Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom počnúc staršími sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.
Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Ona odpovedala: „Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Moderná technika nám ponúka nebývalé zážitky pri pozeraní športových či kultúrnych udalostí v televízii. Viacero kamier sníma jedinú akciu z rôznych uhlov a tak nám neunikne žiaden detail. Nič krásne sa neprehliadne, žiadna chyba sa nezakryje. Skúsme čosi podobné aplikovať aj na udalosť z práve prečítaného evanjeliového príbehu. Bol nám ponúknutý z pohľadu evanjelistu Jána, pozorovateľa, toho, ktorý napísal reportáž o tom, čo zažil, čo počul, čo videl… Pokúsme sa však poslúžiť si aj pohľadom ostatných protagonistov príbehu.
Zákonníci a farizeji… Nemajú radi Ježiša. Je pre nich rúhačom, úplne neprijateľným a majú záujem to dokázať a potrestať ho. A tu sa im k tomu ponúka skvelá príležitosť. Žena, prichytená priamo pri cudzoložstve. Samozrejme, že je vinná a zaslúži si trest. Ona im je však ľahostajná. Je pre nich len prostriedkom na dosiahnutie ich cieľa. Zneužívajú ju a zneužívajú aj Mojžišov zákon. Tešia sa, už Ježiša majú: Ak povie ukameňovať, stratí priazeň ľudí, ak povie neukameňovať, poruší Zákon. A táto hriešnica nech aj zahynie….
Pozrime sa teraz očami toho, o ktorom sa v evanjeliu nepíše, ale ktorý sa tam pokojne mohol vyskytnúť. Pozrime sa očami človeka, ktorý mal tú ženu naozaj rád – povedzme jej otca alebo mamy: Dcéra moja, čo si to urobila? To bola chyba, to nebolo dobré. Ale ty nie si zlá, alebo… nie si len zlá. Keby ti aj títo ľudia dokázali odpustiť a dať novú šancu… Čo všetko by som za to dal…
Ako na všetko hľadela sama žena? Nevieme, na čo myslela, ale určite veľmi trpela a tak túžobne dúfala v zľutovanie, v trošku dobroty srdca ľudí, i Boha. Len to bolo pre ňu nádejou.
A ako to všetko videl Ježiš? Práve cez dobré srdce. Videl biedu ženy i biedu jej žalobcov. A urobil všetko možné, aby všetkým pomohol. Žalobcom pripomenul, že tiež potrebujú odpustenie, že sú všetci na jednej lodi. Ženu neodsúdil, ale ani jej hriech neschválil. Poriešil jej minulosť a dal jej nádej na novú budúcnosť.
My ľudia máme každý len jeden pár očí. To, čo nám môže pomôcť vidieť realitu z viacerých uhlov sa nazýva empatia – schopnosť vcítiť sa do myslenia a pocitov iných. Nespoliehajme sa len na náš vlastný subjektívny pohľad, zvlášť ak je poškodený našim egoizmom. Pri styku s hriešnymi ľuďmi (a kto z nás je bez hriechu? sme všetci na jednej lodi…) sa snažme pozerať očami milujúceho človeka. Ak niekoho nevládzeš mať rád, vcíť sa do role jeho mamy, otca… Snaž sa vžiť do jeho situácie a pochopiť ho…. A pozri na biedneho človeka aj očami Ježiša, ktorému bol tento človek natoľko drahý, že aj pre neho bol ochotný zomrieť.
