Herečka s najvyšším počtom Českých levov v dejinách, Aňa Geislerová, nedávno zavítala do Trenčianskych Teplíc, kde si prevzala ocenenie Art Film Festu Hercova misia. Na slnečnej terase v kaviarni kúpeľného mestečka priznala, že aj napriek dosiahnutým úspechom o sebe ako herečka stále pochybuje. Hviezda strieborného plátna, ktorá si túži zahrať v rozprávke, hovorí, že herectvo je zvláštna profesia. Prečo si občas s deťmi pripadá ako upíria rodina, aký krst chystá, z akého dôvodu sa občas cíti ako bojler a prečo už „neraňajkuje šampanské“, prezradila v rozhovore pre Webnoviny.sk.
Prezradili ste, že ako herečka ste veľký pozorovateľ, ktorý „kradne“ inšpirácie z cudzích životov – čo pozorujete najradšej?
Všetko. Keby som v tejto kaviarni teraz sedela sama, tak tu vydržím veľmi dlho. Sledovala by som, kto má čo na sebe, ako sa správa, predstavovala by som si príbehy, ktoré pre mňa reprezentuje. Samozrejme, nikdy sa nedozviem, či je to pravda, ale baví ma tento typ fantázie. Pozorujem a kradnem.
Robíte to bežne, aj mimo pracovných záujmov?
Je to pre mňa veľmi prirodzené. Dokonca som si všimla, že keď niekedy s mojimi tromi deťmi sedíme vonku, musíme pôsobiť ako veľmi divná, upírska skupina. Stáva sa, že všetci len sedíme a sledujeme ostatných. Potom si zrazu uvedomím, že to musí na ľudí pôsobiť strašidelne, že sme takí mĺkvi, ako keby sme ich chceli zožrať. Občas si hovorím, že sa deti so mnou asi nudia, ale potom si uvedomím, že skôr asi majú rovnaké záujmy ako ja, že ich to tiež baví.
Keď zvažujete, akú filmovú úlohu prijať, čo zaváži viac – rozum alebo intuícia?
Ide to ruka v ruke. Naučila som sa odmietať veci, ktoré sa javia ako to najlepšie možné. A niekedy odmietam aj veci, na ktoré som najprv prikývla a väčšinou som to zatiaľ neľutovala. Možno som niekomu skomplikovala život, ale boli to intuitívne rozhodnutia. Keď sa človek pre niečo rozhodne len racionálne, tak je to väčšinou zlé.
Keď ste sa ako modelka v štrnástich prvýkrát rozhodli odísť do zahraničia, mama vám radila, aby ste to nerobili, aj napriek tomu vás podporila…
Moja mama je v tomto naozaj dobrá. Tiež mi napríklad radila, aby som sa nesťahovala a nakoniec mi pomohla sa odsťahovať. Materstvo je ťažké v tom, že človek vie, že niektoré kroky sú pre dieťa zbytočné, ale na druhej strane vie, že bez istých krokov by to dieťa nezistilo. Tie chyby musí urobiť a vy ako rodič mu len musíte pomôcť, aby ich urobilo bezpečne. V tomto bola mama skvelá, určite mala strach, na druhej strane si asi bola istá, že nás do života niečím vybavila a nič vážne sa mne ani sestrám nikdy nestalo.
Keď ste oznámili, že chcete byť herečkou, neodhovárala vás?
Naša rodina nikdy nebola taká, že by sme sedeli okolo stolu a niekto by oznámil, čo sa stalo. U nás bolo všetko chaotické a živelné. To, že som chcela byť herečkou, sa v rodine vedelo a nikoho to nešokovalo ani neprekvapilo. Nikto tomu nevenoval extra pozornosť. Staršia sestra je maliarka, mladšia herečka aj maliarka. V rodine japanológa a výtvarníčky sa detail, ako že sa niekto chce stať herečkou, stratí.
Dala vám niektorá filmová rola zabrať, potrápila vás?
Pravdaže, napríklad Štestí, kde išlo o ťažké psychické stavy. Nakrúcalo sa v období, keď som si ešte nevedela vytvoriť priestor pre seba tak, ako to dokážem teraz. Mať svoj pokoj, čas na prípravu, nedať sa rozptyľovať okolím, lebo na pľaci sa človek dá strhnúť všeličím.
Tiež sa mi však už stalo, že som nevedela, ako sa pripraviť a potom som zistila, že to je tá príprava, že všetko bude prichádzať samé. Zložitá bola aj Nevinnosť, lebo tam som sa už do úlohy vedela úplne ponoriť. Nie je to jednoduché, keď človek do týchto vôd vpláva, nechá sa viesť a potom sa cíti divne.
Znamená to, že herecké úlohy ovplyvňujú aj váš súkromný život?
To by som netvrdila. Niekedy si však pripadám ako prietokový ohrievač – emócie nechám cez seba prejsť. Psychológovia potvrdili, že telo nedokáže rozlíšiť falošnú emóciu od tej pravej. Smútok či radosť si z pľacu reálne odnášam. Príbehy ďalej nežijem, emócie áno.
Pôsobíte vyrovnane a spokojne. Mali ste niekedy obdobie, keď ste o sebe pochybovali?
To preto, že som excelentná herečka (smiech).Ja o sebe pochybujem stále, neopúšťa ma to. Viem, že na ľudí pôsobím pokojne, ale nie som. Na druhej strane o tom nebudem nikoho presviedčať – nech si každý myslí, čo chce. Mám teraz pekné obdobie v živote, prichádza iná vlna energie. Asi to súvisí s vekom a s tým, čo si človek odžije. Svet sa stáva čitateľnejším, skúsenosti vás privedú k tomu, že niektorými vecami sa vôbec netreba trápiť ani zaoberať – sú to zbytočné domnienky.
Čo napríklad?
Keď som robila Requiem pro panenku, bola som presvedčená, že sa pomýlili v mene. Že konkurz vyhral niekto iný, ale omylom zavolali mne a potom im už bolo nepríjemné povedať mi to, tak ma to nechali zahrať. Mala som pocit, že to bolo veľmi zlé, len mi to nechce nikto oznámiť – úplná paranoja – taký bol môj začiatok. Postupom času sa to skôr prehlbovalo (smiech). V rozhovore s Ivou Janžurovou som si raz prečítala, že s každou ďalšou prácou človek získava väčšie pochybnosti a ono to niečo do seba má. Zakaždým musíte ľudí presvedčiť a neviete, či to dokážete. Na druhej strane to k tomu hereckému neurotizmu asi aj patrí a istá rozochvenosť a precitlivelosť na rôzne podnety je nutná. Je to súčasť profesie, človek musí mať v sebe sebadeštrukciu, „samožravosť“. Normálny človek si takéto veci nespôsobuje – herectvo je zvláštna profesia.
V týchto dňoch pripravujete aj knižku. O čom bude?
Pôjde o knihu fejtónov, ktoré som tri roky písala v Prahe pre Elle a teraz vychádzajú knižne. Je to pekné, ľahké čítanie o rodine, láske, deťoch, mužoch. Je to môj splnený sen – mať ich ako knižku. Ale myslím, že nebude posledná.
Venujete sa ešte módnemu návrhárstvu?
Nie tak intenzívne, ako som to robila predtým. Ale nie je to pre mňa uzavretá kapitola. Chystám ešte niečo – ale len drobné veci. Napríklad svadobné šaty pre jeden salón.
A čo sa týka cukrárne? Ešte stále raňajkujete šampanské? (Meno cukrárne je Snídejte šampaňské, pozn. red.)
Tú sme už predali, žije si svojím životom, ale bolo to pekné obdobie.
Nechýba vám?
Nedokázali by sme to časovo udržať. Vlastniť niečo, o čo sa človek nestará, to by ma nebavilo, takže mi to nechýba. Je to, ako keď dokážete niečo, o čom ste netušili, že to zvládnete. Zbavilo ma to strachu z podnikania. Teraz už viem, že to stačí chcieť urobiť.
Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Veľa. Napríklad knižku – ešte stále ju nemám v rukách. Čo sa týka hereckej roviny, princeznú si už asi nezahrám. Tak aspoň kráľovnú. Stále o tom hovorím, vysielam to do vesmíru, že chcem hrať v rozprávke.
Prečo v rozprávke? Máte rada šťastné konce?
Ako kedy. Vo filme neznášam, keď sa podliak napraví. Úplne ma to irituje, neverím tomu a mám vždy pocit, že to dopadne zle, len my to už neuvidíme. Život je tiež premenlivý, čo sa týka filmu, mám rada také, ktoré končia otázkou.
Z Art Film Festu si odnášate ocenenie Hercova misia. Čo je vašou hercovou misiou?
Nenudiť, nepoľaviť.
Vnímate spätne herecké úlohy, za ktoré ste získali ocenenia, inak?
Nie som človek, ktorý by žil minulosťou. Ani tie ceny nemám pri sebe. Myslím, že to mám v povahe – darí sa mi žiť v prítomnosti. Tým, čo bolo, sa nezaoberám, už to mám odžité. Ale rada sa pozerám na naozaj staré filmy, lebo mám pocit, že to už ani nie som ja, kto v nich hrá. Že sa ma to už netýka, pozerám sa na to s odstupom. A čo sa týka ocenení, nepremýšľam o tom.
Čo robíte najradšej, keď nepracujete?
Nič. Keďže mám tri deti, mojím intenzívnym snom je, aby všetci odišli trebárs na víkend z domu a ja by som tam ostala sama. Chodila by som po dome, sledovala televíziu, upratovala – takéto obyčajné ľudské veci. Keby som mala voľno, pokojne by som tu (v Trenčianskych Tepliciach, pozn. red.) zostala niekoľko dní, chodila do kúpeľov, váľala sa v bahne a chcela by som byť sama. Samota je teraz už vzácna – aj z dôvodu rodiny, aj sveta, v ktorom sa pohybujem.
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová