Psi žijú po boku ľudí tisícky rokov, no komunikujeme stále veľmi odlišnými spôsobmi. Kým človek sa spolieha najmä na slová a verbálne pokyny, pes číta predovšetkým reč tela, intonáciu, rytmus pohybov a celkovú energiu človeka. To vedie k množstvu úplne bežných nedorozumení, ktoré si často ani neuvedomujeme.
Odborníci na správanie psov sa zhodujú, že práve nejasné signály zo strany človeka bývajú jednou z najčastejších príčin problémov v komunikácii. Nie je to psia tvrdohlavosť, ale rozdielny spôsob, akým čítajú naše správanie.
Pozrime sa na situácie, pri ktorých dochádza k najväčšiemu zmätku.
1. Ako pozdrav, ktorý má byť milý, môže pôsobiť ako hrozba
Keď sa ľudia zoznamujú s cudzím psom, často sa k nemu naklonia spredu, natiahnu ruku a udržujú priamy očný kontakt. Pre človeka prirodzený prejav sympatie.
Pre psa však môže ísť o signál nátlaku:
- priame hľadienie do očí môže medzi psami pôsobiť ako výzva alebo dominancia
- rýchle priblíženie sa k tvári psa narušuje jeho osobný priestor
- pes nemá možnosť ustúpiť či zhodnotiť situáciu
Etológovia odporúčajú pri cudzom psovi otočiť telo mierne bokom, nehľadať mu do očí a umožniť mu, aby sa priblížil sám. Tak sa cíti bezpečne a má situáciu pod kontrolou.
2. Odstrčenie psa pri skákaní je pre neho často signál na hru
Keď pes zo vzrušenia skáče, človek ho reflexívne odstrčí. Pes si však dotyk a prudký pohyb rúk môže vyložiť ako pozvanie do fyzickej hry.
U psov je kontakt labkami, hravé ťuknutie alebo postrkávanie prirodzenou súčasťou herného správania. Preto:
- čím viac ho človek „odtláča“, tým viac je presvedčený, že sa hráte
- správanie sa zintenzívňuje a vzniká frustrácia na oboch stranách
Najefektívnejšia technika podľa trénerov:
úplná ignorácia. Žiadny pohľad, žiadne slová, žiadny dotyk.
Pes je odmenený až vtedy, keď má všetky laby na zemi.
3. Psi dokážu zachytiť stres podľa dychu aj telesného napätia
Výskumy ukázali, že psi dokážu pomocou čuchu rozlíšiť ľudský dych v strese od neutrálneho so spoľahlivosťou nad 90 %. Dokonca dokážu rozoznať chemické zmeny spojené so stresovým hormónom kortizolom.
Pes:
- zaregistruje, keď dýchate rýchlejšie alebo plytko
- cíti napätie v držaní tela
- vníma neprirodzene stuhnuté pohyby
Nechápe však, čo je zdrojom stresu. Preto môže reagovať nervózne, ochranársky alebo byť sám nesvoj. Nie preto, že sa bojí rovnakej veci ako vy, ale preto, že cíti vašu fyziologickú zmenu.
4. Tón hlasu je pre psa dôležitejší než samotné slová
Psi dokážu porozumieť mnohým slovám, ale intonácia má vyššiu váhu než obsah.
Ak poviete „poď sem“ hlasom plným hnevu, pes pravdepodobne nepríde – nie preto, že povel nepozná, ale preto, že tón hlasu naznačuje hrozbu.
Podobne, keď poviete „zostaň“ vzrušeným, vysokým tónom, pes cíti energiu, ktorá ho skôr povzbudí k pohybu.
Podľa behaviorálnych štúdií:
pes spracúva tón a reč tela rýchlejšie a spoľahlivejšie než verbálny obsah.
Preto musia byť hlas aj gestá v súlade.
5. „Zostaň“ nefunguje, ak sa človek súčasne pohne
Častá situácia: poviete psovi „zostaň“, otočíte sa a vykročíte preč. Z ľudského pohľadu logické. Pre psa však telo dáva oveľa silnejší signál než slová.
Pes prirodzene nasleduje človeka – je to súčasť ich evolučného správania aj výsledok domestikácie.
Keď sa pohnete:
- pes číta hlavne gesto pohybu
- slovo „zostaň“ je v konflikte s tým, čo vidí
- nasleduje vás, hoci povel pozná
Tréneri odporúčajú zostať zo začiatku nepohnutý na mieste a postupne pridávať vzdialenosť, aby pes chápal, čo je cieľom úlohy.
6. Náhle začiatky hry môžu pôsobiť skôr ako útok
Psi používajú tzv. hracie signály – najtypickejší je „herné pokľaknutie“, teda predné laby dolu, zadok hore. Tým dávajú najavo, že ich správanie je priateľské.
Ak človek začne hru náhle:
- prudkým pohybom
- rukami smerujúcimi na psiu hlavu
- rýchlym fyzickým kontaktom bez upozornenia
pes nemusí pochopiť, že ide o hru. Najmä pri psoch, ktoré človek nepozná alebo ktoré sú citlivé na dotyk, môže dôjsť k vystrašeniu alebo obrannému správaniu.
Jasný herný signál psovi umožní pochopiť, čo sa bude diať.
7. Keď chcete pokoj, ale nevedomky psa povzbudzujete
Keď sa človek snaží, aby pes prestal otravovať, často robí presný opak — hovorí naňho, jemne ho posúva rukou, pozerá sa naňho alebo mu niečo vysvetľuje.
Pre psa je však akákoľvek pozornosť odmena a zároveň pozvanie na interakciu.
Pes nerozumie:
- že človek potrebuje osobný priestor
- že slová môžu znamenať „teraz nie“
- že dotyk môže byť pokus o ukončenie kontaktu
Z psieho pohľadu: keď s ním komunikujete, je všetko v poriadku a má pokračovať.
Najúčinnejšia stratégia je opäť úplná absencia pozornosti – bez pohľadu, dotyku, slov či pohybu smerom k psovi.
Lepšia komunikácia so psom začína jasnými a jednotnými signálmi
Psi sledujú každý detail nášho správania – nielen slová, ale aj rytmus dýchania, napätie v ramenách, rýchlosť krokov či zmenu tónu hlasu. Ak chceme, aby nám rozumeli presne, musíme tieto signály zosúladiť.
Nie sú to psy, kto robí chyby.
Vo väčšine prípadov ide o neúmyselné zmätočné signály, ktoré im vysiela človek.
Keď sa naučíme komunikovať jasnejšie, pes nám to vráti väčším pokojom, lepšou spoluprácou a pevnejším vzťahom.
