Malá ostrovná krajina Malta vhodená do vĺn Stredozemného mora geograficky blúdi medzi južnou Európou a severnou Afrikou. Nielen najväčší ostrov s hlavným mestom má čo ponúknuť, ale na svojich návštevníkov je pripravený aj menší ostrovček Gozo.
Starým autobusom naprieč Maltou
Malta vo svojich turistických reklamách láka na pláže s azúrovým morom, na staroveké megalitické chrámy zahalené rúškom tajomstva, na mestá dýchajúce stredomorskou atmosférou, orientálne vplyvy a čulý nočný život. Má však aj niečo viac, čo sa z nich nedá vyčítať – pohodu, ktorej každý jej návštevník podľahne. Mnohí prichádzajú na Maltu a zostanú na najväčšom z trojice ostrovov, ale vedzte, že aj menšie neprebádané miesta turistov odmenia svojou krásou. Malý ostrov Gozo ležiaci západne od Malty je so svojimi 67km2 veľký približne ako San Marino. To, že aj malé miesta vedia prekvapiť tu platí dvojnásobne. Staré žlto-červené autobusy križujúce Maltu pôsobia akoby si pamätali nástup kráľovnej Alžbety na britský trón. Po rokoch z niektorých opadáva farba, iné zakrývajú svojim novým náterom odjazdené roky. Sú typickým dopravným prostriedkom ostrova a turisti si ich zamilujú aj napriek miernemu nepohodliu. Jazdí sa tu na ľavej strane, čo je pozostatkom z dôb, kedy bol ostrov pod správou britskej koruny. Z Valletty, hlavného mesta Malty, stačí prejsť len necelých 30 kilometrov a odrazu sa ostrov začne strácať, aby sa za morskou úžinou vynoril ďalší. Tam leží príťažlivé Gozo. Trajekty na Gozo odchádzajú z malého mesta Cirkewwa, ktoré je na Malte preslávené ako stredisko potápania. Vlny sa rozbíjajú o kamenné mólo a príjazd veľkého trajektu ich ešte viac rozbúri. Z paluby sa naskytne krásny pohľad na Maltu za chvostom lode a vpredu sa z tmavomodrej hladiny vynára Gozo a maličký ostrovček Comino so svojou neodmysliteľnou kamennou vežičkou sv.Márie. Nechal ju tu postaviť už začiatkom 15.storočia kráľ Alfonz V. Aragónsky, aby strážila ostrovy a včas varovala pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.
Privítanie na ostrove
Trvá len pol hodinu, kým sa trajekt odlepí z Malty a zakotví v prístave Mgarr na ostrove Gozo. Príchod je viac než impozantný, pretože Mgarr ako uvítacia brána na Gozo sa tiahne na vysoký pahorok, odkiaľ sa na prichádzajúce lode díva obrovská katedrála. Mgarr je najväčším prístavom Goza a jeho duch sa skrýva priamo v prístave. Ten hrá mnohými farbami a na jeho vode sa pohupujú desiatky jácht, drevených lodí či rybárskych člnov. Prvé lode kotvili v prístave už od 13.storočia, no samozrejme sa tu námorníci zastavovali aj dávno pred tým. Gozo sa dokonca spája aj s legendou o Odyseovi, ktorého tu väznila nymfa Kalypsó. Najtypickejšími loďkami sú tzv. luzzu, tradičné rybárske lode pomaľované výraznými odtieňmi modrej, žltej, červenej alebo zelenej farby.
Patria neodmysliteľne k histórii ostrova a dokonca ich predávajú aj ako malé suveníry na pamiatku. Zopár starších rybárov sedí na okraji móla a rozpletá zauzlené siete, aby boli skoro ráno opäť pripravené na lov. Mnoho ľudí sa tu stále živí rybolovom a poľnohospodárstvom, preto sa kúsok za prístavom nachádza malá improvizovaná tržnica. Stačí, aby sa stretlo niekoľko ľudí, vybrali pred seba košíky či plachty s ovocím a zeleninou a tržnica je na svete. Ulice Mgarru stúpajú nahor do kopca a domy sú nalepené na svahu. Všetko naokolo sa zbieha k symbolu mesta v podobe neprehliadnuteľnej katedrály Panny Márie z Lúrd s vysokánskou, zašpicatenou vežou. Z opačnej strany kedysi chránila Mgarr kamenná pevnosť Chambray, ale za jej 250 ročnú históriu sa ocitla v nebezpečenstve len raz, a to na sklonku 18.storočia, kedy boli v pohybe vojská Napoleona Bonaparteho. Dnes sa už veľká časť pevnosti vytratila z Mgarru a priestor zaplnili nové budovy.
Hlavné mesto dvoch mien
Hlavné mesto Goza sa nachádza vo vnútrozemí, takmer presne v srdci celého ostrova. Na mapách ho nájdeme pod „víťazným“ menom Victoria, no v mysliach obyvateľov sa stále volá Rabat. „Tak ho volali naši predkovia a pre nás bude navždy Rabatom,“ dozvieme sa od taxikára. Dnešný názov mesta tu po sebe nechali Briti v roku 1897, kedy ho pomenovali po kráľovnej Viktórii, ktorá oslávila diamantové výročie na tróne. Starý maltský autobus sa neúnavne prebíja dopravou a miestami máme pocit, že lietame. Šoféri z Goza sú preslávení pre svoj divoký štýl jazdy a preto vo vnútri autobusu už nikoho neprekvapí nápis: „Relaxujte, buďte ticho, nakoniec sa aj tak dostaneme tam kam máme“.
Vo Victorii panuje pokoj. Je síce hlavným mestom ostrova, no má len niečo cez 6000 obyvateľov a skôr pripomína malé mestečko. Podobnú atmosféru majú aj sicílske a juhotalianske mestá mimo vyšliapaných turistických ciest. Úzke kamenné uličky stúpajú, klesajú a následne sa strácajú a rozplývajú na niektorom malom námestí medzi domami. Takýchto miest je tu veľa a vždy priťahujú domácich, ktorí si tu posedia na lavičke, pod stromom alebo v obľúbenej kaviarni. Domy bielej a pieskovej farby obsadili celý pahorok, no korunu na hlavu Victorie nasadila Citadela. Z diaľky pôsobí akoby nad mestom vyrástlo ďalšie, celkom iné mesto. Jedna z uličiek skončí pri hradbách a za kamennou bránou sa tiahne mohutné opevnenie. Citadela tu stojí z prelomu 16. a 17. storočia a do dnešnej podoby ju zrekonštruovali johanitskí rytieri, ktorým sa Malta stala domovom. Vďaka nej sa Victoria dostala na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Zhora je na Victoriu, ale aj na blízke či ďaleké okolie, panoramatický výhľad a odvšadiaľ sa dvíhajú veľkolepé kupoly chrámov alebo aspoň vysoké zvonice. Hovorí sa, že Malta má 365 kostolov, jeden na každý deň v roku. Žiadna iná krajina ich nemá toľko v prepočte na obyvateľov. Aj tu za hradbami pevnosti stojí gotický kostol a pri potulkách Victoriou dostane návštevník pocit, že kostol stretne „za každým rohom“. V bazilike, najvýznamnejšom chráme celého Goza, s menom sv.Juraja sa za pootvorenými dvermi koná večerná omša. Je príťažlivá najmä kvôli maltskému jazyku. Hoci sa na Malte hovorí anglicky, domáci stále používajú svoj jazyk „malti“. Tento semitský jazyk obohatený o prvky taliančiny či arabčiny pôsobí na poslucháča naozaj exoticky.
Na konci sveta
Dwejra leží na západnej strane ostrova v miestach, kde sa kamenná krajina stretáva so Stredozemným morom. Pre svoju odľahlú polohu a drsnú tvár si veľmi rýchlo získala prezývku „koniec sveta“. Mnohí sem merajú cestu, aby sa pokochali pozoruhodným Azúrovým oknom vyskladaným rukou prírody. Zátoka Dwejra sa nachádza kúsok za mestečkom Saint Lawrence a kamenná cesta vedie až priamo k nej. Všade naokolo sú skaly a pre vlny bičujúce pobrežie nepočuť takmer vlastného slova. Tu niekde mali Feničania svoju osadu, ale dnes po nej nezostali už takmer ani legendy. Z pevniny vybieha do vĺn úzky kamenný prst, ktorý sa namáča do slanej vody tak, aby vytvoril okno. Pohľad cez neho predčí tisíce iných okien.
More je rozbúrené a každý dotyk vlny so skalou ju premení na milióny malých častíc poletujúcich vzduchom. Skvelý pocit stáť na skalách tak blízko nebezpečného živlu a cítiť vôňu mora na tvári. Dvojice, ale aj skupinky ľudí sedia na pobreží a hľadia do nekonečných vĺn. Prečo asi ľudia milujú takéto miesta? Silný vietor sa predvádza a v spojení s morom sa stáva pre Azúrové okno nebezpečným. Minulý rok sa časť skaly zosypala do vody a podľa odborníkov príde deň, kedy sa okno rozpadne nadobro. Treba sem prísť, kým sa ešte cez neho dá hľadieť na krajinu. Na druhej strane je tzv. Krokodília skala. Pri bližšom pohľade sa naozaj začnú pomaly vynárať obrysy, chvost, telo a napokon aj hlava krokodíla. V pokojnej zátoke sa v skalách ukrýva malá jaskyňa. Malťania volajú svoju obľúbenú lagúnu Qawra a ak je hladina pokojná, dá sa dnu do jaskyne dostať na malom rybárskom člne. Počas letných dní sa kamenná pláž zaplní ľuďmi, čo len podčiarkuje obľúbenosť tohto miesta. Potápal sa tu aj Jacques Cousteau a „vnútorné more“ s jaskyňou dokonca zaradil medzi desať najkrajších miest, s ktorými mal tú česť. Príroda dokáže skutočne divy. Nabažení jej krásou, ostáva len nasadnúť do auta, presunúť sa do starého autobusu a vrátiť sa do mesta, alebo bežať na trajekt a ešte večer v ten deň sedieť v uličkách Valletty.
