Hubári si často myslia, že majú všetko pod kontrolou. Spoliehajú sa na skúsenosti aj inštinkt, no aj ten najopatrnejší môže urobiť osudovú chybu. V našich lesoch totiž rastie huba, ktorá neodpúšťa žiadne zaváhanie. Pavučinovec plyšový patrí medzi najnebezpečnejšie a najzákernejšie huby Slovenska.
Nenápadný vzhľad, smrteľné riziko
Na prvý pohľad pôsobí nevinným dojmom. Nemá výrazné varovné farby, ktoré by prezrádzali nebezpečenstvo. Klobúk je zamatovo hebký, mladé plodnice sú guľovité, no postupne sa rozprestierajú a získavajú zvlnený až zvrásnený tvar s malým hrbolčekom v strede. Lupene sú spočiatku žltkasté, časom prechádzajú do hrdzavohnedá.
Hlúbik je štíhly, pevný a smerom nadol sa zužuje. Neraz zarastá s ďalšími plodnicami toho istého druhu. Dužina má žltkastý tón, ktorý sa v klobúku sfarbuje do červenohneda. Pre neskúseného hubára je ľahko zameniteľný s bežnými jedlými druhmi, ktoré končia v praženici.
Orellanín – jed s pomalým účinkom
Nebezpečenstvo pavučinovca plyšového spočíva v toxíne orellanín. Ten účinkuje mimoriadne pomaly a práve to ho robí tak zákerným. Prvé príznaky sa objavia až po dvoch dňoch, no niekedy dokonca až po troch týždňoch od skonzumovania. Človek si preto zdravotné problémy vôbec nespojí s hubou, ktorú jedol pred časom.
Najprv sa môžu objaviť tráviace ťažkosti – nevoľnosť, vracanie či hnačka. Nie sú však pravidlom a v niektorých prípadoch úplne chýbajú. Typickým signálom otravy je až zmena močenia. Spočiatku sa objavuje častejšie nutkanie, ktoré postupne prejde do neschopnosti vylučovať moč. Jed totiž postupne ničí obličky. V ťažkých prípadoch dochádza k ich úplnému zlyhaniu, pacient potrebuje dialýzu a často aj transplantáciu.
Tragédie spojené s touto hubou
História pozná viacero tragických prípadov. Najznámejšia hromadná otrava sa odohrala v Poľsku v roku 1952, kde sa nakazilo vyše sto ľudí a jedenásť z nich zomrelo. Ani naše územie neobišla tragédia – v roku 1977 zomrela malá dievčinka po tom, čo viackrát jedla polievku pripravenú z pavučinovca plyšového. Jej otec síce prežil, ale s vážnymi zdravotnými následkami.
Lekári upozorňujú, že niektoré prípady otráv sa nikdy neodhalia. Ak pacient zomrie na zlyhanie obličiek a nepodarí sa zistiť skutočnú príčinu, podozrenie na jedovatú hubu môže úplne uniknúť.
Kde rastie pavučinovec plyšový
Táto huba uprednostňuje listnaté lesy, najmä pod bukmi, dubmi či hrabmi. Objavuje sa od júla do októbra. Na Slovensku a v Česku patrí medzi zriedkavé druhy, častejšie sa vyskytuje v Poľsku alebo v severnom Nemecku. Práve jeho vzácnosť je zradná – hubári naň nebývajú pripravení a ľahko si ho pomýlia s jedlými hubami.
Zámennosť s inými druhmi
Najväčším rizikom je zámennosť s inými pavučinovcami. Tento rod má stovky druhov – niektoré sú jedlé, iné smrteľne jedovaté. Pavučinovec plyšový sa navyše podobá aj na iné oranžovo-hnedé huby, napríklad na lišky. Ak rastie osamotene, môže hubára ľahko zmiasť.
Rozhodujúci rozdiel je v tom, že lišky nemajú klasické lupene, ale rýhovité lištnaté žliabky, zatiaľ čo pavučinovce majú lupene, ktoré navyše časom menia farbu. Tento detail môže zachrániť život každému pozornému hubárovi.
Odporúčanie mykológov
Odborníci zdôrazňujú jednoduché pravidlo: ak si nie ste stopercentne istí, pavučinovce vôbec nezbierajte. Sú nenápadné, bez výraznej vône či iných varovných znakov. Ich zákernosť spočíva v tom, že človeka nechajú celé dni v domnienke, že je zdravý, no napokon zasiahnu ničivou silou.
Pamätajte: pri hubách je vždy lepšie byť opatrný. Jedna neznáma plodnica môže stáť za to, že ju necháte v lese – na rozdiel od risku, ktorý vás môže pripraviť o zdravie alebo život.
