Afganku Aeshu Mohammadzai poznajú po mene len niektorí, na fotografiu jej tváre s odrezanými ušami a nosom, ktorá sa zjavila na titulke magazínu Time v roku 2010 a následne obletela celý svet, sa však dá zabudnúť len ťažko. Odvtedy, ako sa jej po brutálnom týraní podarilo utiecť pred vlastným manželom do Ameriky, prešli už takmer dva roky. Na prvú zo série plastických operácií, ktorá má jej tvári navrátiť pôvodnú podobu, sa však odhodlala až uplynulý týždeň.
„Nie som vystrašená, som šťastná. Trpela som v živote už dosť. Teraz cítim, že do môjho života prichádza svetlo,“ uviedla 22-ročná Aesha krátko pred prvou operáciou. Do nemocnice ju sprevádzali Mati a Jamila Arsla – pár, ktorý sa o Aeshu v USA stará. Nechýbala ani jej nová „mladšia sestra“ Miena, ktorá uviedla, že po operácii bude mať Aesha zástup obdivovateľov. Hoci prvá zo série šiestich operácií, ktorej cieľom bolo natiahnuť kožu na čele tak, aby ju mohli použiť na rekonštrukciu nosa, prebehla úspešne, rodina Arslových vyjadrila obavy o tie ďalšie. Na to, aby chirurgovia upravili jej tvár, si Aesha bude musieť prejsť dvojročnou tortúrou bolestivých operácií.
Bolestné spomienky
A
esha utiekla do USA v roku 2010, politický azyl získala až v roku 2011. Nachádzala sa však v zlom psychickom stave, v ktorom sa striedali záchvaty zlosti s prejavmi hlbokej náklonnosti k ľuďom v jej okolí. Lekári sa kvôli jej nestálemu zdravotnému stavu neodvažovali začať operáciu. Psychologička Shiphra Bakhchi, ktorá sa snaží vyliečiť jej posttraumatický stres uviedla, že jej duševné jazvy sú oveľa hlbšie ako fyzické. „Skutočne dúfam, že raz z nej bude zdravá mladá dáma, ktorá má za sebou strašnú traumu,“ dodala Bakhchi.
Keď mala Aesha 12 rokov, jej otec ju v dohodnutom manželstve sľúbil talibanskému bojovníkovi, aby splatil svoje dlhy. Aeshu zverili do rúk jeho rodiny, ktorá ju týrala a nútila spať v stajni spolu so zvieratami. Keď sa pokúšala utiecť, chytili ju a je manžel jej odrezal nos aj uši ako trest za to, o čo sa pokúšala. „Keď mi odrezali nos a uši, stratila som vedomie. Uprostred noci som mala pocit, akoby som v nose mala studenú vodu. Otvorila som oči a kvôli tej krvi som takmer nič nevidela,“ uviedla vtedy pre reportáž CNN.
Aeshu nechalo samú v horách vystavenú smrti. Mladé dievča však pozbieralo všetku silu a doplazilo sa do domu svojho starého otca. Jej otcovi sa podarilo odviezť ju do amerického zdravotného zariadenia, kde sa o ňu starali desať týždňov. Potom ju prepravili na tajné miesto v Kábule a v auguste 2010 priletela do USA, kde si ju pod krídla mala zobrať hostiteľská rodina.
Dlhá cesta k zotaveniu
V krajine, v ktorej síce bola v bezpečí, ale kde nerozumela ani slovu z cudzej reči, sa pomaly zotavovala. Charitatívna organizácia v New Yorku Afghan Women jej pomohla zaplatiť za vzdelávanie. Hoci dievča bolo vďačné za pomoc, na nový život si nedokázalo zvyknúť. V hrozivých záchvatoch sa zmietalo na zemi, trhalo si vlasy a hrýzlo prsty. Jej vtedajšia opatrovateľka Esther Hyneman ju musela odviezť do nemocnice, kde strávila niekoľko dní. Odborníci sa vtedy zhodli, že Aesha musí žiť v skutočnej rodine, aby sa cítila bezpečne, a tak v decembri 2011 prišli do hry manželia Arslovci. „Keď k nám prišla, bola z nej emočná troska. V čase, keď odchádzala, z nej bol iný človek. Sme preto radi, ak je na správnom mieste pre ďalší vývoj, ale chýba nám,“ uviedla je pôvodná opatrovateľka Esther Hyneman.
Krátko po príchode do USA pre Aeshu vyrobili protézu nosa. Doktor Grossman však už vtedy uviedol, že by rád mladej Afganke daroval trvalé riešenie – rekonštrukciu nosa a uší za použitia kostí, tkaniva a chrupavky z ostatných častí tela. Prvá zo série náročných operácií prebehla úspešne. „Aeshi sa jej spomienka na väznenie zjaví vždy, keď sa pozrie do zrkadla. Stále sú tu však momenty, kedy sa dokáže smiať. A v takých chvíľach vidíte, ako jej tínedžerský duch uniká z tela, ktoré zažilo život plný nespravodlivosti,“ uviedla lekárova manželka Rebecca, ktorá predsedá nadácii Grossman Burn Foundation.
Sledovať, ako sa Aesha odhodláva na prvé kroky, ktoré naznačujú jej vyrovnanejší psychický stav, je radostným zážitkom pre všetkých, ktorí ju na jej ceste sprevádzali. Zároveň si však uvedomujú, že v istom zmysle sú stále len na začiatku. „Konečne urobila prvý krok,“ tešila sa jej opatrovateľka Jamila Arsla.
www.edition.cnn.com
www.dailymail.co.uk