Pre mňa dlho takou pasážou bol začiatok evanjelia sv. Matúša, kde sa číta rodokmeň Ježiša Krista. Množstvo mien, z ktorých som veľa vôbec nepoznal a nič mi ich životné príbehy nehovorili. S úsmevom si pritom spomínam na skúsenosť z Nového Zélandu, kde pri čítaní tejto istej časti sv. Matúša ľudia počúvajú so zatajeným dychom, s rozšírenými očami a s otvorenými ústami. Prečo? Pretože pre nich je dôležitosť osoby daná tým, z akého kmeňa pochádzaš, na koho si naštepený, kto sú tvoji príbuzní a predkovia. Pri vzájomnom predstavovaní sa najmä v kontakte s pôvodným obyvateľstvom, s Maormi, je radosť počúvať, koľko mien svojich príbuzných a predkov vedia vymenovať. A sú na to hrdí.
V našej kultúre života sa nám líška myšlienka, že dôležitosť osoby spočíva v autonómii človeka. Byť nezávislý. Urob si sám, dokáž to sám. Buď úspešný sám. Nepotrebuješ nejaké pravidlá. Veď slovo autonómia etymologicky vysvetľuje, že si sám sebe zákonom. Sám si určuješ pravidlá na to, ako budeš žiť.
Verím, že pre Boha sme každý dôležitý. Nikto tu nie je len do počtu. Prečo ináč by nás Boh tvoril ako originály…Do týchto zamyslení o dôležitosti života človeka aj ovocia, ktoré jeho život prináša zaznieva Ježišovo slovo, ktoré dnes čítame a počúvame z Jánovho evanjelia, 15. kapitoly:
„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“
Hovorí o tajomstve napojenia sa na Neho. O živote, ktorý vyrastá z naštepenia sa do viniča. Do viničného kmeňa. Ako vysvetľuje nedávno zosnulý p. kardinál Tomáš Špidlík viničný kmeň nemáme rozumieť tak, ako keď sa dívame na strom a pod slovom kmeň chápeme jeho strednú časť, odlišnú od koreňov a koruny. Viničný kmeň, ktorý sa obstriháva každý rok je nielen jeho pevná a najhrubšia časť. Ale aj všetko to rozvetvené, čo sa necháva, aby to na budúci rok mohlo prinášať úrodu. Byť naštepený určite znamená stratu autonómie. Prijatie zákonov a pravidiel, ktoré platia na viniči. Ale neznamená to stratu slobody. Schopnosť konať veci, ktoré by ste sám od seba vykonať nevládali, prekonávanie svojich vlastných nemožností – a mnoho ďalších bonusov je neprehliadnuteľným rozmerom slobody, ktorá je takým vzácnym Božím darom.
Čím nás Boh učí, že budovať nejakú individualistickú autonómiu je cesta, na ktorej človek ľahko hynie? Učí nás to darom prírody!
Pred pár dňami som sa vrátil zo skialpinistickej expedície na najvyššiu horu Európy. Boli sme na Kaukaze v Rusku, a naším cieľom bolo vyjsť na lyžiach a zlyžovať horu Elbrus, vysokú 5 642m. Bol to čas liečenia sa z nezdravej autonómie. V tak náročnom prostredí na nadmorskú výšku, na počasie ( pocitová zima niekedy až do -40 stupňov Celzia), na výstroj, oblečenie, jedlo aj orientáciu si človek uvedomí, že sám veľa nezmôže. Potrebuje byť naštepený do nejakého tímu. Kde platia pravidlá, sú rozdelené úlohy, jeden podopiera druhého, pomáha, povzbudzuje. Iba tak je nádej na úspech. Zápas o pokorenie vrcholu a veľkosť i krása Božieho daru prírody Vám pripomenie, že úspech niektorých sa stáva úspechom všetkých, pretože bez nich by sa to nepodarilo ani Vám.
Posledné nedele Ježiš ponúka veľmi intenzívne nový život, ktorý vyrastá z Neho. Z napojenia sa na Neho. V intimite, nielen vonkajšej ale aj vnútornej, na ktorú treba ozajstnú odvahu. Alebo v dôvere, že On je majiteľom firmy nášho života, veľa do nej už investoval a ešte investuje. Neprestane sa o nás starať. Záleží mu na dôležitosti našej osoby. Aj ovocie nášho života má pre Neho hodnotu. Chcem nás všetkých pozvať, aby sme prehodnotili mnohoraké ponuky a zvádzania, ktorými sa nám neustále prihovára do života nezdravá autonómia. A povzbudiť, aby sme hľadali cestu slobody, ktorá je v Kristovi, pravom viniči. Keď idete na horu a je zlé počasie, musíte to vzdať, aby ste si zachránili život. S Ježišom je to naopak. Vzdať to s ním, otočiť sa mu chrbtom, prestať čerpať z Jeho miazgy znamená stratiť život. Modlime sa chvíľku za to, že by sme našu cestu ratolestí na Jeho viniči nikdy natrvalo nevzdali.
Dominik Markoš, farár v Sklabinej
