Príroda býva často drsná, neúprosná a riadi sa pravidlom – prežije len ten najsilnejší. Mláďa, ktoré stratí matku, má v divočine spravidla len mizivú šancu prežiť. Napriek tomu sa z času na čas odohrá niečo, čo úplne popiera bežné predstavy o správaní zvierat: samica alebo samec prijme cudzie mláďa a začne sa oň starať, akoby bolo vlastné. V biológii sa tento jav označuje ako adopcia alebo alloparentalita – teda správanie, keď jedinec vychováva potomka, ktorý nie je jeho.
VIDEO: Vlčiak Šaryk sa hrá s mačkou
Krátka ukážka nečakaného „priateľstva“ dvoch rôznych druhov – pes a mačka si spolu užívajú spoločnú hru.
Keď sa spojí nemožné: nečakané zvieracie priateľstvá
Hovorí sa, že sú „ako mačka a pes“, keď sa dvaja jedinci jednoducho neznesú. Lenže príroda niekedy rada prekvapí – a ukáže nám, že medzi rôznymi druhmi môžu vzniknúť aj pevné putá. Niektoré zvieracie druhy dokážu spolu vytvoriť priateľstvo, ktoré by sme nikdy nečakali. A práve tieto prípady dokážu meniť spôsob, akým vnímame svet zvierat.
Delfíny – sociálne cítiace bytosti mora
Jedny z najznámejších prípadov medzidruhových väzieb pochádzajú z oceánu. Delfíny sú považované za jedny z najinteligentnejších tvorov na planéte a ich sociálne správanie je nesmierne zložité. Vedci pri austrálskom pobreží zdokumentovali dojímavý príbeh samice delfína skákavého, ktorá sa ujala osirelého mláďaťa gulohlavca – teda úplne iného druhu morského cicavca.
Samica s ním trávila čas, chránila ho pred nebezpečenstvom, učila ho plávať v skupine a dokonca ho kojila, akoby to bolo jej vlastné potomstvo. Nebolo to len o inštinkte – šlo o vedomé správanie založené na empatii a silnej sociálnej väzbe.
Pre delfíny je totiž typická vysoká úroveň emocionálnej inteligencie. Dokážu vnímať smútok, radosť či potrebu iného jedinca a reagovať na ňu s prekvapivou mierou súcitu. Prijať cudzie mláďa znamená pre samicu veľkú energetickú záťaž – musí viac loviť, viac bdieť a riskuje vyčerpanie. Napriek tomu to robí. To naznačuje, že delfíny nie sú len inštinktívne tvory, ale aj emocionálne hlboké bytosti.
Levice a antilopy: príbehy, ktoré lámu predsudky
Africká savana je miestom, kde platia tvrdé zákony prežitia. A práve tam sa odohrali scény, ktoré by ste skôr čakali v rozprávke než v dokumente o divokej prírode. Niekoľko ráz boli pozorované levice, ktoré si privlastnili mláďa antilopy. Dravce, ktoré sú zvyčajne symbolom sily a nebezpečenstva, vtedy pôsobili ako ochrankyne.
Jedna z nich dokonca nosila mláďa v papuli s nežnosťou, akoby šlo o jej vlastné levíča, strážila ho pred inými predátormi a sprevádzala ho pri jeho prvých krôčikoch. Hoci príbeh skončil smutne – mláďa nakoniec zahynulo hladom, pretože levica mu nemohla dať mlieko – ide o silný dôkaz, že aj šelmy dokážu prejaviť starostlivosť presahujúcu pud lovca.
Podobné správanie vedci zaznamenali viackrát, čo naznačuje, že nejde o náhodu. Možno v tom zohráva úlohu materinský pud, možno strata vlastného mláďaťa, alebo len obyčajná potreba ochraňovať slabšieho.
Šimpanzie „nevlastné“ rodiny
Aj naši najbližší príbuzní z ríše primátov, šimpanzy, prejavujú správanie, ktoré by sme mohli označiť za adopciu. V ugandskej rezervácii Kibale vedci pozorovali samicu, ktorá sa ujala osirelého mláďaťa – hoci sama už mala svoje potomstvo. Nosila ho na chrbte, delila sa s ním o potravu a chránila ho pred útokmi iných členov skupiny.
Týmto konaním riskovala vlastné vyčerpanie, no napriek tomu v starostlivosti vytrvala. U šimpanzov môže mať adopcia hlbší sociálny význam – posilňuje súdržnosť skupiny a upevňuje väzby medzi jej členmi. V skupinách, kde jedinci spolupracujú a pomáhajú si, majú všetci väčšiu šancu prežiť.
Preto je možné povedať, že šimpanzy adoptujú nielen z citových dôvodov, ale aj ako investíciu do budúcnosti – prežitie skupiny znamená aj väčšiu šancu prežitia jednotlivca.
Tulene: Keď hormóny nahradia inštinkt
V oceáne sa s adopciou stretávame aj u morských cicavcov. Samice tuleňov niekedy prijmú osirelé mláďa a kŕmia ho spolu so svojím vlastným. Biológovia predpokladajú, že tento jav súvisí s hormonálnou reakciou po strate potomka – ak samica príde o svoje mláďa, potreba starať sa o niekoho sa často „presmeruje“ na iné.
Pre opustené mláďa je to doslova záchrana života – bez adoptívnej matky by nemalo šancu prežiť ani pár dní v chladných vodách.
Vtáky a „nevlastné“ hniezda
Aj vo svete operencov sa odohrávajú zaujímavé príbehy. Napríklad papagáje, vrany či bociany niekedy prijmú do svojho hniezda cudzie vtáča. Reagujú najmä na vizuálne a zvukové signály – otvorený zobáčik a hlasné pískanie o jedlo sú pre nich spúšťačom rodičovského inštinktu. A tak nezáleží na tom, či ide o ich vlastného potomka – ak niekto prosí o potravu, rodič reaguje.
Prečo to robia? Zvieracia adopcia má viac dôvodov
Z vedeckého hľadiska sa adopcia cudzieho mláďaťa môže zdať nelogická. Vyžaduje viac energie, prináša riziko a neposilňuje vlastnú genetickú líniu. Napriek tomu sa deje – a existuje niekoľko vysvetlení:
- Tréning pre mladé samice – starostlivosť o cudzie mláďa im umožňuje naučiť sa, ako sa starať o vlastné potomstvo v budúcnosti.
- Sociálna výhoda – v skupinách či stádach si tým jedinec zlepšuje postavenie a získava rešpekt ostatných.
- Hormonálny vplyv – po pôrode alebo strate mláďaťa sú materské hormóny také silné, že samica prijme každé, ktoré potrebuje pomoc.
- Empatia a citové väzby – u druhov s vysokou inteligenciou, ako sú delfíny či primáti, ide pravdepodobne o prejav emocionálneho pochopenia a súcitu.
Príroda, ktorá učí aj človeka
Zvieratá nám často ukazujú, že ich svet nie je len o boji o prežitie. V prostredí, kde by sme čakali len dravosť a súťaživosť, sa objavujú okamihy nežnosti, solidarity a empatie. Tieto príbehy nám pripomínajú, že schopnosť pomáhať slabším a starať sa o iných nie je výlučne ľudská vlastnosť.
Možno práve preto nás príklady zvieracej adopcie tak fascinujú – dokazujú, že súcit, empatia a rodičovská láska sú univerzálnymi hodnotami, ktoré presahujú hranice druhov. A hoci si často myslíme, že sme na vrchole evolučného rebríčka, príroda nám z času na čas ukáže, že aj zvieratá dokážu byť v prejavoch nehy a solidarity niekedy ľudskejšie než my.
