Väčšina ľudí vníma smrť s rešpektom a obavami. Je to prirodzená reakcia, pretože ide o tému, ktorú sa spoločnosť často snaží potláčať, zakrývať či prehliadať. No Mexičania k nej pristupujú úplne inak. Namiesto smútku si z nej robia oslavu života – farebnú, hlučnú a plnú symboliky. V krajine, kde sa zrodila tradícia Día de los Muertos, sa smrť neberie ako koniec, ale ako ďalšia kapitola existencie.
Oslava života aj smrti
Sviatok Día de Muertos, ktorý by sa dal prirovnať k našim Dušičkám, má v Mexiku obrovský význam – dokonca väčší než Vianoce. Mexičania sú známi svojou vášňou pre hudbu, tanec a oslavy všetkého, čo dáva životu zmysel. A preto aj smrť uctievajú s radosťou, nie so strachom. Považujú ju za súčasť prirodzeného cyklu, ktorý si zaslúži poctu a úctu – a to najlepšie prostredníctvom oslavy.
Tento deň je v Mexiku štátnym sviatkom. Ľudia cestujú z celého sveta, aby sa zišli so svojimi rodinami, spomínali na svojich zosnulých príbuzných a pripravili im symbolické hostiny. Trhy, obchody aj ulice sa už niekoľko dní predtým zaplnia farebnými dekoráciami – cukrovými lebkami, figúrkami kostlivcov, venčekmi z kvetov a samozrejme aj tradičným „chlebom mŕtvych“ (pan de muerto). Tieto predmety sú neoddeliteľnou súčasťou mexickej ľudovej kultúry, ktorá spája umenie, spiritualitu a humor.
Cukrové lebky a kostlivci – symboly, ktoré sa usmievajú
Mexická predstavivosť nepozná hranice. Kostlivci sa objavujú v rôznych podobách – tancujú, hrajú na hudobné nástroje, popíjajú alkohol či nosia pestrofarebné odevy. Niektoré z týchto ručne vyrábaných postavičiek sa stali vyhľadávanými umeleckými kúskami.
Tradícia osláv smrti má v Mexiku korene ešte z predkoloniálnych čias, teda dávno pred príchodom Európanov. Odborníci hovoria, že jej pôvod siaha až tri tisíce rokov dozadu, keď domorodé kmene verili, že duše zosnulých sa raz do roka vracajú medzi živých. Katolícka cirkev síce neskôr sviatok prispôsobila svojim zvykom, no jeho pôvodný význam – radostné privítanie duší – zostal zachovaný.
Domáce oltáre a kvety pre mŕtvych
Prípravy začínajú doma. V obývačke alebo jedálni vznikajú oltáre s fotografiami zosnulých, sviečkami a kvetmi. Na stole nechýba ani soška Panny Márie, ktorá je prítomná takmer v každej mexickej domácnosti.
Najtypickejšou kvetinou sviatku je žltý aksamietnik, nazývaný flor de los muertos – kvet mŕtvych. Jeho intenzívna farba má podľa tradície pomáhať dušiam nájsť cestu späť k svojim blízkym.
Ľudia spomínajú, rozprávajú príbehy o zosnulých a zapaľujú sviečky, ktoré symbolizujú svetlo na ich ceste. Na cintorínoch sa medzitým čistí a zdobí každý hrob – nikto nesmie zostať zabudnutý.
Hostina pre tých, čo odišli
Keď sa zvečerí, rodiny sa vracajú na cintoríny s košmi plnými jedla a nápojov. Každý prinesie to, čo mal zosnulý najradšej – napríklad mole, tamales, ovocie alebo sladkosti. Jedlo je však určené živým. Rodiny si rozložia prikrývky, usadia sa pri hroboch a večerajú spolu so svojimi mŕtvymi.
Veria, že v túto noc sa duše svojich blízkych vracajú, aby sa potešili z lásky, ktorú im rodina stále prejavuje. A preto sa neplače – oslavuje sa, spieva a pije tequila či mezcal, tradičné mexické destiláty, ktoré rozprúdia krv aj dobrú náladu.
Tanec medzi hrobmi a hudba, čo prebudí duchov
Niektoré mestá, napríklad Acatlán, posúvajú oslavy ešte ďalej. Na cintorínoch sa tancuje a spieva, kapely v maskách hrajú hlučnú hudbu plnú trúbok a rytmov mariachi. Cieľom nie je trúchlenie, ale vyjadrenie radosti – akoby sa Mexičania snažili svojich mŕtvych prebudiť a zapojiť ich do oslavy.
Masky sú pritom kľúčovým prvkom mexickej ľudovej tvorivosti. Každá z nich má svoj význam a často symbolizuje spojenie medzi svetom živých a mŕtvych. Na cintorínoch to v tieto dni pripomína farebný karneval plný hudby, svetiel a smiechu.
A tak hoci smrť zostáva pre mnohých neznámou a desivou hranicou, v Mexiku sa na ňu pozerajú s úctou a humorom zároveň. Día de Muertos pripomína, že aj tí, ktorí odišli, stále žijú v spomienkach a srdciach svojich blízkych. V krajine, kde sa tančí medzi hrobmi, smrť jednoducho nikdy nie je zabudnutá.
