Kam miznú vtáky, keď sa leto skončí a nastane zima? Táto otázka trápila ľudí už od nepamäti. Všetci poznali ten zvláštny fenomén – v lete bolo nebo plné vtákov, ktoré veselo štebotali a lietali nad krajinou, no keď prišli prvé zimné dni, bociany, lastovičky či husi zmizli, akoby ich niekto lusknutím prsta odobral z oblohy. Čo sa s nimi deje? Kam odlietajú? Alebo snáď niekam zaliezajú?
Bizarné teórie o zmiznutých vtákoch
Dlhé stáročia sa ľudia pokúšali tento jav vysvetliť, no spočiatku skôr fantasticky než vedecky. Ešte v roku 1555 švédsky duchovný Olaus Magnus, vychádzajúc z Aristotelových predstáv, prišiel s kurióznou teóriou, že lastovičky sa na zimu zavŕtajú do bahna na dne jazier či potokov, kde v chladných mesiacoch hibernujú. Táto bizarná myšlienka, akokoľvek nám dnes príde úsmevná, prežívala ešte aj v 19. storočí.
Mimochodom, samotný Aristoteles koketoval aj s inou kurióznou hypotézou: vtáky sa vraj podľa sezónneho počasia dokážu premieňať na iné druhy, lepšie prispôsobené aktuálnym podmienkam. Dnes absurdné, kedysi však úplne vážne uvažovaná teória.
Britský duchovný a učiteľ Charles Morton v roku 1680 zašiel ešte ďalej. Tvrdil, že vtáky odlietajú – podržte sa – na Mesiac! Z dnešného pohľadu číra absurdita, ale Morton bol napriek všetkej fantázii celkom blízko realite aspoň v jednom bode: správne predpokladal, že migráciu vtákov spúšťajú poveternostné zmeny a nedostatok potravy. Dokonca správne odhadol, že tukové zásoby, ktoré vtáky nahromadia, im umožňujú zvládnuť dlhú cestu.
Bocian so šípom ako kľúč k záhade
Kľúčovým bodom, ktorý napokon viedol k objasneniu migračnej záhady vtákov, sa stal kuriózny incident v roku 1822. Vtedy sa pri dedine Klütz na severe Nemecka, blízko Lübecku, odohrala zvláštna udalosť. Miestny bohatý šľachtic si z nudy zastrieľal na letiace vtáky a trafil bociana. Lenže ten bocian nebol obyčajný. Mal totiž v tele zapichnutý šíp, ktorý podľa všetkého pochádzal z Afriky.
Táto udalosť vyvolala veľký rozruch a otázky. Ako sa mohol africký šíp dostať do severného Nemecka, zapichnutý v bocianovi? Nález spustil prvú skutočnú vlnu úvah o tom, že vtáky možno migrujú na obrovské vzdialenosti cez kontinenty. Tento slávny bocian dostal meno „Pfeilstorch“, teda doslova „šípový bocian“.
Avšak trvalo ešte ďalšie desiatky rokov, kým bola táto hypotéza oficiálne potvrdená.
Nové indície a fascinujúce pozorovania
Medzitým sa začali objavovať ďalšie dôkazy. V roku 1880 ornitológ William Earl Dodge Scott v Princetone pozoroval pomocou teleskopu mesiac v splne a bol ohromený, keď videl siluety migrujúcich vtákov, ktoré lietali v obrovských výškach pred mesačným kotúčom. Toto pozorovanie podnietilo prvé vedecké úvahy o tom, v akých závratných výškach dokážu vtáky prekonávať svoju migráciu.
V roku 1896 zasa historik a amatérsky ornitológ Orin Libby vystúpil na kopec neďaleko Madisonu vo Wisconsine, kde počas piatich hodín jedinej septembrovej noci napočítal neuveriteľných 3800 rôznych zvukových signálov migrujúcich vtákov. Tieto zvuky mu pripomínali hlasy ľudí a emócie v nich obsiahnuté. Nazval ich „nočné volania“ a dnes sa práve tieto zvukové prejavy vtákov využívajú na sledovanie migračných trás.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Revolučný nápad s krúžkovaním
V roku 1899 dánsky vedec Hans Christian Cornelius Mortensen prišiel s nápadom označovať vtáky kovovými krúžkami na nohe. Chcel tak lepšie pochopiť, kam a ako ďaleko vtáky migrujú. Tým sa začala éra vedeckého krúžkovania vtákov, ktorá definitívne otvorila cestu k vyriešeniu starej záhady.
Profesor Thienemann vyriešil rébus
Rozhodujúci impulz k potvrdeniu teórie migrácie dal nemecký ornitológ Johannes Thienemann, prezývaný „Vogelprofessor“, teda „vtáčí profesor“. Približne 80 rokov po slávnom incidente s čápom prestreleným šípom sa rozhodol celý problém dôkladne preskúmať.
Thienemann so svojím tímom označil nohy viac ako 2000 bocianov hliníkovými krúžkami a vyzval ľudí, aby ho informovali, ak označeného vtáka nájdu. Nápad dokonale fungoval – profesorovi začali prichádzať stovky listov z rôznych kútov sveta, prevažne však z Afriky. Bolo potvrdené, že bociany naozaj prekonávajú obrovské vzdialenosti a migrujú až na africký kontinent.
Obdivuhodná sila prírody
Dnes už nikto nepochybuje o tom, že vtáky každoročne podstupujú tisíce kilometrov dlhé cesty. Zostáva obdivuhodným faktom, že onen bocian, ktorý dostal meno Pfeilstorch, dokázal napriek ťažkému zraneniu a váhe šípu preletieť až 1200 kilometrov. Táto história ostáva jedným z najúžasnejších príbehov v dejinách prírodných vied.
Čo k tomu dodať? Príroda nás vždy dokáže niečím fascinovať a prekvapiť. Aj v 21. storočí stále odhaľujeme ďalšie detaily tejto úžasnej migrácie, ktorá nás stále núti žasnúť.
