Dnes, na sviatok Ježišovho krstu, Otec verejne dosvedčuje svoju lásku k svojmu Synovi – k človeku. Boh ustanovuje osobné vyučovanie lásky.
Ján hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“
V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Mk 1,7-11)
Ján Krstiteľ bol ľudským svedkom Ježišovho poslania. Jeho vyznanie „Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1,36) sme prijali za svoje pri spoločnom slávení liturgie. Božie svedectvo o tom, kým je Ježiš, však prevyšuje svedectvo Jána Krstiteľa i každého človeka (por. Jn 5,31-35). Prvý Jánov list, ktorý v dnešnej liturgii tiež čítame, tvrdí:
Ak prijímame svedectvo ľudí, Božie svedectvo je väčšie; pretože Božie svedectvo je to, že svedčil o svojom Synovi. (1 Jn 5,9)
Toto svedectvo sa od krstu Ježiša Krista privlastňuje aj všetkým pokrsteným. Božie svedectvo sa z Ježiša prenáša na všetkých, ktorí sú s ním vierou spojení. Otec povedal o Ježišovi, že je milovaným Synom, aby to platilo o každom človeku. O tebe aj o mne. Tá istá stať Písma svätého – teda Prvý Jánov list – ďalej upresňuje znaky Božieho svedectva o Ježišovi i všetkých, ktorí sú jeho synmi:
On je ten, ktorý prišiel skrze vodu a krv, Ježiš Kristus. Nielen skrze vodu, ale skrze vodu a krv. A Duch to dosvedčuje, pretože Duch je pravda. Lebo sú traja, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú za jedno. (1 Jn 5,6-8)
Pozrime sa krátko na to, o čom títo traja svedčia a ako človeka pretvárajú.
Duch v podobe holubice predpovedá nové ľudstvo žijúce v pokoji s Bohom. Holubica priniesla na konci potopy do korába ratolesť (Gn 8,11), ako prísľub začiatku nového života, bez hriechom spôsobeného nepriateľstva medzi človekom a Bohom. Duch Boží sa vznášal nad Ježišom ako dôkaz, že toto je prvý výhonok nového života v priateľstve s Bohom. Kto je naplnený týmto Duchom, hovorí a koná ako Boží syn. Odpovedá Otcovi na jeho lásku.
Krst vodou je znakom očistenia od hriechu. Ježiš ním prešiel, aby ukázal cestu. Tí, čo sa nechali Jánovi Krstiteľovi pokrstiť, vyznávali svoje hriechy (por. Mt 3,6) aby vstúpili do nového života v Duchu. Ježiš nás touto bránou previedol tak, že voda zmýva hriech ako zmyla Egypťanov, prenasledujúcich Boží ľud vo vodách Červeného mora.
Krv je svedectvo, ktoré predpovedalo od krvi Ábela až po príchod Ježišov zmiernu obetu za naše hriechy. Ale Ježišova krv ju naozaj uskutočnila. Tak dáva význam i zmysel preliatiu ľudskej krvi, ktoré sa stane svedectvom, teda odkazom na to, čo z lásky k nám vykonal Boh v Ježišovi Kristovi. Boh netúži po prelievaní krvi, ale vždy keď mu človek takúto skutočnosť svojho života odovzdá, hľadí na ňu s tou istou láskou s akou hľadel na utrpenie svojho jednorodeného Syna.
Nedeľou Krstu Krista Pána končí vianočné obdobie, aby sme údiv nad Zjavením Boha medzi nami premenili na každodenné svedectvo o ňom. Boh nikdy neodvolá, čo povedal o každom človeku – o tebe: Si môj milovaný syn! Nestojí za to učiť sa denne s pravým Synom povedať „Ďakujem, milovaný Otče“ !?
Touto nedeľou začínajúce obdobie cez rok, nech každodenne sprevádza poďakovanie za dar Božej lásky, zo srdca vyprosuje brat Ján Macej, kapucín.
Nie Božia láska k nám potrebuje dozrievať. Človek potrebuje dozrieť, aby prijal dar Božej lásky. Ježiš ako človek prijal všetky zákonitosti svojej ľudskej prirodzenosti, ešte aj es tými podmienenými židovskou kultúrou, do ktorej sa narodil. Podľa nej bol zrelý verejne vystúpiť a učiť až po dosiahnutí určitého veku. Ježiš sa tiež podriadil obradu očistenia.
