Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť.
Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.
Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“
Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“
Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lk 19,1-10)
Kľúčový zlom, rozhodujúci o tom aký bude tvoj deň i tvoj život, sa skrýva v prežití skutočnej radosti. Zachej prijal v ten deň do svojho domu Ježiša a miesto sa naplnilo radosťou. On a celý jeho život sa naplnil radosťou.
Spasený človek je ten, kto sa naučil ísť v ústrety Ježišovi a radovať sa z príchodu a prítomnosti Pána. Po takej hlbokej radosti aj dnes túžia mnohí ľudia, ale nevedia sa vybrať jej v ústrety. Veľa ľudí ju dnes hľadá, lebo si už mnohí uvedomujú ako im taká hlboká radosť chýba, že sa stratila z ich života.
Znova ju nájdu tí, ktorí si všímajú jej chodníčky a idú na miesto, kde ju možno stretnúť. Treba sa nám učiť od Zacheja, ktorý predbehol dianie a šiel na miesto, kam sa radosť Božej prítomnosti blížila. Vedel to miesto vytušiť. Situácia je podobná aj dnes. Boh znova vchádza do nášho sveta a prechádza ním, tak ako vtedy prechádzal Ježiš Jerichom. Boh prechádza realitou môjho života. Nie je od nej vzdialený. Je tu pre tých, čo ho hľadajú. Ide prostredím, kde žijem, aby vyvolal môj záujem o neho, túžbu vidieť ho. A aby mi daroval radosť. Takto mi ju daroval pri stretnutí chalanov z Komunity Kráľovnej pokoja, počas brigády s nami kapucínmi u sestier karmelitánok v Detve. Tam, pri kontemplatívnych sestrách, ktoré žijú mimo davu nášho sveta a v spoločenstve chlapov, čo nemajú nič a nemajú kam ísť, som sa učil radosti. Radosti z toho, že nedostatok jedného z nás je len príležitosť pre druhého, aby mu poslúžil. Že prevážanie hliny nemá iba cenu pracovného výkonu a oprava vysokého plota a kamennej jaskynky s terénnymi úpravami nie je hlavne problémom. Je to miesto služby – jedno z viacerých, cez ktoré Boh aj dnes na zemi prechádza – a aj príležitosť znova naplno stretnúť toho, ktorého sme sa rozhodli hľadať my kapucíni, karmelitánky alebo tí, čo patria do komunity Kráľovnej pokoja. On nás tam všetkých stretol.
Vykročiť za túžbou po Ježišovi je začiatok radostného dobrodružstva. Na tejto ceste človek prijíma svoju prirodzenosť, seba samého, s ohraničeniami, ktoré má. Niekedy mu nedovoľujú vidieť to podstatné. To je príležitosť byť realistom aj pri pohľade na svet a prijať zástup ľudí, ktorý je naokolo a ktorý dnes prekáža vidieť. Prijať skutočnosť sveta, v ktorom žijem, neznamená zrieknuť sa ideálu, upustiť od silnej vnútornej túžby po dôležitom stretnutí. Je to pozvanie k vynaliezavosti a k odvahe prijať riziko, že budem pred davom vyzerať ako blázon. Ani vtedy, ani dnes nevstupuje hosť do domu anonymného človeka zo zástupu. Zachej prijal výzor blázna a vyšiel mimo dav. Tak dovolil Ježišovi, aby ho oslovil celkom osobne, jeho menom a vstúpil do jeho života. Zažil takú radosť, že zmenila jeho život, jeho postoje, jeho videnie majetku. Spása sa prejavila v radosti z rozdávania, hoci dovtedy len hromadil. Asi z toho nemal skutočnú radosť. Dnes pravú radosť Zachej má…
