Nedávne pozorovania v laboratóriách priniesli prekvapivé zistenia: drobné laboratórne myši si dokážu navzájom poskytovať prvú pomoc. Vedci dokonca zaznamenali podobnosti s ľudskými záchrannými technikami, vrátane uvoľňovania dýchacích ciest. Otázkou zostáva, čo stojí za touto nečakanou schopnosťou – viacerí odborníci sa domnievajú, že kľúčový vplyv by mohol mať hormón oxytocín, známy aj ako „hormón lásky“ a sociálnych väzieb.
Sociálny impulz u drobných hlodavcov?
Ak si myslíte, že človek je jediným tvorom, ktorý prejavuje takéto záchranárske správanie, najnovšie vedecké poznatky vás vyvedú z omylu. Biológovia totiž náhodou odhalili, že myši, hoci sú to drobné hlodavce, majú v krízových situáciách podobný reflex ako človek. V priebehu pokusov si vedci všimli, že keď bola jedna myš pod účinkom anestézie a vyzerala „bezvládne“, iné myši sa snažili aktívne pomôcť.
Kým doteraz sa predpokladalo, že len vyššie sociálne organizované cicavce (napríklad primáty či delfíny) sú schopné takejto empatie, myši nás presvedčili o opaku. Podľa štúdie publikovanej v časopise Science sa potvrdilo, že myši dokážu rozpoznať, keď je ich „kolega“ v bezvedomí. Čo je však naozaj fascinujúce, používajú pri tom formu prvej pomoci, ktorá sa nápadne podobá na tú ľudskú.
Dvaja otcovia, žiadna matka: Myši s rodičmi rovnakého pohlavia
Ak vám príde zvláštne, že myši neustále prekvapujú novými a novými schopnosťami, vedci už skôr zverejnili ďalší zaujímavý experiment, v ktorom sa im podarilo vytvoriť myšky, ktoré mali len „dvoch otcov“ a nijakú matku. To opäť dokazuje, že tieto malé hlodavce sú predmetom intenzívnych výskumov a často stoja za prelomovými objavmi. V kontexte nových poznatkov o prvej pomoci môžeme povedať, že myši sú, čo sa týka adaptability a sociálneho správania, ďaleko prekvapivejšie, než sme si mysleli.
Keď myš poskytuje prvú pomoc
Väčšina z nás sa na hodinách prvej pomoci učí, ako postupovať pri človeku v bezvedomí – či už ide o kontrolu dýchania, uvoľnenie dýchacích ciest alebo kardiopulmonálnu resuscitáciu. Podľa najnovších pozorovaní nie sú základné techniky prvej pomoci cudzie ani myšiam. Výskumný tím najskôr ani netušil, že pri ich experimentoch objaví takéto komplexné sociálne správanie. Cieľom bolo pôvodne skúmať iný aspekt myšacej fyziológie, no náhodou si vedci všimli, že myši reagujú na jedinca v anestézii spôsobom pripomínajúcim prvú pomoc.
Sun opisuje, že ak je jedna myš v stave podobnom bezvedomiu, ostatné myšky ju najskôr očuchajú a jemne ňufákom kontrolujú jej reakcie. Keď nenájdu žiadnu odozvu, začnú jemne čistiť a masírovať rôzne časti jej tela, a to zjavne s cieľom stimulovať aktivitu. V prípade, že sa myš stále „nepreberá“, pritvrdia a snažia sa olizovať oblasť očí, ňufáka, dokonca sa pokúšajú jemne kusnúť do vnútra papuľky. Ich cieľom je vyvolať reakciu u zvieraťa, ktoré nejaví žiadne známky vedomia.
Tieto zásahy vyzerajú trochu drsne, no podľa pozorovaní nespôsobujú žiadne trvalé poškodenie. Naopak, majú pozitívny efekt: myši po týchto „záchranných zákrokoch“ často rýchlejšie naberú vedomie a vrátia sa k bežnému správaniu. Vedci dokonca zistili, že myši v bezvedomí, ktoré dostali takúto pomoc, sa preberú skôr než tie, ku ktorým sa nikto nepriblížil.
Uvoľnenie dýchacích ciest a zlepšenie dýchania
Výskum naznačuje, že olizovanie a jemné hryzenie do papuľky či jazyka môže vyvolať silnú senzorickú stimuláciu, ktorá pomáha myšiam prebudiť sa z bezvedomia. Navyše, ťahanie za jazyk a odstraňovanie prípadných nečistôt zároveň uľahčuje dýchanie. Ide teda o komplexný manéver, pri ktorom sa skombinujú rôzne drobné úkony s cieľom zachrániť život iného tvora. Myš zvyčajne začne spontánne dýchať a rýchlejšie sa zotaví.
Zaujímavé je aj to, že myši dokážu rozoznať rozdiel medzi inou myšou, ktorá len spí, a takou, ktorá je skutočne v bezvedomí v dôsledku anestézie. To znamená, že ich zmyslové vnímanie je dostatočne citlivé, aby vedeli, kedy treba naozaj zasiahnuť. Navyše, podrobnejšie rozbory správania naznačili, že myši prejavujú väčšiu snahu pomáhať tým jedincom, ktorých poznajú – pravdepodobne s členmi vlastnej kolónie alebo „rodiny“ majú silnejšie sociálne väzby.
Oxytocín ako hybná sila empatie?
Otázkou zostáva, prečo to myši vôbec robia. Vedci sa preto zamerali na neurologické procesy, ktoré sa pri tomto správaní vyskytujú. Počas pokusov sledovali aktivitu neurónov v časti mozgu zvanej hypotalamus. Ukázalo sa, že keď myška poskytovala prvú pomoc, boli aktívne práve neuróny produkujúce hormón oxytocín. Tento hormón sa u ľudí často spája s pocitmi dôvery, lásky a empatie. Nie je preto prekvapením, že aj u myší môže mať oxytocín významný vplyv na starostlivosť o iných členov skupiny.
Z pohľadu evolúcie môže byť takáto pomoc výhodou. Ak sa v komunite zvierat vyskytne jedinec, ktorý potrebuje pomoc, a ostatné mu ju poskytnú, zvyšuje to celkové šance na prežitie danej kolónie. K podobnému správaniu dochádza aj u iných sociálnych živočíchov, napríklad u opíc, delfínov či slonov, ktoré dokážu rozpoznať, že jeden z ich členov je v ohrození, a rôznymi spôsobmi sa ho snažia „prebudiť“ či presvedčiť, aby sa hýbal.
Prekvapivá schopnosť malých hlodavcov
Myši si takto s prekvapujúcou vynaliezavosťou a citlivosťou poskytujú „záchrannú službu“ v zmenenej situácii, napríklad keď je niektorá z nich v bezvedomí po anestézii. Tím vedcov vďaka tomu rozšíril naše vedomosti o myšom správaní a ukázal, že empatia a sociálna podpora nie sú vo zvieracej ríši výnimočné – dokonca sa môžu vyskytovať aj u druhov, pri ktorých by sme ich nikdy nečakali.
Ide o ďalší dôkaz, že hoci sa laboratórne myši považujú za jednoduchšie organizmy, môžu vykazovať veľmi sofistikované a komplexné sociálne vzorce. Tieto nové poznatky nás môžu motivovať nielen k ďalšiemu výskumu myšieho správania, ale aj k prehodnoteniu zaužívaných predstáv o tom, ktoré zvieratá sú schopné empatie a sociálneho cítenia. A napokon, môže to prispieť aj k hlbšiemu pochopeniu mechanizmov prvej pomoci u rôznych druhov, vrátane nás ľudí.
