Huby sú jedným z najväčších pokladov našej prírody. Každoročne lákajú tisíce ľudí do lesov, aby si naplnili košíky chutnými plodnicami. Zároveň však okolo nich koluje množstvo povier a poloprávd, ktoré sa dedia z generácie na generáciu. Niektoré sú úsmevné, iné priamo nebezpečné – a ak im uveríte, môžu vás stáť aj život.
Možno ste už počuli rady typu „čo chutí zvieratám, je dobré aj pre človeka“ alebo že „jedovatá huba vždy chutí horko“. Tieto predstavy sú hlboko zakorenené, ale realita býva celkom iná. Nasledujúcich 10 + 1 najrozšírenejších mýtov o hubách vám ukáže, prečo sa na podobné pravidlá nemôžete spoliehať a prečo je lepšie veriť znalostiam než tradovaným poverám.
Mýtus č. 1: Keď hubu zjedia zvieratá, je bezpečná aj pre ľudí
Na prvý pohľad logické – ak si veverička pochutnáva na hube, prečo by ste ju nemohli ochutnať aj vy? Pravda je však iná. Zvieratá majú odlišný metabolizmus a enzýmy, ktoré im umožňujú stráviť látky pre človeka smrteľne jedovaté. Napríklad muchotrávka tigrovaná je pre drobné hlodavce lahôdkou, ale u ľudí spôsobuje halucinácie, kŕče a výpadky pamäti.
Verdikt: nebezpečný omyl, ktorý už pripravil o zdravie mnoho hubárov.
Mýtus č. 2: Varenie zneškodní každý jed
Ľudová múdrosť tvrdí, že poriadny var alebo opakované prevarenie urobí hubu neškodnou. Žiaľ, toxíny v niektorých hubách sú odolné voči teplu. Typickým príkladom je muchotrávka zelená, ktorej jed sa nerozkladá ani pri dlhom varení. Práve preto bývajú otravy zákerné – prvé príznaky sa objavia až po dlhých hodinách, keď je už poškodenie pečene nezvratné.
Verdikt: niektoré druhy sa varením stávajú jedlé, ale spoliehať sa na to je hazard.
Mýtus č. 3: Nebezpečenstvo prezradí farba
Červené či žlté farby vraj signalizujú hrozbu, zatiaľ čo biela je zárukou bezpečia. Skutočnosť je omnoho zložitejšia. Farba nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Napríklad krásne fialová lakovka ametystová je úplne jedlá, zatiaľ čo nevýrazná muchotrávka zelená patrí k najsmrteľnejším hubám Európy.
Verdikt: vizuálne dojmy vás môžu ľahko oklamať.
Mýtus č. 4: Biele huby sú vždy jedlé
Tento mýtus je obzvlášť nebezpečný, pretože mnoho ľudí si spája bielu farbu s čistotou. V skutočnosti však existujú snehovo biele huby, ktoré sú smrteľne jedovaté – napríklad muchotrávka biela. Už malé množstvo dokáže spôsobiť zlyhanie obličiek a pečene.
Verdikt: fatálne nepochopenie, ktoré môže skončiť tragicky.
Mýtus č. 5: Modranie znamená jedovatosť
Časté presvedčenie znie, že ak sa huba po narezaní alebo poranení sfarbí do modra, je nebezpečná. Pravda? Modranie je len chemická reakcia niektorých látok na vzduch. Mnohé jedlé hríby, napríklad hríb modrák, modrejú, zatiaľ čo smrteľne jedovaté muchotrávky sa nemenia vôbec.
Verdikt: absolútne nespoľahlivé kritérium.
Mýtus č. 6: Dotyk jedovatej huby vás otrávi
Mnohí sa boja vziať jedovatú hubu do ruky. Otrava cez pokožku nehrozí, toxíny sa do tela dostanú až po požití. Jediné riziko predstavujú ľudia s citlivou pokožkou alebo alergiami, u ktorých sa môže objaviť podráždenie.
Verdikt: dotknúť sa môžete, zjesť nie.
Mýtus č. 7: Lupene sú znakom nebezpečenstva
Pravda je, že množstvo jedovatých húb má lupene, ale zároveň patria medzi lupenaté huby aj tie najchutnejšie a najpopulárnejšie druhy – napríklad bedle, hlivy či lišky. Štruktúra plodnice nehovorí nič o jej toxicite.
Verdikt: ďalšia zjednodušená polopravda.
Mýtus č. 8: Jedovaté huby chutia horko
Ľudia radi veria, že príroda varuje zlou chuťou. Žiaľ, mnohé smrteľne jedovaté huby sú naopak jemné a príjemne sladkasté. Existujú svedectvá obetí, ktoré tvrdili, že jedovatá huba chutila výborne.
Verdikt: chuť nikdy nie je bezpečnostným indikátorom.
Mýtus č. 9: Huby sa majú rezať, nie vykrúcať
Tradičná rada znie – rezať nožíkom, aby sa nepoškodilo podhubie. Odborníci však upozorňujú, že správny postup je opatrné vykrútenie celej plodnice zo zeme. Takto získate hubu celú, vrátane spodnej časti, čo je dôležité pre jej správne určenie. Podhubie tým neutrpí väčšiu škodu než pri rezaní.
Verdikt: vykrúcanie je odporúčaný spôsob.
Mýtus č. 10: Strieborná lyžička odhalí jed
Stačí vraj pridať do hrnca so zmesou húb striebornú lyžičku – ak sčernie, huby sú jedovaté. V skutočnosti je to úplný nezmysel. Sfarbenie striebra spôsobujú sírne zlúčeniny, ktoré obsahujú aj mnohé jedlé huby. Naopak, smrteľne jedovaté druhy ju vôbec nezmenia.
Verdikt: nechajte lyžičky na polievku, nie na testovanie.
Mýtus č. 11: Huby sú rastliny
Na záver ešte jeden zásadný omyl. Huby nemajú nič spoločné s rastlinami. Tvoria samostatnú ríšu živých organizmov. Neobsahujú chlorofyl, nefotosyntetizujú a živiny získavajú ako rozkladače alebo parazity. V minulosti ich síce vedci zaraďovali medzi rastliny, no dnes vieme, že majú k nim veľmi ďaleko.
Verdikt: huby stoja na vlastnej vetve evolúcie.
Hubárčenie je nádherná tradícia a relax, ale zároveň nesie riziká. Ak sa budete spoliehať na mýty a nepodložené rady, môžete sa dostať do vážnych problémov. Bezpečnosť vždy stojí na znalostiach, nie na poverách. Preto sa oplatí nosiť so sebou hubársky atlas, učiť sa od skúsených mykológov a nikdy neriskovať s druhmi, ktoré nepoznáte na sto percent.
