Predstavujem si, že niekto v našej obci či meste by mal doma chorého na smrť. A neznámy človek o ktorom sme iba počuli, bez toho že by k nemu domov prišiel, by ho na diaľku na našu žiadosť, svojím slovom uzdravil.
To by bola nemalá senzácia. Ježiš sa ale nečuduje zo zázračného uzdravenia na diaľku; to čo ho prekvapuje je viera. Viera človeka, ktorý ho pozval. Vypočujme si to v úryvku z Lukášovho evanjelia (7, 1-10).
Ježiš vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ – ide; inému: „Poď sem!“ – tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
Máme za sebou polovicu roku viery. Ten vyhlásil ešte emeritný pápež Benedikt XVI. Ako sa nám v tejto téme darí rásť? V tomto roku sa pojem viera skloňuje oveľa častejšie ako predtým. Množstvo katechéz ponúka naozajstnú pestrosť zoznámiť sa s tematikou viery. Ľudia počúvajú mnoho hodnotných informácií. Ale uvedomujem si, že je potrebné prejsť od slov k činom, od teórie ku akcii. Všetko povedané nás môže priviesť len do polovice cesty. Do cieľa nás privádza skúsenosť. Počúvame, aby sme uskutočňovali.
Vráťme sa ale k stotníkovi z dnešného evanjelia. On nás učí hodnote skúsenosti. Počul o Ježišovi. A rozhodol sa ho pozvať, aby mu zomierajúceho sluhu zachránil. Veril, že to môže dokázať. Jeho viera nebola teoretická. Ani ohraničená ľudskými možnosťami. Z toho, čo sa o Ježišovi dozvedel uveril, že je to niekto, komu nič nie je nemožné. Nemal vieru preto, že všetko chápal. Ale chápal preto, že mal vieru. Pochopiť znamenalo pre neho to, že svoju životnú situáciu dokázal podrobiť viere v Ježiša. A to bez toho, že by to mohol nejako definovať. Jeho vysvetlenie, ktoré opisuje Lukáš vojenskou terminológiou je rámcové.
Pre Ježiša bol zázrak uzdravenia zomierajúceho niečím čo ho neprekvapovalo. Ale viera, s akou sa nestretol ani v rámci svojej náboženskej tradície áno. Možno pre nás katolíkov by bola dnes na mieste otázka: Kedy sme si naposledy povedali stretnúc ľudí inej kresťanskej denominácie: Takú vieru som nenašiel ani v katolíckej cirkvi? Pre niekoho to môže znieť ako provokácia. Ale berme to radšej ako výzvu. Nie raz som sa o jej aktuálnosti presvedčil. (Ako rád by som počul vaše odpovede…)
Minulý víkend som bol na stretnutí takmer stovky mužov z celého Slovenska. Na pár dní si našli čas pre Boha a pre hľadanie svojej mužskej identity, či spôsobov, akými sa môže žiť viera muža v dnešnej dobe. Čo ma na nich prekvapilo bola nielen veková pestrosť od 25 do 60 rokov. Ale aj schopnosť pri svojej tvrdosti nechať sa pozvaním do konania Božích vecí preniknúť až do hĺbky srdca. Vidieť chlapov plakať pre Božie veci, pre veci viery, to je niečo, čo nevídam často. A boli to muži nielen z katolíckeho prostredia. Aj tento čas bol pre mňa darom v tomto roku viery. Časom nie informácií či teórií; ale časom stretnutí, svedectiev, praktického priestoru na konanie vo viere v Boha.
A Bohu vďaka, že aj takýchto ponúk je a bude aj v druhej časti roku viery nie málo. Povzbudzujem Vás a modlím sa, že by ste si našli takú ponuku, ktorá Vás osloví, upúta, vytiahne zo zabehnutého kolobehu života a napokon prekvapí tak, ako to urobil Ježišovi stotník v Kafarnaume. Prekvapme sami seba, kam až hranice viery v nás môžu siahať.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
