Aké sú súčasné trendy vo vzťahoch medzi cirkvou a spoločnosťou?
Jedným zo základných tendrov je predovšetkým skutočnosť, že rastie priepasť medzi formálnymi právami a riešením situácie cirkvi, náboženstva v spoločnosti a verejnom živote a reálnym postavením cirkvi a náboženstva vo verejnom živote. Na jednej strane formálno-právne prakticky všetky právne systémy európskych štátov viac, alebo menej uspokojujúco upravujú právnu situáciu katolíckej cirkvi. Na druhej strane rastie vnútorná erózia tohto právneho systému, ktorý sa postupne zbavuje svojho etického a morálneho základu. Je napĺňaný inými, novými obsahmi, ktoré pomaly prevracajú pôvodný etický morálny základ zákona a napĺňajú ho niečím, čo je v protivenstve s pôvodným úmyslom legislatívy, alebo so základným zákonom štátu, teda ústavou.
Je tá priepasť vo všetkých oblastiach?
Podobnú ju vidíme fakticky vo všetkých spoločenských oblastiach. Napríklad v univerzitnej. Prakticky neexistujú univerzity, kde by sa budúceho profesora niekto pýtal, aké má vierovyznanie, alebo, kde by existovali formálne zábrany, ktoré by bránili profesorovi, vedcovi vyjadrovať svoje osobné, náboženské, alebo iné presvedčenie. V skutočnosti však všade v Európe pozorujeme, aj keď s rozličnou intenzitou, rast neformálnych bariér. Tie môžu mať za následok, že prihlásenie sa ku katolíckym hodnotám, alebo iným jasným presvedčeniam a identitám, sa čoraz viac považuje za niečo politicky nekorektné, alebo nebezpečné. Priznanie sa ku takýmto hodnotám môže mať následky pre profesionálnu kariéru, pre prístup k akademickým funkciám, pre prístup k finančným projektom, pre vstup do medzinárodných spoluprác.
Je takýto trend aj v otázkach svedomia?
Vidíme podobnú tendenciu pri otázkach výhrady vo svedomí, aj v otázke verejnej prítomnosti cirkvi.
Cirkev zožne potlesk a je vítaná, keď sa dotýka sociálnej spravodlivosti, ale naráža na kritiky, keď sa dotýka morálky, rodinnej morálky, sexuality.Emília Hrabovec
Má cirkev miesto vo verejnom živote?
Európske biskupské konferencie všeobecne pozorujú tendenciu, že katolícki politici, alebo politici, ktorí sa hlásia ku svojej katolíckej viere a identite, vidia svoju úlohu predovšetkým nie v tom, aby bránili túto identitu. Oni vidia samých seba ako reprezentantov svojich politických strán, aj keď tieto strany majú programy, ktoré nie sú v súlade s magistériom katolíckej cirkvi. Pozoruje sa aj skutočnosť, že je malá znalosť katolíckej sociálnej náuky aj medzi politikmi, ktorí sa hlásia ku katolicizmu. Alebo z nej vyberajú elementy, ktoré sú zosúladiteľné s miestnou politickou situáciou a nevníma sa v celosti.
Ako teda vnímate pôsobenie cirkvi vo verejnom priestore?
Cirkev zožne potlesk a je vítaná, keď sa dotýka sociálnej spravodlivosti, ale naráža na kritiky, keď sa dotýka morálky, rodinnej morálky, sexuality. Aj mnohí katolíci očakávajú od cirkvi, aby posvätila ich konanie tam, kde to oni sami považujú za vhodné, ale nemiešala sa im do života, kde by mohla limitovať ich osobné, súkromné, životné voľby. Predovšetkým v západnej Európe vidíme tendenciu urobiť si z cirkvi akúsi inštitúciu „urob si sám podľa vlastných očakávaní“. Teda takú, ktorá nekladie žiadne osobitné nároky. Čoraz viac sa z inštitúcie, ktorá je spoločenstvom veriacich a má tu byť predovšetkým na to, aby ohlasovala Evanjelium, má stať sociálna, charitatívna, filantropická inštitúcia. Taká, ktorá poskytuje služby, ale nič nežiada.
Dajú sa tieto trendy vidieť aj na Slovensku?
Je veľký rozdiel v porovnaní jednotlivých krajín. Na jednej strane je extrém situácií, ktoré sú v hlbokom štádiu sekularizácie. To sú zväčša štáty s historickou tradíciou liberalizmu, laicizmu a protestantizmu, ktorý bol menej odolný proti sekularizačným tlakom ako katolícka cirkev. Ide o Veľkú Britániu, Škótsko, Holandsko, škandinávske krajiny. Na druhej strane sú štáty, medzi ktoré patrí Slovensko, ale aj Chorvátsko, Poľsko. Štáty, ktoré vyšli z komunistického jarma. Sú v takzvanom slobodnom svete konfrontované s výzvami, ktoré chcú spochybniť, aby do vákua po páde komunizmu, nevstúpila identita katolícka, ale bola nahradená akousi nihilistickou, paušálnou, neidentifikovateľnou identitou laického nihilizmu.
Rozlíšenie, v istom zmysle aj odluka, medzi oblasťou duchovnou a štátnou, verejnou, politickou, je element, ktorý je eminentne kresťanský.Emília Hrabovec
Ako je to s odlukou cirkvi od štátu?
Musíme najskôr definovať, čo rozumieme pod odlukou. Rozlíšenie, v istom zmysle aj odluka, medzi oblasťou duchovnou a štátnou, verejnou, politickou, je element, ktorý je eminentne kresťanský. Ktorý charakterizoval kresťanstvo od jeho počiatkov. Žiaden iný nábožensko-politický systém, či predkresťanský, alebo súčasný, takúto dištinkciu medzi sférou náboženskou na jednej strane a politickou na druhej nepozná. Islam to napríklad nepozná. Je to výsostne a výlučne kresťanská dištinkcia. Preto iba v štátoch s kresťanskou tradíciou sa môže otvoriť otázka odluky.
Čo rozumieme pod pojmom odluky?
Treba definovať, či ide o separáciu oboch sfér, ktoré sú autonómne v plnení svojich úloh, alebo ide o situáciu, kde štát rešpektuje, že štát môže byť laický, odlúčený od cirkvi, ale nemôže to byť spoločnosť. Tú totiž tvoria ľudia veriaci aj neveriaci. Spoločnosti nemôže byť zvonku nanútený laicistický model separácie. Štát, jeho úradníci, systém, zákony, ale nie spoločnosť. Tento problém otvorili vo Francúzsku, ktorá je najklasickejšia európska rozluková krajina. Otázkou však zostáva, či je táto rozluka iba vo vzťahu k štátu a štátnym inštitúciám, alebo sa má týkať aj spoločnosti. Neutralita štátu je vnímaná ako požiadavka na to, aby umožnila koexistenciu kultúrne a konfesionálne pluralitnej spoločnosti, čo je správne. Alebo je vnímaná absolutizovane, teda tak, že prakticky zabraňuje akémukoľvek rešpektu a úcte voči náboženským presvedčeniam jeho občanov. Tie sú úplne vylúčené z vonkajšej sféry, ktorá je vnímaná tak široko, že zasahuje všetko, čo prekračuje najintímnejšiu sféru ľudského svedomia. To by už potom nebola legitímna neutralita, ale to je jej pravý opak, bojovný laicizmus.
