Mikroplasty sú dnes horúcou témou, ktorú médiá skloňujú prakticky denne. Neustále prichádzajú nové zistenia vedcov o tom, kde všade sa tieto mikroskopické kúsky plastov nachádzajú. Objavili ich dokonca aj v antarktickom ľade, v hĺbkach oceánov, v pôde, v ľudskom organizme a prekvapivo dokonca aj v našom mozgu. Málokto si však kladie otázku, kedy vlastne tento plastový problém začal. Vedci z holandského výskumného tímu sa rozhodli nájsť odpoveď na túto otázku nezvyčajným spôsobom – skúmaním lariev vodného hmyzu, známych ako potočníky.
Malí hmyzí architekti s citom pre materiály
Larvy potočníkov sú známe tým, že väčšinu svojho vývoja prežívajú vo vode. Aby sa chránili pred predátormi a nepriazňou prostredia, vytvárajú si unikátne, ochranné puzdrá, ktoré sú pre vedcov mimoriadne zaujímavé už desaťročia. Ich schránky sú doslova umeleckými dielami vytvorenými z toho, čo nájdu vo svojom okolí – kamienky, piesok, vetvičky, kúsky ulít, listov či ihličia. Každá schránka je jedinečná a presne odráža okolitý ekosystém, v ktorom larva vyrastá.
Avšak tieto malé vodné tvory sa už dávnejšie prispôsobili aj novým podmienkam, ktoré im ponúka človek – konkrétne, začali do svojich konštrukcií včleňovať aj kúsky plastov.
Nečakaný objav v starých zbierkach múzeí
Holandský vedec zvolili metódu výskumu, ktorá si nevyžadovala brodenie sa vodnými tokmi či prácu v teréne. Namiesto toho využili bohatstvo historických vzoriek z prírodovedných zbierok múzeí, ktoré sú desaťročia staré a boli zhromažďované práve kvôli unikátnej štruktúre larválnych schránok potočníkov.
Vedci vzali tieto vzácne exponáty a analyzovali ich za pomoci špičkových technológií, ako je energeticky disperzná röntgenová spektroskopia (EDS). Tá im umožnila identifikovať moderné zložky plastov, ktoré obsahujú prvky ako titán, bárium, síru, zinok, chlór či olovo.
Prekvapivý dôkaz zo 70. rokov minulého storočia
Medzi analyzovanými vzorkami bol aj exemplár z roku 1971, pochádzajúci z okolia holandského mestečka Loenen. Táto konkrétna schránka larvy potočníka obsahovala dva malé žltkasté fragmenty, ktoré sa po dôkladnej analýze ukázali byť mikroplastami. Zistenie bolo šokujúce – tento nález bol totiž až o 47 rokov starší než dosiaľ známy najstarší nález z roku 2018.
Táto skutočnosť ukázala, že mikroplasty nie sú zďaleka len moderným fenoménom, ale že sú prítomné v sladkovodnom prostredí už vyše pol storočia.
Čistá voda a plasty? Realita, ktorá zaskočila vedcov
Ešte zaujímavejšie bolo, že vzorka z roku 1971 nepochádzala zo žiadnej priemyselnej či inak znečistenej lokality. Potočník si svoje plastové úlomky našiel priamo v pramennej oblasti potoka Beek Loenense, ktorý je historicky známy svojou čistotou, nakoľko je od stredoveku zásobovaný výhradne čistou podzemnou vodou. Tento nález teda potvrdzuje, že mikroplasty sa dostávali aj do oblastí, ktoré boli považované za dokonale čisté a nedotknuté.
Autori výskumu upozornili, že tieto zistenia podčiarkujú význam uchovávania historických prírodných zbierok. Ich štúdia bola publikovaná v uznávanom vedeckom časopise Science of The Total Environment, kde varujú pred narastajúcim vplyvom mikroplastov na sladkovodné ekosystémy.
Výhľad do budúcnosti – bude to ešte horšie?
Podľa ďalších aktuálnych štúdií množstvo plastov, ktoré sa dostávajú do životného prostredia, bude narastať až približne do roku 2045, kedy by malo kulminovať. Hoci po tomto roku sa očakáva postupné znižovanie množstva nových plastov, koncentrácie mikroplastov v prírode budú paradoxne ešte dlhú dobu narastať. Je to spôsobené postupným rozpadom väčších plastových predmetov, ktoré už dávno zamorili našu planétu – od oceánov, cez poľnohospodársku pôdu až po drobné vnútrozemské toky.
Záver je teda jasný – mikroplasty už dlhé desaťročia vplývajú na životné prostredie viac, než sme si boli ochotní pripustiť. A zrejme tento vplyv budeme cítiť ešte dlho. Larvy potočníkov nám iba pripomenuli, ako hlboko a ako dávno plastová kríza začala zasahovať do našich životov.
