Rozprávky zvyčajne patria medzi najsledovanejšie vianočné programy. Predpokladám, že aj Vaše. Aby ste nevyšli z tejto rozprávkovej nálady pripravil som na záver vianočných sviatkov pre Vás jeden (ne)reálny príbeh:
Šesťročný Janko prežil tohto roku zvláštne Vianoce. Prvýkrát sa stretol so svojim bratom Ferom. Teda prvýkrát tak, že to vnímal svojim rozumom. Fero, ako najstarší zo súrodencov, odišiel z domu pred 4 rokmi. Nesúhlasil s mnohými postojmi svojich rodičov, bol nešťastný, že nemal také vreckové ako mali niektorí jeho spolužiaci, že nemohol mať toľko vecí, ako oni. Otec nemal žiadny „super flek“ a ešte ich aj doma bolo akosi priveľa. Päť súrodencov – to sa predsa už dnes nenosí… A tak šiel do sveta získavať to, po čom túžil – peniaze, a nenavštevoval to, po čom netúžil – početnú rodinu. Našťastie s rodinou neprerušil všetky kontakty. Po čase, keď sa mnohými vecami presýtil, začal byť lačný po iných hodnotách, po rodine, po tradícii. Aj preto napísal mame a spýtal sa, či môže prísť na Vianoce domov. Nakúpil darčeky a pripravil si nie malú sumu peňazí, aby podporil rodinu, žeby jeho mladší súrodenci nemuseli ako on, závidieť spolužiakom. Mama mu odpísala: „Denne na teba myslím a modlím sa, aby si sa vrátil. Alebo, aby si aspoň pochopil, že hodnoty, ktoré sme ti chceli odovzdať, sú dôležitejšie, než majetok. Že mravný život je oveľa lepší predpoklad na ceste k šťastiu, ako možnosť užívania si peňazí…“ Spolu s otcom mu pod stromček pripravili darček a ostatným deťom povedali, že na Štedrý deň ich čaká veľké prekvapenie – tajomstvo. Tajomstvo sa prezradilo až keď sa „zjavilo“ vo dverách. Súrodenci nevedeli, ako reagovať. Okrem toho, že sa Fero zmenil, bola tu aj istá bariéra. Veď toľkokrát o ňom nie pekne rozprávali. Raz mu závideli, inokedy ním opovrhovali, pretože zradil rodinu. Takmer neverili rodičom, ktorí tvrdili, že sa vráti. Janko, ktorý si ho vôbec nepamätal, si však Fera hneď obľúbil. Porozumenie najmladšieho a najstaršieho brata znamenalo nielen množstvo spolu stráveného času, ale aj dôležité debaty. Práve jemu sa Fero priznal, že nevie, či sa má vrátiť natrvalo. Nie preto, žeby doma nenašiel prácu, uplatnenie, ale kvôli vzťahom. Pozorne totiž vnímal, že aj napriek darčekom a finančnej pomoci ho ostatní súrodenci neprijali veľmi srdečne. A nepáčilo sa mu ani to, že rodičia od neho požadovali iný život, než aký viedol mimo domu. Janko nechcel, aby Fero znovu odišiel, aspoň nie na dlho. A preto mu hovorí: „Vieš, tvoja fotka bola vždy v spálni na maminom nočnom stolíku. Aj otec o tebe často hovoril, a vraj oslovil uja Mira, či by si mohol robiť v našom meste, v jeho firme. Naši ťa majú veľmi radi… A nakoniec – veď sme jedna rodina, všetci patríme k sebe a môžeme žiť spolu!“ Neostal však iba pri Ferovi. Postupne obchádzal aj ostatných súrodencov a na pomoc si zobral malé jasličky s Ježiškom. „Vidíš“ – hovorí Denise – „vari chceš byť ako Betlehemčania, ktorí neprijali Ježiška a on sa musel narodiť v maštali? Kvôli tomu Ježiškovi, ktorého máš rada, ktorému si spievala koledy, by si teraz mala byť dobrá aj na Fera! Veď je to náš brat…“
Neviem, ako to dopadne, veď sú ešte len „Tri krále“. Ono to vlastne ani nijako nedopadne, veď je to len vymyslený príbeh – rozprávka , ktorú som chcel presne tu ukončiť.
Tento nereálny príbeh je však v určitom slova zmysle je reálny – všetci totiž tvoríme jednu veľkú ľudskú rodinu, v ktorej môžeme žiť v porozumení a láske. Je len na nás, či uveríme Božej rodičovskej láske.
Okrem Boha, ktorého nebolo ťažké v tomto „podobenstve“ nájsť, sú tam aj iné postavy. Najstarší brat – Fero, predstavuje pohanský svet, ľudí uprednostňujúcich iné hodnoty, než prináša viera v jedného Boha. Dnes sú to hlavne „money-teisti“. Príbeh sa však viaže na iný čas a iný národ. Na druhú polovicu 1. storočia a Izraelitov. Pohania vtedy boli, podľa Židov, všetci inak veriaci. Tí, o ktorých už ani neuvažovali, prečo odišli z domu, uvedomovali si už len to, že s nimi nežijú, že nie sú ako oni vyvolení žiť v Božej blízkosti. Tak o nich aj rozprávali, ako o cudzincoch, či doslova „pohanských psoch“.
To znamená, že tie ostatné deti predstavujú synov a dcéry židovského národa. A najmladší Janko – to je vlastne Paľko – teda apoštol Pavol. Jemu sa totiž tradične pripisuje list, z ktorého úryvok si môžete teraz, vo svetle „vianočného príbehu“, prečítať:
Bratia, počuli ste o dare Božej milosti, ktorý som dostal pre vás; lebo zo zjavenia som sa dozvedel tajomstvo. Ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom, že pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium. (Ef 3,2-3a. 5-6)
Ak si Pavol uvedomoval, že tajomstvo je „odhalené“, zjavené, tak mu bolo jasné, že to treba tým, ktorých sa to dotýka, aj zvestovať. A ohlasuje spásu (dobrú zvesť – evanjelium, o všeobecnosti Božej lásky) pohanom. Jeho opovrhovanie a nenávisť k nim sa totiž na základe Kristovho postoja, svedectva kríža, zmenili na lásku. Má ich rád, a preto im chce dobre, aby boli šťastní. Podobne ako sú šťastní ľudia, ktorí si uvedomujú, že sú milovaní (napr. deti z lásky obdarované pod vianočným stromčekom).
Tento jeho postoj sa však, podobne ako postoj iných misionárov v dvetisícročných dejinách Cirkvi, stretol s nepochopením na obidvoch stranách. Veriaci nechápu, že Boh môže, tak exkluzívne ako ich, milovať aj iných; a neveriaci o láske nechcú počuť. Sú totiž presvedčení, že v živote sú dôležitejšie iné veci. Obidva postoje sú úžasne podobné Jankovým a Ferovým pubertálnym súrodencom. Myslím, že tak to chápal aj sám Pavol, ktorý o kapitolu ďalej kresťanom v Efeze píše, že služobníci Božieho slova ich majú pripravovať „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu.“ (Ef 4, 12b-14)
Koniec rozprávky! Vlastne rozprávania o iných. Pozrime sa na seba. Chápeme my, dnes, na začiatku roku 2012, tajomstvo, ktoré bolo Pavlovi zjavené a o ktoré sa s nami podelil? Ako ponímame univerzalizmus spásy, všetko a všetkých objímajúcu Božiu lásku?
Priznám sa, pre mňa je to v určitom zmysle slova stále tajomstvo. Ak sú totiž pohania povolaní k spáse (aj tí dnešní), tak ako ju dosiahnu? Tak, že im ju ohlásime a pozveme ich „domov“, do spoločenstva veriacich a oni toto pozvanie príjmu? Alebo im k nej stačí jednoducho to, že existujú (že ich Boh stvoril a tým sú jeho „deti“)? Alebo sa dostanú do neba, keď budú rešpektovať požiadavky Otca (prirodzený mravný zákon) nezávisle od Jeho poznania a zaradenia sa do správnej rodiny veriacich?
Viem, že prvý a tretí pohľad je aj súčasťou súčasného oficiálneho pohľadu Cirkvi. Táto na jednej strane posiela misionárov do celého sveta, na strane druhej si váži zrnká Božej pravdy ukryté v iných náboženstvách, či svetonáhľadoch. Dokážeme však my, kresťania, u tých druhých –„pohanov“, oddeliť to božské od ľudského?
Myslím, že je tu stále veľa „tajomstiev“, na pochopenie ktorých som asi ešte nedozrel. Že aj napriek svojmu veku a kňazskej praxi ešte stále veľa nechápem. Preto sebe samému i každému jednému na druhej strane internetu prajem, aby sme vďaka službe slova, podobne ako Efezania, dozrievali. Kiež k tomu prispeje i Božie slovo, ponúkané na tomto portáli v novom roku 2012.
Vladimír Slovák, predseda o.z. 4 K, ktoré zabezpečuje tieto príhovory.
