Vedeli ste o tom, že niekto kedysi musel určiť, ktorým smerom sa budú otáčať ručičky našich hodín? Možno sa to zdá ako banálna otázka, no ukazuje sa, že logika vychádza z toho, ako sa na oblohe pohybuje Slnko.
Kedy sa objavila potreba presného merania času?
Dnešná spoločnosť je do veľkej miery odkázaná na presné určovanie časových úsekov. V minulosti však ľudia často nepotrebovali vedieť, koľko je hodín s presnosťou na minúty či dokonca sekundy. Omnoho dôležitejšie bolo vedieť, či je správny čas na sadenie obilia, prípadne na zber úrody. Navyše, neexistovali žiadne „pichačky“ na pracovisku, neboli tu moderné systémy na kontrolu odpracovaných hodín a nikto nesčítaval minúty, ktoré by chýbali vo výkaze na konci mesiaca.
Až s rozvojom špecifických činností, ktoré vyžadovali pravidelnú organizáciu, sa posunula aj potreba presnejšieho merania času. Za jeden z hlavných dôvodov možno považovať náboženské obrady – najmä pravidelné modlitby mníchov, ktoré sa mali konať v konkrétnych hodinách, či už cez deň alebo v noci. Spoločné modlitby vyžadovali aspoň približné vedomie o tom, kedy sa začína nasledujúca modlitba. Cez deň túto úlohu dokázalo nahradiť Slnko a jeho poloha na oblohe. V noci, keď bolo „prirodzené“ svetlo nedostupné, si mnísi museli vystačiť s najrôznejšími primitívnymi budíkmi. Mnohé z týchto zariadení boli založené na princípe horiacej sviece, ktorá po vyhorení istého úseku prepálila šnúrku so zvončekom. V momente, keď zvonček spadol, zobudil ostatných na modlitbu.
Takéto „po domácky“ vyrobené budíky však neboli veľmi presné a dali sa použiť len na približné určenie časových úsekov. Napriek všetkému to ale pomohlo k tomu, že sa potreba presnejšieho merania medzi jednotlivými modlitbami stávala čoraz dôležitejšou. Tento náboženský rozmer zohral nemalú úlohu v rozvoji prvých hodín a v hľadaní stále spoľahlivejších metód, ako merať čas.
Od slnečných hodín až k mechanickým hodinám
Jednou z najstarších metód merania času boli slnečné hodiny, ktoré vlastne neboli ničím iným než zvislou palicou (gnómon) zapichnutou do zeme. Túto jednoduchú pomôcku sme mohli nájsť aj v starovekých civilizáciách, kde slúžila na sledovanie tieňa. Stačilo pozorovať, ako sa tieň palice posúva počas dňa v dôsledku pohybu Slnka po oblohe. Keby sme sledovali tieň celý deň a noc (v noci však samozrejme tieň nevidno), vykoná akoby jeden úplný „kruh“. Na základe toho sa rozdelil deň na 24 hodín – 12 dennej časti a 12 nočnej.
Podstatné je, že tieň sa pri pohybe Slnka otáčal práve tým smerom, ktorý dnes poznáme ako „smer hodinových ručičiek“. A keď v neskoršej ére, po rôznych pokusoch s vodnými a sviečkovými hodinami, prišli do širšieho povedomia mechanické hodiny s ručičkami, prirodzene sa zachoval smer pohybu tieňa. Prečo aj meniť niečo, čo už ľudia dôverne poznali a považovali za normu?
Čo sa deje na južnej pologuli?
Ak ste niekedy cestovali do krajín na južnej pologuli, napríklad do Austrálie či na Nový Zéland, mohli ste si všimnúť, že pohyb Slnka na oblohe je „opačný“ oproti tomu, na čo sme zvyknutí na severnej pologuli. Dokonca i Mesiac môže mať pri ubúdaní a pribúdaní iný tvar, než aký sa zdá na severnej hemisfére. Zaujímavosťou je aj otočenie smeru víru vody pri vypúšťaní z umývadla či vane, čo súvisí s Coriolisovou silou. Na prvý pohľad by teda dávalo zmysel, aby sa aj ručičky hodiniek na južnej pologuli otáčali opačne.
Realita je však odlišná. Mechanika planéty, ktorá určuje tieň na juhu, je síce zrkadlová oproti severu, ale hodinárstvo ako také sa vyvíjalo historicky na severnej pologuli, kde žila väčšina vtedajších inžinierov, vedcov a remeselníkov. Odtiaľ sa rozšírilo do zvyšku sveta vďaka moreplavcom, dobrodruhom, obchodníkom a neskôr aj kolonizátorom. Keďže v tom čase už bol „smer ručičiek“ pevne ustálený, nikto nemal dôvod meniť zaužívaný štandard. Hodinky a hodiny, ktoré sa vyvážali do celého sveta, tak zachovávali rovnaký smer ako na severe – v smere posunu tieňa na severnej pologuli.
Zaujímavá epizóda sa odohrala v Bolívii, kde sa na istej radničnej veži objavili hodiny, ktoré sa točili v protismere. Malo to symbolizovať „južnú identitu“ a suverenitu krajiny. Išlo však len o symbolické gesto, ktoré nezmenilo globálny konsenzus. Vo zvyšku planéty, vrátane južných krajín, zostali hodinové ručičky rovnaké. Ak by sme sa teda pozreli napríklad aj na Mesiac (kde ľudské misie v budúcnosti zrejme začnú merať čas podobne ako na Zemi), astronauti by stále nosili hodinky s rovnakým smerom otáčania ručičiek.
Kultúrne dedičstvo a univerzálna norma
Smer pohybu hodinových ručičiek je tak príkladom fenoménu, ktorý vznikol na základe jednoduchého pozorovania Slnka a tieňa, neskôr zdomácnel najmä na severe a napokon sa rozšíril po celej Zemi. Dnes by mnohí ľudia možno ani nerozumeli otázke, prečo sa ručičky pohybujú „práve takto“, a nie opačne. Pravdou však je, že tento štandard je natoľko zaužívaný, že len ťažko by sa niekto rozhodol zvrátiť ho. Ani technologický pokrok a digitálne displeje neprinútili výrobcov hodiniek meniť starú tradíciu.
Náš zrak i mozog sú zvyknuté na to, že ručičky obiehajú ciferník „vpravo dole“ (respektíve v smere, akým sa posúva tieň na severnej pologuli). Preto aj keď sa digitálne zobrazenie času stalo v 21. storočí neuveriteľne rozšírené, klasické analógové hodinky si tento pôvodný smer stále uchovávajú. A napokon, práve tieto maličkosti, ktoré sme zdedili z dávnych dôb, nám pripomínajú, že aj tie najobyčajnejšie veci okolo nás – napríklad hodinky na zápästí či vežové hodiny na radnici – môžu mať hlbokú historickú i astronomickú logiku.
Toto všetko ukazuje, že ak sa najbližšie pozriete na hodinky, možno si s úsmevom spomeniete, že za samozrejmosťou smeru ručičiek stojí veľmi dávne pozorovanie slnečného tieňa na severnej pologuli. A hoci svet môže byť rôznorodý a obrovský, v otázke smeru hodinových ručičiek je predsa len jednotný.
