová cesta je ťažká, ale ako všetci vieme aj nesmierne zmysluplná. Chcel by som varovať pred ľahkými a lacnými riešeniami. Tu populizmus môže narobiť neskutočné škody. Prosto neexistujú. Neexistujú riešenia, ktoré vyzerajú kaskadérsky, vyzerajú ľúbivo, ale v konečnom dôsledku by boli spúšťacím mechanizmom veľmi nebezpečných procesov. Áno, má zmysel, aj keď môže ten kríž miestami byť veľmi ťažký, ale treba ho vyniesť, netreba pod ním kľaknúť.

Otázka je, že čo môžme uniesť? Už to nie je len Grécko, dnes je to aj Španielsko. Slovinsko má veľké problémy. Pokiaľ sa dá? Pokiaľ to má zmysel dávať a dávať?

Pokiaľ budeme chcieť. Ja nehovorím, že treba dávať. Ja hovorím, že sa treba zhodnúť na nových pravidlách, ako sme sa už sčasti aj zhodli, ale potom treba ich nekompromisne vyžadovať. Ale nielen od malých, slabších a nových, ale aj od najväčších, najstarších a najsilnejších. Domáce úlohy majú dnes aj Grécko, aj Portugalsko, aj Írsko, aj Španielsko, aj Taliansko, aj Slovinsko, aj iné krajiny, ale aj Slovensko. Čiže moja odpoveď na túto otázku je, že dokážeme uniesť všetko, pokiaľ budeme chcieť. Bez zvyšku musíme trvať na princípe kondicionality. Ak si splním úlohu, môžem sa uchádzať o solidaritu, o spoluprácu. Pretože iba vtedy má zmysel, že sa z problémov vyhrabem, nebudem obťažovať, zaťažovať iných a niekedy sa budem uchádzať aj o pomoc a solidaritu ja od iných.

Cítiť dnes slovenský hlas, aby si aj veľkí plnili domáce úlohy?

Necítiť tento slovenský hlas. Zatiaľ ho necítim, aj keď, aby som bol objektívny, tak doma, tu a tam zaznie výrok od predsedu vlády, že budeme trvať na dodržiavaní podmienok napríklad z gréckej strany. Zdá sa mi, že ho počuť iba na Slovensku.

Hovorili ste o dôležitosti amerických volieb. Aj tie sa nás dotýkajú? Amerika je ďaleko.

Nie je ďaleko. Čo je dnes ďaleko? Keď nezvládneme konflikt povedzme medzi Iránom a Izraelom, tak existuje scenárista na Slovensku, ktorý si dokáže predstaviť hrôzu, ktorá z toho môže vzniknúť? Samozrejme, že sa nás to dotýka. Izrael už nie je zas tak ďaleko, ale tie dôsledky v globálnom svete dnes, kde sa obchoduje krížom krážom, kde sa študuje, kde sa cestuje podľa ľubovôle najmä mladých ľudí, dnes je všetko blízko.

Čo by Slovensku vyhovovalo, čo sa týka súvislosti v prezidentských voľbách v Amerike? Aby pokračovala Obamova politika, alebo zmena?

Ja by som to nepersonifikoval, len by som povedal, že Slovensku vyhovuje akékoľvek riešenie, keď netečie krv, keď nebúchajú bomby, keď nehrozí použitie jadrových zbraní, toto vyhovuje Slovensku. Ale to neznamená, že by mal slušný ustupovať neslušnému až dovtedy, kým mu ten neslušný vykrúti krk. Čiže Slovensku vyhovuje vždy taká zahraničná politika Spojených štátov, ktorá je principiálna a ktorá chráni našu civilizáciu, našu hodnotovú bázu. Radi hovoríme, že EÚ je spoločenstvo hodnôt. No ale to platí aj v Spojených štátoch, to platí aj o  trans-atlantickom spojenectve. Pokiaľ Spojené štáty budú ochrancom týchto hodnôt, bude dobre.

V tom konflikte Iránu s Izraelom, teda ochrancom Izraela?

Nezužoval by som to takto. V tom prípade všetkých, ktorí sa boja jadrovej zbrane v Iráne a šialencov, ktorí ju raz môžu použiť.

Je to iné ako v Iraku? Saddám Husajn mal chemické zbrane, nenašli sa.

Príbeh v Iraku bol iný a ja som nikdy svoje postoje nikdy nedeterminoval tým, či má chemické zbrane. Režim Iraku bol veľmi nebezpečný a bol podhubím medzinárodného terorizmu Dnes nikto nepochybuje, že Irán obohacuje, o tom nepochybuje nikto.

Bielorusko. Je poslednou baštou totality v Európe?

Tak sa zdá. Aj keď vývoj, keď sa pozerám povedzme do Maďarska, na Ukrajinu, ma vždy bude nabádať k tomu, aby sme takéto čierno-biele videnie zjemňovali. Aj my máme skúsenosti na Slovensku, že demokracia nie je automaticky udržateľná hodnota. Ale v zúženom slova zmysle, áno. Aj keď samozrejme opäť poviem, že mám pochybnosti a obavy z vývoja na Ukrajine. Zdá sa mi, že tá červená čiara bola prekročená. Nielen tým čo robia s politickými reprezentantmi opozície, ale ako aj porušujú ústavu a zákony. No a o Maďarsku si nemusíme hovoriť.

Čiže aj Maďarsko sa vzďaľuje od demokracie a približuje k totalite?

Nepovedal by som to takto príkro, ale niektoré autoritatívne prístupy si treba všímať.

Nemení sa Viktor Orbán pod tlakom únie? Nie je jemnejší ako po nástupe k moci?

Môže sa tak zdať, ťažko to je posúdiť, odhadnúť. Ale ja by som povedal, že možno nejde tak ďaleko, ako by možno aj išiel.

V Bielorusku majú byť parlamentné voľby. Dá sa očakávať zmena?

Nie.

Prečo? Kvôli nedemokratickým voľbám, alebo ľudia nie sú na to naštelovaní?

Prvé by som prijal, ale je tam ešte druhý nesmierne dôležitý faktor a to je roztrieštenosť opozície. Jednak sú rozbití, súťažia medzi sebou, no a potom majú rozdielne prístupy. Časť opozície vyzýva bojkotovať parlamentné voľby, časť chce ísť voliť a časť chce, aby ľudia išli voliť a aby volili opozíciu.

Bez zjednotenia opozícia porážka Lukašenka nie je reálna. Nemal by byť záujem Európy a Slovenska, aby sa opozícia zjednotila?

Mali by sme byť principiálni, ale tak trošku aj múdri a opatrní. Myslím si, že vstupovať priamo do politiky a organizovať politické spektrum by bolo nielen formálnym vmiešovaním sa do vnútorných záležitostí Bieloruska. Ale mohlo by to byť aj kontraproduktívne, ľahko zneužiteľné režimom. Ale myslím si, že zjednotenie príde. Pozrite sa na Ukrajinu. Okrem Klička a jeho Udaru sa všetci od stredu na pravo zjednotili a už majú v prieskumoch to isté čo má aj Janukovyčova strana. Myslím si, že aj ten ukrajinský príklad o to viac, ak by bol úspešný, môže Bielorusov povzbudiť.

Ukrajina je jeden z našich bezprostredných susedov, čiže tam by sme mali mať záujem na stabilite, na stabilnom vývoji.

Požiadal som a bolo to akceptované, aby som sa stal súčasťou pozorovateľskej misie Rady Európy pre voľby na Ukrajine. Chcem byť aktívny.

S akými cieľmi sa chytáte na Ukrajinu ako pozorovateľ?

Načerpať osobné skúsenosti, informácie, ale aj pocity z toho, ako boli voľby pripravené a ako prebehli, do akej miery boli demokratické. Nesmieme dovoliť režimu, aby si robil čo chcel a my budeme ticho. Ukrajina je členským štátom Rady Európy. Dá sa vyvinúť veľký tlak. Nespomínate si na meno Jan Marinus Wiersma, reportér Rady Európy pre Slovensko v období vlády Vladimíra Mečiara? Všetci sme sa uchádzali o to, aby jeho hlas nielen zaznel, ale aby bol pravdivý. A ani Mečiarovi to nebolo ľahostajné. Rada Európy je teleso, ktoré sme neraz podceňovali. Ale všetci veľmi dobre vieme, aký je dôležitý hlas aj autority, ale aj inštitúcie. Rada Európy je takouto inšitucionálnou autoritou. Bude veľmi dôležité aj pre občanov na Ukrajine, aj pre medzinárodné spoločenstvo, ako medzinárodná demokratická verejnosť vyhodnotí priebeh a úroveň demokratičnosti parlamentných volieb.

Jeden z lídrov opozície na Ukrajine sedí vo väzení.

Obávam sa, že nielen jeden. Ale áno, Julia Tymošenková sedí vo väzení a to je práve to, čo som mal na mysli, keď som hovoril, že zdá sa mi, že už tá červená čiara bola prekročená. Pretože za jej uväznením sú zjavne politické motívy, zjavne je to dôsledok selektívnej spravodlivosti uplatňovanej na Ukrajine. Aj posledné prípady, keď som čítal zjavné porušenie ústavného pravidla, ktoré hovorí, že človek vo väzení nemôže sa stať poslancom, ale nesmie byť vyškrtnutý z kandidátky. Julia Tymošenková postupuje správne a principiálne. Najprv vyčerpala všetky možnosti v rámci právneho poriadku Ukrajiny a teraz sa dovoláva svojich práv na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.

Bude Rada Európy mať záujem stretnúť sa v tom čase s Juliou Tymošenkovou, alebo Vy osobne?

Ja osobne budem mať záujem stretnúť sa s Juliou Tymošenkovou. Aj keď bude potrebné, aby som si dal pozor, aby to nebolo vnímané ako súčasť ovplyvňovania volieb. Možno skôr po voľbách ako pred voľbami.

Kosovo.

Pri usporiadaní vzťahov medzi Srbskom a Kosovom sú v zásade kľúčové dva momenty. Po prvé – je stabilná politická garnitúra na obidvoch stranách. V Srbsku je po voľbách, v Kosove tak skoro nebudú. V Kosove ústavný súd rozhodol, že prezidentka má mandát až do roku 2016. Predseda vlády Tači má stabilnú vládu a  zrejme bude súčasťou vlády aj po ďalších voľbách. Aj z politiky srbského prezidenta Tadiča veľmi dobre rozumieť, že vzťahy treba usporiadať, ak Srbsko chce rokovať a dorokovať svoj vstup do Európskej únie. A toto je druhý nesmierne dôležitý moment. Pred niekoľkými mesiacmi bol Srbsku udelený štatút kandidátskej krajiny. Dožadujú sa čo najskôr začať rokovať o svojom vstupe. Na druhej strane nikto nepochybuje, že aj Kosovo sa chce stať členským štátom Európskej únie. V októbri Európska komisia predstaví dokument, ktorý povie či Kosovo raz má šancu sa do Európskej únie dostať. Čiže sú tu momenty časové, ale aj zahranično-politické a do určitej miery aj vnútropoliticky priateľské, ktoré je nevyhnutné využiť. No ale moja skúsenosť hovorí, že nie vždy si dvaja hráči dokážu efektívne a rýchlo a v časovom potrebnom rozsahu porozumieť. Preto presadzujem všade kde vládzem, aby sa práve v týchto časoch medzinárodné spoločenstvo angažovalo, aby sme sa nespoliehali na technický dialóg, že budeme riešiť štátne poznávacie značky, že budeme riešiť hraničný režim, že budeme riešiť prepojenie energetických sústav a ja neviem čo všetko. Do tohoto momentu musia vstúpiť politici ako mediátori, ako konzultanti. Tu vidím obrovskú nie šancu, ale povinnosť slovenskej zahraničnej politiky. Pretože je to v našom výsostnom záujme a pretože sme si aj udržali vysokú úroveň dôvery, aj v Belehrade aj v Kosove. Nemôžme donekonečna očakávať od Nemcov, že budú riešiť všetky problémy v Európe a od Američanov, že budú hasiť a riešiť všetky svetové problémy. Keď sme súčasťou medzinárodného spoločenstva a je to spoločenstvo hodnôt, no tak aj my by sme mali zobrať niekedy nejakú zodpovednosť na seba. A preto sa domnievam, že už niet na čo čakať, začala nová politická sezóna a slovenská zahraničná politika, súčasťou ktorej sa cítim aj ja, hoci som dnes v opozícii, by mala byť aktívna a konať.

To znamená?

To znamená, že mali by sme nadväzovať kontakty a snažiť sa nájsť spôsob ako medzinárodné spoločenstvo pomôže obidvom stranám si sadnúť za stôl a otvoriť naozaj kľúčovú tému. Čo bráni tomu, aby mohlo napríklad Kosovo fungovať v regionálnych fórach a medzinárodných inštitúciách? A čo zase povedzme aj Kosovo musí urobiť, aby to Srbsko mohlo akceptovať?

Dá sa povedať, že by sme mali stať hlasom Srbov a Kosovčanov v európskych štruktúrach?

Aj hlasom, ale hlavne mali by sme sa stať moderátorom, ktorý obohatený o vlastné skúsenosti z rozpadu spoločného štátu, aj z hlbokých reforiem, aj z prístupového procesu do Európskej únie, aj z vlastných egoistických interesov, že chceme mať pokojných a spokojných susedov. Kvôli tomu všetkému by sme mali alebo mohli tomuto mediátorstvu aj lídrovať. Neraz počúvam, že malým a novým sa nepáči, že všetko dohodne Francúz s Nemcom. No ale počúvam aj Nemca, ktorý povie, že malí mlčia. Teraz sa domnievam, že toto je až učebnicový príklad, kedy nesmieme mlčať. Treba vniesť náš vklad a prínos do spoločenstva zdieľaných hodnôt, ktorého sme súčasťou.