Neviem, či ste už hlasovali na našom portáli o tom, ako naši hokejisti dopadnú na majstrovstvách sveta. A či vôbec sledujete hokejové zápasy v televízii, alebo prostredníctvom iného média. Ak áno, rád by som vedel, čo Vás na tejto rýchlej, presnej i drsnej hre najviac baví. Góly, taktika, šikovnosť, či ostré zákroky, bitky, alebo radosť z víťazstva, keď sa dvíha zástava? Mne osobne sa veľmi páči, že títo drsní a mocní chlapi si po zápase, v ktorom idú do seba ako levy, podajú ruky. Každý každému. Veď šport, napriek bojovnosti a nasadeniu, nemá byť o nepriateľstve. Preto si myslím, že skutočné hokejové víťazstvo nastáva až po úprimnom stisku pravice „nepriateľa“.
Rímskokatolícka liturgia nám dnes v prvom čítaní ponúka Štefanov pohľad na víťaznú zástavu Krista, zdvihnutú až do neba. A na druhej strane postoj tých, ktorí ju tam vidieť nechcú, ktorí mu nefandia, pre ktorých je nepriateľ. Preto pískajú, „bučia“, lynčujú:
Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel. (Sk 7, 55-60)
Tak trochu mi tento úryvok pripomína večernú televíznu správu, ktorá hovorí už len o víťazovi a všíma si neprimeranú, škandalóznu reakciu porazených. O zápase už nehovorí. A bol to pritom úžasný zápas, plný nasadenia i emócií. Najmä zo strany muža, bojujúceho „za Krista“ – prvomučeníka Štefana. Ak ho chcete „vidieť“, nalistujte si Skutky apoštolov 6,8 – 7,54. V jeho závere, akoby Štefan doslova vyprovokoval svojich odporcov: „Vy tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia.“ Reakcia: „Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu“. Asi to tam „vrelo“ ako na štadióne.
Zápas, ako vidieť z ponúkaného úryvku, však neskončil hokejovo, ani férovo. Židia opustili pôdu diskusie a vďaka mnohonásobnej presile „zvíťazili“ päsťami a skalami. Teda oni si mysleli, že vyhrali. V skutočnosti zvíťazil Štefan. Nielen preto, že stál na strane definitívneho víťaza Krista, a preto, že svojou mučeníckou smrťou získal nebo. Zvíťazil i preto, že dokázal podať ruku. Umiera s výkrikom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech!“
Tento Štefanov postoj ukazuje, o čo tomuto mužovi šlo. I vtedy, keď zápasil so svojimi odporcami. Bol to muž Pravdy – teda Krista, a súčasne pravdy ako dôležitej hodnoty. O ňu zápasil, do jej šírenia zapojil všetok svoj intelektuálny i citový potenciál a použil všetky dovolené spôsoby „boja“. Jeho atak protivníka nebol o nenávisti, ale o zápale, aký prežíva nielen hokejista na ľade, lež i bojovník slova a vlastne každý jeden z nás, keď ide o veľa, doslova o všetko. Bol to boj, ktorého cieľom nebolo len porazenie „nepriateľa“, ale hlavne víťazstvo Krista – Pravdy. Boj v rámci pravidiel hry – hľadania pravdy o Bohu a jeho pláne s človekom.
V rámci katolíckej Cirkvi dnes prežívame i 47. svetový deň prostriedkov spoločenskej komunikácie. Posolstvo k nemu napísal ešte 24. januára 2013, na sviatok sv. Františka Saleského, odstúpený pápež Benedikt XVI. Venuje sa v ňom digitálnym sociálnym sieťam a vyzýva kresťanov, aby ich používali na ponuku evanjelia. Pričom mu je jasné, že „kultúra sociálnych sietí a zmeny vo forme a štýle komunikácie, kladú pred tých, ktorí chcú hovoriť o pravde a hodnotách, náročné výzvy.“ Aj tu je to zápas o pravdu, kde sa často stáva, že „hlas rozumu je prehlušený krikom“. Podľa pápeža však „dialóg a diskusia môžu rozkvitať a rozvíjať sa len vtedy, keď pri nich berieme vážne aj tých, ktorí majú odlišné názory ako my“.
Osobne si myslím, že vzorom pre kresťanov v tomto smere môže byť aj sv. Štefan, prvý Kristov mučeník. Muž, ktorý úžasne pracoval s najznámejším a najúčinnejším médiom svojej doby. Bol rečníkom s veľkým „R“. Rozumný i citový, všeobecný i osobný, zapálený bojovník, ktorého bola radosť počúvať. Tak ho predstavujú Skutky apoštolov až do konca života, ktorý ukazuje, že svoje komunikačné umenie dal do služby pravdy a lásky. O tom svedčí „veľký hlas“ poslednej vety jeho života.
Dnes večer si naši hokejisti zmerajú sily s Rusmi, na ktorých vlani vo finále nestačili. Napriek všetkej bojovnosti a nasadeniu im pri záverečnom stisku rúk museli poblahoželať. Taká bola pravda. Aká bude tohto roku, nevieme. Vieme však, že ak má víťaziť hokej, záverečné podávanie rúk by z neho nemalo zmiznúť.
A ak má vo svete (i v našom živote) zvíťaziť pravda, malo by to byť podobné. Tak nás to učí „zlatý svätý Štefan“.
