Moderný život si bez domácich spotrebičov ako práčky, sušičky či umývačky riadu už takmer nevieme predstaviť. Uľahčujú nám prácu, šetria čas aj energiu. No zároveň sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že hoci sú technicky vyspelejšie než kedysi, ich životnosť sa skrátila. Opravári aj odborníci vysvetľujú, prečo je to tak – a prečo oprava často nie je jednoduchá ani lacná.
Ak chceš vidieť praktické ukážky a argumenty zo servisnej praxe, pozri si video z kanála how-2-repair.com na YouTube:
Kedysi vydržali desaťročia, dnes len niekoľko rokov
Ešte začiatkom 21. storočia bolo bežné, že práčka vydržala pokojne aj 15 až 20 rokov. Dnes sú spotrebitelia radi, ak im slúži okolo desať rokov, čo potvrdzujú aj údaje z viacerých európskych štúdií o životnosti domácich spotrebičov.
Príčin je viacero – výrobcovia používajú ľahšie a lacnejšie materiály, pribudla zložitá elektronika, senzory a dotykové ovládanie, ktoré sú citlivejšie na vlhkosť či napäťové výkyvy. Niektorí opravári tvrdia, že sa pri výrobe kladie dôraz skôr na dizajn a marketing ako na dlhodobú spoľahlivosť.
Náročná oprava = častý dôvod na kúpu novej práčky
Kým staršie modely bolo možné jednoducho rozobrať a opraviť výmenou lacnej súčiastky, pri novších práčkach to často nie je technicky ani ekonomicky výhodné.
Niektoré značky napríklad vyrábajú bubon, ktorý je zvarený alebo zlepený, takže sa nedá otvoriť. Ak sa pokazí ložisko alebo držiak bubna, opravár musí vymeniť celý diel – čo býva veľmi drahé. Preto mnoho ľudí radšej investuje do novej práčky, hoci by v ideálnom prípade stačila malá oprava.
Treba však dodať, že nie všetci výrobcovia používajú takéto riešenia. Existujú aj značky, ktoré si zachovávajú dobrú opraviteľnosť a ponúkajú dlhodobú dostupnosť náhradných dielov.
Fenomén „plánovaného zastarávania“
Odborne sa tento jav nazýva plánované zastarávanie (planned obsolescence). Ide o stratégiu, keď sú produkty navrhnuté tak, že po určitom čase prestanú fungovať alebo sa neoplatí ich opravovať.
Nie je však možné tvrdiť, že všetci výrobcovia to robia úmyselne. Skôr ide o kombináciu ekonomických a technologických faktorov – tlak na nižšiu cenu, zložitejšiu elektroniku a snahu znižovať výrobné náklady.
Európska únia zavádza „Právo na opravu“
Európska únia sa snaží situáciu zlepšiť prostredníctvom nových pravidiel, ktoré dávajú spotrebiteľom „Právo na opravu“ (Right to Repair). Cieľom je, aby výrobcovia zabezpečili:
- dostupnosť náhradných dielov aj po skončení záruky
- možnosť opravy v primeranom čase a za rozumnú cenu
- prístup opravárov k technickým informáciám a nástrojom
- a predĺženie záruky o jeden rok, ak sa zákazník rozhodne pre opravu namiesto výmeny
Tieto opatrenia majú znížiť množstvo elektroodpadu a podporiť udržateľnosť. Podľa odhadov sa v EÚ ročne vyhodí až 35 miliónov ton elektrospotrebičov, z ktorých mnohé by mohli ešte slúžiť.
Čo to znamená pre spotrebiteľov
Nové pravidlá EÚ už vstúpili do platnosti, no jednotlivé krajiny – vrátane Slovenska – ich musia zapracovať do svojich zákonov. Očakáva sa, že sa tak stane v priebehu roka 2026.
Ak budú výrobcovia povinní uľahčiť opravy a predĺžiť životnosť svojich produktov, spotrebitelia by mohli výrazne ušetriť a zároveň by sa znížilo množstvo odpadu, ktorý končí na skládkach.
Záver
Životnosť práčok sa v porovnaní s minulosťou skutočne skrátila, no dôvody sú zložitejšie než jednoduché „robia ich, aby sa pokazili“. Kombinácia ekonomických tlakov, nových technológií a výrobných úspor vedie k tomu, že spotrebiče sa dnes opravujú ťažšie.
Ak však nové pravidlá o „Práve na opravu“ začnú fungovať v praxi, možno sa dočkáme návratu do čias, keď sa veci opravovali namiesto vyhadzovali – a to bude výhra pre naše peňaženky aj pre životné prostredie.
