Čo si predstavíte pod slovom zviesť, alebo zvádzať? Zviesť sa dá aj autom…, ale zvádzanie má v sebe erotický, či sexuálny podtón. Keď ide o to, niekoho „zviesť“ na hriech proti inému, než 6. či 9. prikázaniu, hovoríme skôr o navádzaní. Oboje sa týka skôr tela a citov, než rozumu. Tam hovoríme o nachytaní, dobehnutí, alebo ohlúpení, či „oblbovaní“. Slovo lákať, to už neznie len hriešne, či negatívne, to sa dá aj na niečo dobré. Podobne je to aj s presviedčaním, či nahováraním. Keď chceme motivovať výlučne pozitívnym smerom, tak hovoríme o povzbudzovaní.
Takmer všetky tieto významy, ale aj ďalšie – podviesť, oklamať, nachytať… má v sebe staré hebrejské slovo PATAH, pôvodne písané PTH (samozrejme naopak, lebo hebrejčina sa píše z pravej strany do ľavej). Z neho je odvodený tvar PiTTiTáNí – prvé slovo 1. biblického čítania dnešnej nedele, z pera proroka Jeremiáša:
Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť; bol si mocnejší ako ja a premohol si ma. Celý deň som na posmech, každý sa mi vysmieva. Vždy, keď hovorím, musím ohlasovať: ničomnosť a pustošenie. Pánovo slovo mi prináša len pohanu a posmech celý deň. Povedal som si: „Nebudem naňho myslieť, ani už nebudem hovoriť v jeho mene.“ Ale tu mi bolo, akoby oheň blčal v mojom srdci, uzavretý v mojich kostiach. A poddal som sa, nevládal som mu odolať.
PiTTiTáNí JaHVeH, Zvádzal si ma Pane!
Priznám sa, že v prvom momente som si povedal, že ide o zlý preklad. Boh predsa nemôže eroticky zvádzať. Aj konzultácia so slovenským biblistom Pavlom Vilhanom mi potvrdila, že v tomto kontexte by bolo lepšie použiť slovo „zlákal“. Jedná sa totiž o vzťah Boha, ktorý oslovuje proroka, ktorý následne plný Jeho pravdy už nie je schopný hovoriť nič iné. Čo mu však u ľudí, najmä vzdialených Bohu robí obrovské problémy. A práve k tým je často poslaný. Ak však biblia neraz pripodobňuje vzťah Boha k svojmu vyvolenému národu k manželstvu, k láske medzi mužom a ženou, nie je problém použiť i slovenské „zvádzať“. Tak či onak ide o to, že Jeremiáš sa „oddal Bohu“. Čo mu síce na jednej strane prináša obrovskú radosť (ako každý vzťah lásky), ale na druhej strane i problémy.
Okrem použitia slova PaTaH je tu však i ďalšia nevyriešená otázka: Ako ho Boh „zvádzal“, nahováral, povzbudzoval? Bolo to niečo viac vnútorné, alebo vonkajšie, citové, alebo rozumové, alebo to bol morálny imperatív, teda vec vôle? Toto Jeremiáš nespomína. Ak však hovorí v nedokonavom vide, tak to nebola jednorazová záležitosť. Je to skôr vec celoživotného vzťahu, a teda aj neustále obnovovanie motivácie vystupovať v božom mene, ohlasovať Jeho vôľu. Jeremiáš teda pravdepodobne často bol a dal sa znovu a znovu „zvádzať“.
Myslím, že každý jeden z nás má skúsenosť so zvádzaním, či navádzaním na zlo, na hriech. Či už pramenilo z neho, alebo bol skôr objektom takejto snahy motivovať k negatívnej činnosti. Často sa úplne dobrovoľne dáme „zvádzať“, a to nielen v oblasti erotickej, ale aj v oblasti jedla, zisku, hnevu, žiarlivosti atď. Či už priamo – človekovi vedľa nás, alebo nepriamo prostredníctvom rôznych médií – internetu, rozhlasu, televízie, novín, bilboardov atď. Niekedy to je vec vedomá, doslova zvádzanie vyhľadávame, niekedy nevedomá, ba dokonca podvedomá. Tak či tak s tým existujeme, denno-denne.
Pričom sa mi zdá, že opačne to nie je až tak časté. Podnetov, povzbudení k dobru, k čnosti, k láske, hrdinstvu, obete nie až toľko ako pokušení, zvádzaní k zlu. Nemusí to však byť tak. Aspoň nie pri našej slobodnej voľbe o tom, čomu sa chceme v živote dať ovplyvňovať. Môžeme úplne vedome a zámerne podnetom, motivácii k pozitívnym veciam dať vo svojom živote viac priestoru. Ako? Svätý Ignác z Loyoly hovorí, že našiel obrovskú motiváciu v čítaní životopisov svätých, čo zmenilo jeho život. Sv. Augustín hovorí o čítaní Písma, ale tiež mu boli príkladom aj iní kresťania. Keď videl ako krásne čnostne žijú, povedal si: „Keď to dokážu iní a iné, prečo nie aj ty, Augustíne?“ Benediktíni nachádzajú takúto motiváciu okrem modlitby i v práci, františkáni v prírode, karmelitáni hovoria hlavne o kontemplácii Kristovej tváre. Tak či onak, táto „príťažlivosť nahor“, ako ju nazval môj kolega Jozef Hrtús, existuje a je i na nás, koľko priestoru vo svojom živote jej dáme.
Jeden z dôkazov, že i dnes sa medzi nami (a nielen katolíkmi) pohybuje množstvo takto pozitívne „zvedených“, je i dobrovoľnícka činnosť. Píšem to aj preto, že prežívame rok dobrovoľníctva a môžeme sledovať relatívne dosť mediálnych diskusií, či svedectiev mladých ľudí o tejto práci. Sú inšpirovaní nielen možnosťou vycestovať, či nazbierať skúsenosti, ale najmä dobrou myšlienkou pomôcť – ľuďom, pamiatkam, zvieratám, či inému projektu. Osobne som z tromi takýmito ľuďmi hovoril pri návšteve našej farnosti na jar tohto roku. Bolo to veľmi povzbudzujúce a človek si uvedomil, aké krásne, vzrušujúce a naplňujúce je pomáhať a slúžiť druhým, či dobrej myšlienke.
Možno na tieto aktivity už my starší (za chvíľu budem mať 50) už nemáme ani čas, ani priestor, avšak rozhodnúť sa pre dobro, ba dokonca pre boj za dobro, sa stále dá. Len sa treba nechať správne motivovať, či „zviesť“.
