BRATISLAVA 12. januára (WEBNOVINY) – Dnes uplynulo 155 rokov od úmrtia Ľudovíta Štúra. Vo štvrtok bude 160 rokov od úmrtia jeho najstaršieho brata, Karola Štúra. Ľudovít Štúr zomrel po tragickej nehode 12. januára 1856 v Modre – práve 20 rokov po pamätnej vychádzke štúrovcov na Devín a vydaní štúrovského almanachu Plody (175. výročie) a 10 rokov po vydaní kodifikačných príručiek slovenského jazyka (165. výročie). „Syn evanjelického učiteľa Samuela Štúra sa stal učiteľom a generačným vodcom našich národných obrodencov – generácie štúrovcov, ktorí väčšinou pôsobili ako evanjelickí farári,“ povedala pre agentúru SITA Edita Škodová, tajomníčka pre mediálnu komunikáciu Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku.
Výročie úmrtia Ľ. Štúra si uctil aj predseda Bratislavského kraja Pavol Frešo
Pri tejto príležitosti mohla verejnosť prvýkrát vidieť odevy, do akých sa obliekali štúrovci aj samotný Ľudovít Štúr. Pamiatku si prišli uctiť predseda Bratislavského samosprávneho kraja Pavol Frešo, primátorka Modry Hana Hlubocká, poslanci NR SR, krajskí aj modranskí poslanci a približne stovka študentov.
„Pripomíname si človeka, ktorý položil základy našej národnej identity, to znamená jazyka, ktorý dnes používame,“ povedal Frešo. Zároveň zdôraznil, že je veľmi dôležité pripomínať si korene, z ktorých pochádzame. Župan považuje za najsilnejšie práve odhodlanie Ľudovíta Štúra a jeho súputníkov zápasiť za slovenský národ, slovenskú identitu.
Mesto Modra má svoju históriu aj svoje tradície a podľa slov primátorky Hany Hlubockej chcú práve na histórii a tradíciách mesta stavať. „Ľudovít Štúr je jeden z predstaviteľov, ktorý má v Modre svoje miesto, pôsobila tu jeho rodina a je tu pochovaný. Našou ambíciou je, dať túto historickú časť Modry do poriadku, aby sa mesto stalo dôstojným miestom na konanie takýchto slávnosti,“ dodala.
Ľudovít Štúr (1815 – 1856) sa narodil 28. októbra 1815 (niekde sa uvádza 29. 10.) v evanjelickej rodine v Uhrovci. „Práve v dome, kde sa 106 rokov po ňom narodila i ďalšia osobnosť nášho národa – Alexander Dubček,“ upozornila Škodová. Od roku 1829 Ľudovít študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde neskôr pôsobil ako zástupca profesora Jura Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej – s výnimkou rokov 1838 a 1839, keď sa vybral do Halle, aby si rozšíril vedomosti na tamojšej univerzite, alma mater evanjelických vzdelancov takmer z celého slovanského sveta. Už ako študent intenzívne pracoval v lyceálnej Spoločnosti česko-slovanskej – najprv pod vedením svojho brata Karola Štúra, potom sa postupne stal jej zapisovateľom, tajomníkom a napokon v rokoch 1835 – 1837 predsedom. Jeho zásluhou sa pôvodná náplň Spoločnosti – cvičenia v slovanských jazykoch – rozšírila na prednášky z oblasti histórie a kultúry slovanských národov. Dobre známa je i skutočnosť, že v rámci Spoločnosti Štúr organizoval výlety študentov po okolí Bratislavy, kde ich zoznamoval s históriou daného miesta, recitovali slovenské básne a spievali národné piesne.
Vychádzka na hrad Devín 4. apríla 1836 (175. výročie) vošla do dejín ako „národný krst“ – študenti si tam k svojim rodným menám pridávali slovanské mená. „Mnohí ich používali aj neskôr, napríklad Hurban i Hodža mali prímenie Miloslav, Štúr si dal prímenie Velislav,“ povedala Škodová.
Štúr povzbudzoval svojich žiakov aj k literárnej tvorbe: na zasadnutiach čítali a navzájom si hodnotili svoje prvotiny (písali v češtine) a najlepšie z nich zaznamenávali do tzv. pamätníc. V roku 1836 vydali výber z nich v almanachu, čiže zborníku Plody (Plody zboru učenců řeči čekoskoslowanské prešporského), ktorý redigoval Ľudovít Štúr a Ctiboh Zoch. V úvode k almanachu sa hovorí, že mladá generácia ním chce upozorniť na svoju tvorbu a prispieť k rozvoju kultúrneho a literárneho života. Dobová kritika ho podľa Škodovej prijala s rezervou a i dnes ho hodnotíme ako dielo poplatné dobovému vkusu a dožívajúcej klasicistickej poetike. V niektorých prácach sa však už objavujú náznaky smerovania k novému literárnemu smeru – romantizmu.
Štúr postupne viedol svojich žiakov k tvorbe v slovenčine a k tomu, aby čerpali z bohatých žriediel ľudovej slovesnosti a venovali sa službe národu. Viedol ich k revolučnoromantickému postoju – básnik nemá vzdychať nad sebou a svojím osudom, ale svojou tvorbou musí bojovať sa ideály slobody a spravodlivosti, za lepšiu budúcnosť národa. „Isté je, že bez Štúra by sme nemali takých velikánov ako Samo Chalupka, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, Michal Miloslav Hodža či Jozef Miloslav Hurban – a pre nás je významné aj to, že to napospol boli evanjelici a väčšina z nich pôsobila v kňazskom povolaní. Len Janko Kráľ, najrevolučnejší štúrovský básnik, nebol Štúrovým žiakom, lebo študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči,“ konštatovala Škodová. Ten „napáchol“ štúrovskými ideálmi, keď do Levoče v roku 1843 prišli bratislavskí lyceáni na protest proti zosadeniu Štúra z námestníctva na katedre profesora Palkoviča. Zaslúžil sa o to gróf Karol Zay, generálny inšpektor Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý si zaumienil, že prostredníctvom cirkvi pomaďarčí celé Uhorsko.
Práve od roku 1843, keď sa uskutočnilo aj pamätné stretnutie Štúra, Hurbana a Hodžu u Jána Hollého k otázke spisovnej slovenčiny, sa Štúr o to intenzívnejšie venoval myšlienke uzákonenia slovenčiny ako spisovného jazyka. Zdôvodnil to v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a gramatiku nového jazyka kodifikoval jazykovedným dielom Nauka reči slovenskej – obe diela vyšli v roku 1846. Kodifikáciu spisovného jazyka Štúr založil rovnako ako Anton Bernolák na fonetickom princípe „píš, ako počuješ“; na rozdiel od Bernoláka však vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny, ktorú považoval za najľúbeznejšiu a pre Slovákov najreprezentatívnejšiu – hoci sám vyrástol na západe Slovenska. V Štúrovej slovenčine vyšiel už 2. ročník almanachu Nitra (1844). Vznikol však spor nielen s katolíckymi bernolákovcami, ale aj s evanjelikmi – zástancami českoslovenčiny či biblickej češtiny. Ján Kollár, evanjelický farár v Budapešti, zorganizoval vydanie zborníka proti novej slovenčine Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846), do ktorého prispel aj Pavel Jozef Šafárik. Otázka spoločného spisovného jazyka sa vyriešila až v roku 1852 tzv. hodžovsko-hattalovskou reformou, keď došlo k určitým ústupkom na oboch stranách. Hodžovi sa podarilo presadiť historický princíp – čo malo za následok zavedenie ypsilonu. Vďaka tomu máme aj ä, ia, ie, iu, ô a písanie d, t, n, l bez mäkčeňa pred e, i a dvojhláskami.
V roku 2011 si pripomíname aj 200. výročie narodenia a 160. výročie úmrtia Karola Štúra, Ľudovítovho najstaršieho brata. Ten pôsobil ako evanjelický teológ, pedagóg a publicista, patril k zakladajúcim členom Spoločnosti česko-slovanskej a v školskom roku 1832/33 bol jej podpredsedom, čiže aktívnym vedúcim zo strany študentov (predsedom bol vždy profesor alebo kaplán, tí však len formálne reprezentovali Spoločnosť vo vzťahu k vedeniu lýcea) – podobne ako neskôr jeho mladší brat. Keď Karol Štúr pôsobil ako profesor a rektor na Evanjelickom gymnáziu v Modre, aj tam založil pre slovenskú mládež podobnú Spoločnosť, resp. Ústav. Zomrel 40-ročný a zanechal po sebe sedem detí. Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa postaral o bratove deti.
Roky v Modre však neboli pre Ľudovíta Štúra šťastné: sklamaný neúspechom Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849, zasiahnutý smrťou brata aj milovanej Adely Ostrolúckej, žil v Modre bez stáleho zamestnania a pod policajným dozorom. Naďalej sa venoval sa písaniu svojich diel a prispievaniu do Hurbanových Slovenských národných novín. Pred Vianocami 1855 sa na poľovačke údajne nešťastne postrelil a po niekoľkých týždňoch trápenia zraneniu podľahol 12. januára 1856. Mal 41 rokov.