Iránske mesto Yazd ležiace medzi dvomi veľkými púšťami patrí k najkrajším mestám niekdajšej Perzie. Má v sebe ukryté dedičstvo zoroastriánov a jeho staré mesto v podobe hlineného labyrintu starobylých uličiek sa dostalo až na zoznam UNESCO.
Amir Čakmak
Stará Perzia sa stala synonymom pre orientálne tajomstvá, krásne architektonické počiny, fantastické mešity, básnikov či obchodné cesty. Každý, kto sa dnes v Iráne ocitne, dokáže stopy perzského dedičstvá nájsť roztrúsené po celej krajine. Niekoho očarí Esfahán a jeho rozprávkové mešity, iného Širáz s hrobkami básnikov, no mnohí nechajú kus svojho srdca v púštnom Yazde – najmä vďaka jeho nezameniteľnej hlinenej architektúre. Yazd sa narodil v nehostinnom prostredí na mieste, kde sa stretávajú dve najväčšie východoiránske púšte Dašt-e Kavír a Dašt-e Lút. Podnebie ho predurčilo byť iné ako zvyšok krajiny a práve to z neho spravilo jedinečné miesto.
Dnešný, takmer polmiliónový Yazd, v sebe mieša nádych moderného mesta so starobylými spomienkami na zašlú slávu Perzie. Medzi ikony mesta patrí rozľahlé námestie Amir Čakmak. Leží len pár metrov od bazárových uličiek utopených medzi vysokými stenami fasád. Na konci námestia sa dvíha k nebu nádherná stavba ozdobená dvomi minaretmi. Mnohí si ju mýlia s mešitou, no Amir Čakmak je skôr monumentálnou bránou, ktorá za sebou ukrývala nielen bazárovú uličku, ale aj karavanseráj, kúpele a predovšetkým tekiju – miesto, kde šiíti spomínajú na svojich zavraždených imámov. Hoci sú dnes tieto miesta premenené na ruiny, fasáda komplexu je skutočným pokladom perzskej architektúry a takmer žiadna kniha či dokument o Iráne nevynechá pohľad na túto perlu. Komplex postavili ešte v období Timurovskej dynastie a svoje meno zdedil po Džalaladínovi Čakmakovi, guvernérovi provincie Yazd. Hore stúpa úzke tmavé schodisko, ktorým sa oplatí vyjsť – následne sa pred očami vynorí panoráma celého púštneho mesta. Okolo Yazdu rastú vysoké kamenné štíty a nad strechami starého mesta sa vypínajú minarety a hlinené veže badghíry. Na námestí ozdobenom fontánou sa schádzajú ľudia od párov, cez priateľov, jednotlivcov až po celé rodiny. Sadnú si na trávnik a lavičky a nasávajú atmosféru miesta alebo si zbehnú do okolitých obchodíkov kúpiť tradičnú perzskú zmrzlinu faludé či kúsky miestnych sladkostí s príchuťou pistácii, šafranu a medu. Neďaleko strieka vo fontáne voda a tri bronzové postavičky mužov s koženými mechmi si ju naberajú, aby nimi mohli zásobovať ľudí na ulici. Povolanie roznášačov vody tu skutočne existovalo, no dnes už nie je potrebné. Aj múzeum vody na rohu ulice dokumentuje, ako sa vedeli obyvatelia Yazdu s vodou vysporiadať aj napriek tomu, že ich skôr obklopuje piesok. Dômyselnosť miestnym nikdy nechýbala, a tak pred stovkami rokov vykopali kanále, ktoré volajú kanáty a tie im dokázali vodu priviezť aj z poriadnej diaľky. Večer celý komplex svieti a nad minaretmi žiari mesiac. Je tu rušnejšie ako cez deň a kto sa tu objaví, toho s určitosťou čaká príjemný večer.
Hlinené srdce mesta
Uličky starého Yazdu sú iné ako tie, ktoré by sme našli v Tabríze, Esfaháne, Širáze či Hamadáne. Majú nádych starobylosti, pretože ich vytvorili z hliny a nepálených tehál. Pripomínajú labyrint a neskúsený návštevník sa tu môže stratiť. Netreba však zúfať. Staré mesto nie je veľké a aj keby sa tu človek stratil, onedlho sa niekde vynorí a medzi tým objaví aj kúsok starej krásy Yazdu. Mesto má samozrejme aj svoje moderné štvrte s obchodmi, reštauráciami, čajovňami a domami, no práve hlinené srdce mesta priťahuje turistov už stáročia. Tu by človek uveril, že Yazd patrí k najstarším mestám celého sveta. Uličky s vysokými stenami sú tiché a len občas nimi prefrčí motorkár. Vďaka domom tu je stále tieň a aj napriek tomu, že letá v Yazde bývajú poriadne horúce, tu je stále celkom príjemne. Ženy oblečené do čiernych čádorov sa uličkami prechádzajú rýchlym krokom a vzápätí miznú za dverami svojich domov. Yazd patrí ku konzervatívnejším mestám Iránu, a tak tu dodnes mnohé ženy nosia čierny čádor prehodený cez telo, aby zakrýval ich krivky. Fasády domov sú pre Európanov zvláštne, pretože nemajú v sebe takmer žiadne okná a ak sa náhodou nejaké objaví, je zasadené do poriadnej výšky. Perzský zvyk bol taký, že rodinný život sa odohrával v súkromí, a tak nemuseli byť ženy doma zahalené. Nikto sa nestaral o to, ako ich dom vyzerá z ulice, pretože rodina žila v jeho útrobách. Často sa tak stane, že keď človek vojde dnu, objaví sa pred ním skryté nádvorie vyplnené buď malou fontánkou alebo záhradou. Iránske domy tak skrývajú prekvapenia, o ktorých potulný návštevník ani len netuší. Najviditeľnejším symbolom starých domov sú však hranaté veže zvané badghíry. Majú povesť starobylej klimatizácie a sú tak dômyselné, že fungujú dodnes. Hranaté veže majú na svojom tele niekoľko úzkych priezorov, ktoré zachytávajú vietor. Ten narazí do vnútra veže a spadne priamo do izby, kam so sebou prinesie chladnejší vzduch. Vďaka badghírom dokázali ľudia prežiť stáročia v horúčavách, aké sa u nás nevyskytujú. Hlinený labyrint je plný zaujímavostí a skôr či neskôr si človek všimne, že takmer každé dvere majú dve kľučky. Jedna je masívnejšia, druhá menšia, no nie sú tu len na ozdobu. „Každá z nich má iný zvuk a v minulosti, ale aj dnes, tak každý doma vedel, kto prichádza na návštevu. Muž zaklopal na mužskú kľučku, žena na ženskú a tak ženy, ktoré boli doma, vedeli, či sa majú zahaliť alebo odísť do svojich miestností,“ vysvetľuje mladá študentka. Kľučky sú umelecké diela. Sú kované, vyrábané z bronzu a takmer každá z nich prekvapí iným dizajnom, pričom niektoré majú dokonca tvar srdca. Starý Yazd tak miestami pripomína orientálnu rozprávku.
Medzi mešitou a záhradami
Pod monumentálnou Piatkovou mešitou s dvomi vysokými minaretmi je čulý ruch. Autá tu zaparkujú a ľudia po vlastných pokračujú do bazárových uličiek ukrytých pod kamennými klenbami. Obchodníci sedia pred výkladmi alebo vo vnútri svojich predajní a popíjajú čierny čaj s hrubo nasekaným cukrom. Niektorí predávajú nádherné drahé koberce, iní keramiku, sklo, šatky, šaty alebo tradičné obrusy obohatené o perzské vzory. Najvoňavejšie predajne patria predavačom čaju, korenín, šafranu, cukru a sladkostí. Iránci si bez sladkostí a koláčikov nedokážu predstaviť svoj život. Piatková mešita tu stojí na svojom mieste už od 12.storočia, no o dve storočia neskôr ju obliekli do dnešného šatu a radí sa medzi najkrajšie perzské stavby celého 14.storočia. Jej drevené brány si toho pamätajú poriadne veľa. Nádvorie je prázdne a len niekoľko ľudí sedí na koberci pod obrovskou kupolou a modlí sa či oddychuje. Mešity či svätyne sú po Yazde roztrúsené na každom kroku. Aj neďaleko odtiaľto stojí medzi domami pekné mauzóleum Sajída Rokn-al-Din s farebnou kupolou potiahnutou obkladačkami. Na konci starého mesta zase pre zmenu stojí mauzóleum nesúce meno 12 imámov a neslávne známe Alexandrovo väzenie. Miestna legenda hovorí, že sa tu pri svojom ťažení zastavil Alexander Veľký a dal tu postaviť väzenie pre vzbúrencov. Dnes ho tak stále ľudia volajú aj napriek tomu, že je príjemným múzeom s malou čajovňou v podzemí, kde je skvelá klíma aj počas leta. Kto však hľadá útek z rozpáleného mesta, malým kúskom raja sa pre neho stanú záhrady zvané Dowlat Abad. Perzia bola široko-ďaleko známa pre svoje perzské záhrady, ktoré sa dostali aj na zoznam UNESCO. Medzi zapísanými je práve yazdská záhrada Dowlat Abad. Za múrom sa otvorí svet vysokých cyprusov, kríkov, ruží a striekajúcej vody. Už na prvý pohľad pôsobí upokojujúco. Na konci vodného kanála s fontánami stojí obrovitánsky, 33 metrov vysoký badghír. Je najväčší na celom svete a vyrastá z malého kiosku, ktorý slúžil aristokratom na trávenie voľných chvíľ. Každé okno je poskladané z farebných sklíčok, takže miestami pôsobia ako orientálne vitráže gotických katedrál. Mnoho domácich sa sem vyberie oddýchnuť si. Poprechádzajú sa v tieni stromov, sadnú si k vode a napokon skončia v čajovni, kde si na drevenom tróne objednajú kanvicu čaju. Perzský relax.
Po stopách zoroastriánov
Púštny Yazd je zaujímavým miestom aj z religiózneho hľadiska. Hoci sme stále v krajine, kde je islam najdôležitejším a najdominantnejším náboženstvom, tu v Yazde nájdeme komunity starobylých zoroastriánov, uctievačov posvätného ohňa. Korene tohto zaujímavého náboženstva by sme museli hľadať ešte v starovekej Perzii a hovorí sa o ňom, že je najstarším monoteistickým náboženstvom sveta. Dávno, keď ešte týmto územiam vládli Sasánovskí Peržania, tak bolo zoroastriánstvo hlavným náboženstvom celej Perzie, no príchod islamu v 7.storočí ho zatlačil takmer do zabudnutia. Zabudnúť sa nezabudlo a dodnes žijú po Iráne roztrúsené komunity zoroastriánov – najviac ich stôp nájdeme práve tu v Yazde. V centre moderného mesta stojí za vysokou bránou podlhovastý chrám Ateškáde, ktorý považujú zoroastriáni za najposvätnejšie miesto, pretože pod jeho strechou horí posvätný oheň. Niekoľko ľudí v tichosti stojí vnútri. Hľadia na sklo, za ktorým plápolá staroveký oheň. Horí už od roku 470 a hoci nehorel na tomto mieste, má ísť stále o originál, ktorý sa v čase nepokojov sťahoval z chrámu do chrámu a z jaskyne do jaskyne, aby sa posvätný plameň uchránil. Chrám je naplnený magickou atmosférou a zo stien sa na návštevníkov pozerá prorok Zaratuštra. Kto chce kráčať v stopách zoroastriánov, ten sa musí okrem chrámu vybrať aj na perifériu mesta, kde sa z roviny dvíhajú Veže mlčania. Tajomný názov predstavuje dvojicu veží, ktoré používali ako svoje netradičné pohrebiská. Zoroastriáni totiž uznávajú posvätnosť pôdy, vody, vzduchu a ohňa, preto nemohli svojich zosnulých pochovávať či spaľovať, ale vyniesli ich hore do kamennej veže, kde sa o nich postarali divé vtáky. Tento rituál je dnes už v Iráne zakázaný, no začiatkom 20.storočia sa na týchto miestach stále praktizoval. Je tu ticho a celý Yazd leží pod nohami. Bizarné, no svojim spôsobom pekné a upokojujúce miesto. Takých by sme však v Yazde našli dostatok.
