Keď človek zdvihne zrak k oblohe a uvidí bociana, okamžite ho zaujme jeho pôvabná silueta. Veľké telo, pomalé mávanie krídel a dlhé nohy vystreté dozadu vytvárajú dojem, že nejde o obyčajného vtáka, ale o skutočného majstra letu. Málokto si však vie reálne predstaviť, akú vyčerpávajúcu cestu musia tieto vtáky každoročne zvládnuť, aby prežili zimu.
Bocian v legendách aj v živote ľudí
Bocian nebol nikdy len obyčajný obyvateľ dedín a polí. Po stáročia je spätý s mýtmi, poverami a symbolikou. Ľudia mu pripisovali schopnosť prinášať šťastie, ochraňovať domácnosť a podľa tradícií dokonca nosiť deti. Aj dnes je bežné, že na strechách vidíme špeciálne plošiny, ktoré tam dali obyvatelia zámerne – aby bociany mali bezpečné miesto na hniezdenie.
V mnohých krajinách sa stal vtákom symbolizujúcim vytrvalosť a životnú silu. Pohľad na bociana, ktorý po tisíckach kilometrov stojí pokojne na jednej nohe v rybníku, pripomína návrat starého priateľa z ďalekej cesty.
Ako ďaleko dokážu letieť?
S príchodom jesene, keď sa Európa ochladzuje, nastáva pre bociany čas dlhého putovania. Denne dokážu preletieť aj 400 kilometrov – čo je vzdialenosť porovnateľná s cestou z Bratislavy do Varšavy alebo z Prahy do Krakova. A to všetko bez modernej navigácie, iba vďaka vrodenému inštinktu, schopnosti vnímať magnetické pole Zeme a čítať vzdušné prúdy či krajinné orientačné body.
Ich tajomstvom je využívanie stúpavých teplých prúdov vzduchu. Keď bocian krouží v takomto prúde, šetrí energiu a dokáže plachtiť niekedy aj desiatky kilometrov bez jediného mávnutia krídel.
Nebezpečné migračné trasy
Existujú dve hlavné cesty, ktorými sa bociany vydávajú. Jedna vedie cez Balkán a cez Bosporskú úžinu až popri Níle, druhá cez Pyrenejský polostrov a Gibraltár. Ani jedna z nich však nie je jednoduchá – sú plné nástrah a rizík.
Nad pevninou majú vtáky výhodu, pretože tam vznikajú teplé stúpavé prúdy. Nad morom ich však nenájdu, preto sa otvoreným vodným plochám vyhýbajú. Aj tak sa nevyhnú preletu častí Stredozemného mora, čo je pre nich skutočná skúška sily a vytrvalosti.
Škola letu od starších bocianov
Aj keď majú bociany silný inštinkt, samotný by im na cestu nestačil. Mladé vtáky sa učia od starších, sledujú ich a postupne získavajú skúsenosti. Vedia sa orientovať podľa slnka, ale aj podľa magnetického poľa Zeme či reliéfu krajiny. Zaujímavé je, že už pri prvej migrácii mladé bociany väčšinou dorazia do cieľa, hoci trasu ešte nikdy predtým neleteli.
To je dôkaz, aké dokonale sa v nich spája vrodená intuícia so schopnosťou učiť sa pozorovaním.
Život v Afrike
Po niekoľkotýždňovej ceste sa bociany dostanú do Afriky. Tam na nich čakajú úplne iné podmienky – rozľahlé savany, mokrade a polia bohaté na potravu. Nájsť tam môžu kobylky, žaby či malé hlodavce, ktoré by v zamrznutej Európe v zime nenašli.
Afrika im síce poskytuje priaznivé podnebie, no zároveň aj veľkú konkurenciu. Prežiť až do jarného návratu dokážu iba tí najsilnejší a najlepšie prispôsobení.
Návrat do domova
Najväčší zázrak bocianieho putovania je však ich presnosť. Po tisícoch kilometrov sa dokážu vrátiť do tých istých dedín, na tie isté komíny či stĺpy, kde mali hniezdo. Neraz sa stretnú aj s tým istým partnerom a pokračujú v rodinnom cykle tam, kde pred rokom skončili.
Ľudia ich príchod vítajú s radosťou, pretože znamená jediné – jar je tu. Pohľad na bociana stojaceho na komíne sa stal jedným z najkrajších symbolov prebúdzajúcej sa prírody. Bocian je zároveň večný cestovateľ aj verný domáci vták, ktorý nikdy nezabúda na miesto, odkiaľ pochádza.
