Pre veľkú časť ľudí predstavujú psy, mačky či iné domáce zvieratá plnohodnotných členov rodiny. Citová väzba medzi človekom a zvieraťom je v mnohých prípadoch veľmi hlboká, a preto nie je prekvapením, že ich smrť môže spôsobiť intenzívne emocionálne utrpenie.
Najnovšie psychologické štúdie potvrdzujú, že smútok po strate domáceho miláčika môže byť rovnako silný, dlhodobý a psychicky náročný ako smútok po úmrtí blízkeho človeka. Tento fakt sa stáva čoraz viac akceptovaným aj v odbornej komunite, hoci nie všetky oblasti psychiatrickej diagnostiky sa mu zatiaľ prispôsobili.
Niektorí ľudia prežívajú po smrti zvieraťa symptómy podobné poruche predĺženého smútenia
Porucha predĺženého smútenia (Prolonged Grief Disorder – PGD) je oficiálne uznávaná psychiatrická diagnóza v medzinárodných systémoch, ako sú DSM-5-TR a ICD-11. Podľa týchto manuálov sa však PGD môže oficiálne diagnostikovať len po strate človeka.
Psychologické výskumy však opakovane ukazujú, že niektorí ľudia vykazujú takmer identické symptómy PGD aj po smrti domáceho miláčika – napríklad:
- dlhodobú intenzívnu túžbu po zvierati
- silnú emocionálnu bolesť
- problémy akceptovať stratu
- vyhýbanie sa miestam či predmetom pripomínajúcim zviera
- pretrvávajúcu prázdnotu a narušené fungovanie v každodennom živote
Hoci nejde o oficiálnu diagnózu, odborníci potvrdzujú, že prežívanie takéhoto smútku je skutočné, psychologicky významné a môže ovplyvniť psychické zdravie rovnako ako strata človeka.
Čo presne je porucha predĺženého smútenia?
PGD je stav, pri ktorom smútok neprirodzene pretrváva a človek sa nedokáže adaptovať na život po strate. Diagnóza sa stanovuje len po úmrtí osoby, pričom musí byť prítomných viacero symptómov aspoň:
- 12 mesiacov u dospelých
- 6 mesiacov u detí a dospievajúcich
Medzi typické prejavy patrí:
- silná túžba po zosnulom
- intenzívny, pretrvávajúci smútok
- pocity viny, hnevu, šoku či prázdnoty
- vyhýbanie sa spomienkam alebo naopak posadnutosť nimi
- narušenie identity („ako keby zomrela časť mňa“)
- obmedzenie sociálnych aktivít a problém fungovať v bežnom živote
Výskumy ukazujú, že rovnaké emočné vzorce sa môžu objaviť aj po strate zvieraťa, aj keď ich DSM a ICD zatiaľ nepovažujú za dôvod oficiálnej diagnózy.
Citát Charlesa Darwina a súčasné chápanie emocionálnych väzieb
Autori britských výskumov často pripomínajú slová Charlesa Darwina:
„Neexistuje zásadný rozdiel medzi človekom a ostatnými zvieratami v tom, ako prežívajú radosť, bolesť či utrpenie.“
Táto myšlienka zdôrazňuje, že emocionálne väzby medzi človekom a zvieraťom majú hlboký biologický aj psychologický základ.
Výskumy z rôznych krajín potvrdzujú, že:
- väčšina majiteľov zverov vníma svoje zvieratá ako rodinu
- intenzita smútku je úmerná tomu, akú emočnú úlohu zviera v živote človeka zohrávalo
- strata zvieraťa môže výrazne ovplyvniť psychickú rovnováhu aj sociálne fungovanie
Prečo môže byť smrť zvieraťa pre niektorých ľudí ťažšia ako strata človeka
Dôvodov je viacero:
- Zvieratá poskytujú bezpodmienečnú blízkosť a prítomnosť, ktorú v ľudských vzťahoch nie vždy nájdeme.
- Sú neustále s nami, často viac hodín denne ako partner či priatelia.
- Rutina starostlivosti (kŕmenie, venčenie, každodenný kontakt) vytvára hlboké puto, ktoré náhle zanikne.
- Zvieratám pripisujeme rolu „emocionálnej opory“, čo je pre psychiku veľmi hodnotné.
Preto nie je neobvyklé, že ľudia uvádzajú smrť domáceho miláčika ako jednu z najťažších strát v živote.
Symptómy smútku sú rovnaké bez ohľadu na to, či zomrie človek, alebo zviera
Štúdie porovnávajúce reakcie na stratu ukazujú, že:
- emocionálne príznaky
- intenzita bolesti
- správanie spojené so smútkom
- aj dopady na každodenný živo
sa takmer vôbec nelíšia pri strate človeka a pri strate zvieraťa, ak bola väzba veľmi silná.
Tieto výsledky potvrdzujú, že psychická bolesť z úmrtia domáceho miláčika je reálna a zaslúži si rovnaké uznanie ako iné formy smútku.
