Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Dve terénne vozidlá, osem cestovateľov, tridsať dní, šesť krajín a vyše 10,000 kilometrov – tak sa dá v číslach zhrnúť expedícia za polárny kruh, na ktorú sa koncom júla vydala skupina mladých Slovákov. Po skúsenostiach z expedície na Ukrajinu (5700 km) a do krajín Balkánu (5400 Km) to energický tím láka stále ďalej – do surových oblastí nepoznačených turistickým ruchom.
Kuzomeň a kúpanie v Bielom mori
Cesta z Umby 150 km na východ, ktorá mala viesť na krajšiu pláž, bola najskôr už typicky šotolinová, ale potom sa začal kde-tu objavovať piesok. Dostali sme sa k malebnej dedinke s majákom a farebnými drevenými domčekmi. Odbočili sme na Kuzomeň a o chvíľu sme sa ocitli na minicestičkách v brezových hájoch, kde sme jazdili už iba po piesku. Na každom kilometri bola nejaká rozdvojka, takže sme išli len tak pocitovo. A keď už sme vôbec netušili, ktorým smerom ísť, objavil sa oproti nám ‚drsňák‘ (ako sme ho neskôr nazvali, keďže sa ani raz neusmial) s detailnou navigáciou a naviedol nás na Kuzomeň. Keď sme vyšli z háju, pred nami sa otvorila obrovská masa piesku – nikde v okolí nič len púšť. Vedeli sme len, kde asi je Kuzomeň a more, tak sme sa vydali jedným smerom a driftom s odhadzujúcim zadkom sme sa snažili kopírovať už najazdené stopy. Auto sa kĺzalo po piesku a všetci sme sa smiali a tešili, čo dokáže.
Kuzomeň je síce zakreslený na mape, ale je to najmenšia dedinka s asi 20-timi domčekmi, vzdialená od najbližšieho väčšieho mesta tak 30 km. Iné autá ako štvorkolky tam po púšti nemajú šancu, takže pri domoch parkovali buď náklaďáky alebo nadupané Toyoty a Volkswageny. Zastavili sme sa v malom obchodíku so základnými potravinami, kde si predavačka nákup vždy zapísala do dlhého zoznamu toho, čo im majú doviezť. Pošta tam fungovala vo veľkom modrom gaze, ktorý chodil z miesta na miesto a asi hodinu čakal, kým všetci postupne prídu. V dvoch studniach si naberali vodu typickým ručným navíjaním s vedrom. Bola síce trošku zelenkavá, ale domáci ju odporučili, že chutí výborne. Tak sme to riskli. Keďže iná nebola.
Na pláž kúsok od dediny sme išli ako po púšti. Dostali sme sa na obrovskú čistú pieskovú pláž, na ktorej absolútne nikto nebol. Mali sme výhľad na otvorené more a súkromie, ktoré by nám nikdy žiadna cestovka nesprostredkovala. Konečne sme na miesto prišli poobede v normálnom čase a hneď sme sa všetci bežali hodiť do mora. Bolo tak teplo, že sme si v plavkách ľahli na pláž a chvíľu sa opaľovali. Slnko tu už síce svieti stále, ale vždy navečer sa zdvihne studený severský vietor. Tak sme si po Baltickom mori, Čudskom a Ladožskom jazere dali ďalšiu skúšku – kúpanie v Bielom mori. Na pláži bol úplný pokoj, iba čajky nad nami stále krúžili a smiali sa. Občas prešli okolo putujúce deti nevedno odkiaľ alebo štvorkolky idúce po pláži pri mori.
Cesta do Chibín
V utorok ráno sme sa vydali do Chibín – hôr v strede polostrova Kola. Vybrali sme si najkrajšiu cestu po pláži, kadiaľ sa dalo ísť nonstop tak 15 km. Potom nás čakal prvý malý brod cez rieku, kde nás trochu na kameňoch pohádzalo do strán.
Ako sme vyšli na hlavnú cestu, oproti nám kývala stopujúca, milo vyzerajúca tučnučká stopárka Marija. Vzali sme ju do Umby a zatiaľ nám angličtino-ruštinou stihla vyrozprávať o tom, ako si sama chodí po okolí a cestuje kade-tade po Rusku a Fínsku, o tom, ktoré ryby sú teraz najlacnejšie, o tom, že je toto druhé najteplejšie leto, odkedy si pamätá a že máme veľké šťastie, inak by sme vôbec neboli v takej pohode. Nezabudla nám povedať, že máme veľa spievať a tlieskať, lebo je tu veľa medveďov a že máme prísť k nej do Apatít osprchovať sa, že ona nám dá pokojne aj kľúče, keď pôjde preč. Dali sme jej z domácej hrušky, ona nám zase dala ochutnať arménsky koňak s citrónom. Takže sme ju zase o niečo múdrejší vysadili v Umbe a išli sa najesť. Dlho sme nič nevedeli nájsť, tak sa Kala išla opýtať do budovy s názvom Gostinica, či tam náhodou nevaria. Teta domáca sa pozrela do chladničky a skonštatovala, že nič také, čo by nám mohla urobiť, teraz nemajú, ale že v meste je jedna kaviareň. Tak sme sa ďalej pýtali ochotných domácich. Pánko v Opli nás zaviedol do domácej jedálne – evidentne jediné reštauračné zariadenie v Umbe, kde sme sedeli len my a rodinka Laponcov, ktorých sme asi hodinu dozadu predbiehali. Prišla milá tetuška v zásterke. Dali sme si boršč s chlebom, ktorý rozvoniaval od Laponcov. Príjemne sme sa najedli v domácej atmosfére a išli sme hľadať offroadovú cestu do Chibín. Trochu sme sa potrápili s mapou, ale správny smer sme našli a dostali sa na šotolinu.
Naším cieľom bolo miesto, ktoré poznal iba Lukáš a opísal ho ako ‚väčší most a potom jazero‘ na ceste do Apatít a že tam sa musíme dnes dostať, lebo inde sa po ceste spať nedá. A potom to začalo. Najskôr tak dve-tri hodiny prašnej vlnivej cesty. Keď už sme začínali byť hladní, cesta sa začala rapídne zhoršovať. Všade boli obrovské kamene, kde sa dala striedať len 1 a 2, prípadne redukovaná 1-ka. Jediným šťastím je, že v noci už naozaj slnko nezapadá a do takej jednej je stále regulérne denné svetlo, za tmy by sme sa okamžite stratili. Tak sme pomaly pokračovali tvrdým offroadom cez les po kameňoch a valoch. Všetci sme sa zhodli, že ak ešte niekto niekedy bude pochybovať o offradových a terénnych schopnostiach nášho auta, tak ho utopíme v brode.
Lukáš nás stále ubezpečoval, že to nie je možné, že to už nemôže byť ďaleko. A potom prišli tie brody. Na prvom si Kala nasadila Novesta gumáky a išla otestovať hĺbku. Voda sa dala prejsť skoro bez problémov, len nám parkrát trochu odhodilo zadok. Už sme začínali byť naozaj hladní. Druhý brod bol hlbší, ale tiež sme prešli hladko. Pri treťom už Kala nemohla prejsť do stredu, lebo by jej natieklo do gumákov, ale Lukáš, posmelený doterajšími úspechmi to riskol. Je pravda, že neprejsť cez rieku by znamenalo poldňové hľadanie obchádzky, ktorú by sme nakoniec ani nemuseli nájsť. Prešli sme ho teda rýchlo a plne rozbehnutí, ale ako sme zastali na druhom brehu, začalo bzučať relátko a blikať kontrolka oleja. Lukáš zvreskol a asi za pol minúty sme vyložili plne naložený kufor, pod ktorým máme motor (áno, motor je vzadu). Oleja (ktorý inak musíme asi raz denne dolievať, lebo nám tečie cez turbo) bolo dosť a ani voda nevrela. Sadol zase za volant, lenže auto nenaštartovalo. Stáli sme uprostred lesa ďaleko od všetkého a snažili sme sa nepanikárčiť. Lukáš kontroloval motor a utieral všetko, čo sa mohlo a nemalo namočiť. Po asi 15-tich minútach motor zrazu naskočil a my sme začali výskať. Ako sme si všetci posadali naspäť do auta, nálada sa neutralizovala. Nešiel plyn. Tak sme sa na redukcii vybrali ďalej s tým, že prinajhoršom pôjdeme 4 dni vkuse 5 km/h a raz sa niekam dostaneme. Horšie bolo, že uprostred lesa už veľmi dlho nikto nechytal signál a predstava, že sa pár dní neozveme našim strachujúcim sa mamám, nás trochu desila. Ale boli sme radi, že nejako ideme. Pomaly sme sa kymácali ďalej, cez kamene, zničene haťové cesty a všetko sme prechádzali bez plynu na redukcii. Keď dal Lukáš omylom štvorku namiesto dvojky a zrazu to skapalo. Nevieme ako, ale zrazu zázrakom naskočil plyn. Zreštarovala sa riadiaca jednotka a všetko nabehlo do normálu. Aj tak to považujeme za zázrak, ktorý pripisujeme karme Mariji, našej milej stopárky z Apatít.
Okolo druhej sme sa dostali k mostu a Lukáš začal výskať: ‚To je ono! To je ono!‘. Tak sme sa po 10-hodinovom ťažkom offroade s hladnými podráždenými žalúdkami konečne dostali na miesto. Most bol postavený z obrovských stromov stlčených kovovými klinmi a bol natoľko pevný, že by udržal aj náklaďák. Prišli sme k veľkému horskému jazeru v tajge, hneď sme začali kričať a spievať Živé kvety, aby sme odplašili všetku možnú lesnú zver. Ocitli sme sa v krásnej surovej prírode severu. Ráno sme sa všetci hodili do sviežeho jazera s čistou priezračnou vodou, pomaly sa pobalili a pokračovali v offroade smerom na mesto Kirovsk.
