V Tbilisi si uviazla na štyri dni. Ako si zistila, v čom je problém, aká bola informovanosť o situácii, ktorá vznikla po výbuchu sopky Eyjafjallajokull na Islande?
Na seminári sme boli pätnásti novinári, takže pozreli sme si v hoteli správy CNN a BBC, keďže správy o výbuchu sopky sa začali šíriť ku koncu seminára. Ja som tomu najprv nevenovala nejakú pozornosť, ale v piatok večer už boli prvé vyjadrenia o tom, že letiská sú uzavreté. Začala sa šíriť panika, ktorá sa úplne vystupňovala v sobotu. Informovanosť bola asi taká, že kto si čo zistil na internete, to vedel.
Tí pätnásti novinári na seminári ste boli z rôznych krajín, všetci ste v Tbilisi uviazli?
Áno, z krajín Európskej únie, zo Slovenska som bola sama. Všetci sme tam zostali až na jednu pani z Madridu a keďže Istanbul bol ešte otvorený, jej sa podarilo dostať do lietadla, ktoré smerovalo cez toto turecké mesto do Madridu. My ostatní sme zostali v Tbilisi, ale mohli sme zostať v hoteli, kde sme bývali počas seminára. V tom sme mali na rozdiel od iných šťastie.
Poskytovali vám na letisku informácie, alebo ste boli odkázaní len na seba?
Na seba. Spoliehali sme sa, že Európska komisia, ktorá organizovala seminar, všetko zariadi, ale keďže bol víkend, nebolo to tak. V Bruseli sa nepracovalo, nevedeli sme sa dovolať k nikomu, kto by nám povedal, čo máme robiť. Nakoniec sme si začali zisťovať telefonické kontakty na letecké spoločnosti. Každý cestoval niečím iným, ja som mala gruzínske aerolínie Airzena (Georgian Airways), čo bola dosť zlá voľba. Nemohla som sa nikomu dovolať, a keď sa mi to konečne podarilo, buď nevedeli po anglicky alebo stále nič nevedeli, a že mám zavolať neskôr. V sobotu večer sme išli všetci na letisko s tým, že sa prebojujeme k svojim leteckým spoločnostiam. Lenže okienka boli prázdne, nikto nedvíhal telefón. V gruzínskych aerolíniách vytrvalo tvrdili, že môj let sa uskutoční, hoci bolo jasné, že sa to nestane, lebo všetky vzdušné priestory boli zatvorené. Nakoniec ho zrušili hodinu pred odletom.
Pokúsila si sa skontaktovať aj s našim ministerstvom zahraničných vecí?
Nie, ani s ministerstvom, ani s našou ambasádou, vravela som si, že to bude už ten úplne posledný krok, keby všetko zlyhalo. Ostatní ale túto možnosť využili, pani z Francúzska hneď volala na veľvyslanectvo, kde jej povedali, že v prípade nevyhnutnosti nám všetkým pomôžu. Ľudia začali kontaktovať aj misiu Európskej únie v Tbilisi. Problém bol v tom, že bol víkend a všetci boli preč.
Ako sa o ľudí, aj o vás, postarali na letisku, ako to bolo napríklad s jedlom, poskytli vám občerstvenie?
Nie, každý sa mal postarať sám o seba, tvrdili, že to nie je ich vina, ale vina počasia. Napríklad Lufthansa najprv vyhlásila, že bude preplácať ubytovanie, že poskytnú náhradnú prepravu, aj jedlo, čo ale od nedele zastavili. Ľudí, ktorí boli na letisku od štvrtku alebo piatku, tých ešte ubytovali, ale potom to zastavili. My sme nakoniec dopadli ešte dobre, lebo aj keď v nedeľu ráno sme museli z hotela odísť, večer prišiel pokyn z EK, že nám ubytovanie preplatia až do stredy.
V pondelok už bol teda pracovný deň, všetko ožilo, informácie začali prichádzať?
Áno, každý išiel do kancelárie leteckej spoločnosti, ktorou mal cestovať. Luftahnsa bola úplne promptná, ľudí evidovali na všetky ďalšie možné lety. Problém bol len v tom, že letov bolo menej ako nás všetkých, čiže niektorí sa dostali až na švrtok, aj keď bol len pondelok. V mojej Airzene to bolo trošku komplikované, lebo tvrdili, že nemajú pre mňa náhradný let, nevedia, či sa lety vôbec uskutočnia, lebo podľa nich všetky letiská sú zatvorené, nič nelieta a nevedia mi poskytnúť žiadne informácie. Takže mám čakať. Ale ja som stale otravovala a nakoniec som dosiahla, že môžem odcestovať v utorok buď do Frankfurtu alebo Paríža, alebo čakať na let z Tbilisi do štvrtka. Začali však prichádzať informácie o ďalšom sopečnom oblaku, tak som si vybrala Frankfurt. Lety gruzínskej spoločnosti do Viedne totiž lietajú len vo štvrtok a v nedeľu, čiže bola by som tam možno ktovie koľko štvrtkov a nediel.
Ako to vyzeralo vo Franfurte?
Úplný chaos. Už na hlavnej stanici boli tisíce ľudí, lístky na vlaky boli vypredané, ale v utorok v noci sa mi podarilo získať posledné miesto v autobuse do Prahy. Taká som bola šťastná, mala som lístok, prišla som na autobusovú stanicu, a autobus neprišiel. Na druhý deň sa mi podarilo dostať do vlaku do Viedne. Tortúra sa skončila.
S náhradnými letmi nebol problém, myslím teraz v súvislosti s letenkami?
Nie, letecké spoločnosti sú povinné v prípade zrušeného letu zabezpečiť náhradný. Takže niektorí miesto Lufthansy napríklad cestovali s partnerskými tureckými aerolíniami.
Čo si si z toho všetkého odniesla, akú skúsenosť, mala si strach?
Bola som vydesená, chvíľu aj zúfalá, lebo keď vidíte ten chaos okolo seba, ten prúd vás strhne. Bola som v neistote, pociťovala som prázdnotu, čo teraz, keď všetci odídu a ja tam zostanem. Problém bol aj v tom, že sme nevedeli, ako sa bude vyvíjať sopečný oblak, či nebudeme čakať možno týždne. Zisťovali sme možnosti autobusovej dopravy, cez Istanbul, cez Balkán. Myslím si, že je dôležité, akú leteckú spoločnosť si človek vyberie, je lepšie, ak sú to veľké spoločnosti, ktoré majú viac partnerských firiem a destinácií. Dôležité tiež je, aby si človek zisťoval informácie sám, aby sa nenechal odbyť a nespoliehal sa na druhých.
Zhovárala sa Ľuba Lelovičová
