Rozvod. Zdalo by sa, že v dnešných časoch bežná záležitosť. Rozchod dvoch ľudí však zakaždým bolí, minimálne jedného. Hrdinka novely Zametanie vody zostáva sama s dvoma deťmi. Nechce sa zmieriť s faktom, že to tak už zostane navždy. Zaťato četuje na internete, stretáva sa s nádejnými milencami, aby sa znova a zas presvedčila, že ten najlepší jej len nedávno sám odišiel z bytu… Problém osamelosti sa vyostrí nečakaným, vážnym ochorením dcéry Leny. Ako chodiť po svete s vystretými plecami, keď sa na vás všetko rúti?
Ekonómku Ivanu Lackovú neuspokojuje suchopárna reč úradných dokladov, výkazov či čísel. O svojej najnovšej novele hovorí: „Zametanie vody je miešaný drink z toho, čo som sama zažila, aj z osudov ľudí okolo mňa. Pohár som doplnila veľkými kúskami farebnej fantázie. Koktail sa pije so slamkou, v pohode. Každá kvapka by mala byť ako riadok v knihe – prekvapením.“ Napísať vtipnú knižku o neľahkých veciach nie je jednoduché. O tom, či sa to Ivane Lackovej podarilo, sa v našom úryvku môžete presvedčiť aj sami.
Leto na Počúvadle
Chlap v talári mi neosobným hlasom oznámil, že môj život typu reklamy na margarín, ktorý si na chleba natiera vysmiata rodinka, sa skončil. Natieram si ho sama, kým deti spia, aby ma pri tom nevideli revať. Starnem a som frustrovaná z toho, že som ostala sama. Čas beží čoraz rýchlejšie a život mi pripomína výlevku. Narodíme sa do nej a potom, čím viac sa blížime k odtoku, tým rýchlejšie sa voda točí. Nakoniec ten čas pobeží tak rýchlo, že hádam aj ja začnem ozdobovať vianočný stromček už koncom leta ako moja babka.
Nechcem ostať sama. Na nete som si našla chlapíka, do ktorého som bola taká zbláznená, až som si namýšľala, že to musí byť obojstranné. Keď chcel fotografiu, na zvýšenie dramatického momentu som mu poslala číslo a značku rúžu, ktorý používam. Tešila som sa, že si bude predstavovať moje pery sfarbené do odtieňa západu slnka a šalieť pri predstave, ako ich raz bude bozkávať. Zrejme mal alergiu na kozmetické výrobky alebo ho z toho zvyšovania napätia a záhadnosti porazilo, lebo viac sa neozval.
Inokedy bol problém opačný. Stretla som sa s mužom, ktorý trpel mindrákmi zo svojho výzoru. Medzi nami – odôvodnene, ale ja som sa uchýlila k milosrdnej lži k blížnemu svojmu a presviedčala ho, že pre mňa je ozajstný fešák. Keď ma neskôr zasypával ememeskami z dovolenky, na ktorých sa vycieral do objektívu, trpko som oľutovala svoju humánnosť. Kým som stihla nájsť na nete toho pravého, zabila dcéra moje úsilie lakonickým konštatovaním: „Tak mne sa smeješ, že mám rada len kus papiera, a pritom ty miluješ len monitor.“ Vrátila mi tak podpichovanie na úkor jej lásky k Justinovi Bieberovi, ktorého plagát má nad posteľou.
V horúcich dňoch vlaňajšieho leta som bezradná a unavená zobrala deti na Počúvadlo. Kým vzduch horel v pľúcach, voda v jazere bola studená, ako keby bol na dne chladiaci agregát. Lena mala prvýkrát svoje dni, a tak sedela nadurdená na brehu, lebo nesmela do vody. Tony sa jašil v jazere nezaťažený ženským hormonálnym cyklom. Vymyslela som preto zábavu na vodnom bicykli.
…. Povedala som si, že na protest si budem život odteraz už len uľahčovať. Počas celej dovolenky nenavarím okrem čaju nič. S deckami sme vymetali reštaurácie, puby, koliby a hostince, ochutnávali samé špeciality a jedlo sa odrazu zmenilo na zábavu. Potom stačilo ľahnúť si s plným žalúdkom na slnko a vnímať, ako tá úchylná guľa vlieza až do plaviek a pohládza každý kúsok tela. To sa mi naozaj páčilo. Tonymu, ktorý sa rozhodol namiesto opaľovania kúpať, som prikázala, aby ma rušil len v stave ohrozenia života, čiže keď sa bude topiť, vtedy za mnou môže prísť. Sexuálne orgie so slnkom však prerušil môj ex. Zavolal, že sa zastaví na deň-dva. Nemala som chuť na jeho spoločnosť a už vôbec nie na jeho cipinku s vrkôčikmi.
Prišiel sám. Od telefonátu ubehli len dve hodiny dvadsať minút. Slnko sa práve gúľalo z oblohy.
„Zajtra mám voľno, a tak som rovno z práce utekal za vami. Chcel som vidieť deti,“ povedal a oči sa mu ospravedlňovali, tak čo ho zabijem?
„Dobre. Nájdeme ti voľnú izbu, zajtra sa môžeš s nimi od rána blázniť na jazere. Sú ním posadnuté. Lena do vody nemôže, tak si požičaj trebárs čln, to ich bude určite baviť.“
„Idem si kúpiť pivo. Donesiem ti?“
Pili sme pivo a bavili sa o nás dvoch. Od rozvodu sme boli prvýkrát schopní premýšľať, prečo nám to nešlo. Veď sme dodržiavali všetky rady psychológov, že o problémoch sa treba rozprávať, natárali sme toho až-až. No možno sme sa nevedeli počúvať.
„Chcelo to mať Počúvadlo,“ zasmial sa ex. Pred spaním mi dal dokonca šťavnatý bozk a deckám sa to páčilo. Aj mne. Nebolo to o tom, že by som chcela vytvoriť nejaké zombie emócie, ale o tom, že sme spolu čosi úžasné prežili a každým pekným gestom si to človek pripomenul…
… Keď ti je mizerne, sľubuješ si, že keď ti bude lepšie, veľa vo svojom živote zmeníš a začneš oddeľovať dôležité veci od nepodstatných. A keď to potom príde, nezmeníš nič. Uvedomila som si to, keď som tesne pred sviatkami spotená stála na parapete a zvyškami zničených nechtov som odstraňovala zaschnutý fliačik farby na garniži. Plakala som od zlosti, pretože to nešlo. A potom som nariekala nad sebou, lebo som bola zas tam, kde aj predtým. Maniačka na upratovanie, hysterka, nepríjemná perfekcionistka. No fuj!
Prečo ma teda postihlo také trápenie, keď aj tak nie som schopná žiť inak, ako som žila predtým? Žeby len na to, aby som sa častejšie zamýšľala nad životom a nad sebou? Dedko o tom tak pekne hovorieval, že najhlbšie studne sa kopú v čase najväčšieho sucha. Keď to teda nezmenilo môj spôsob života, určite to zmenilo niečo vo mne. Teraz si aspoň uvedomujem, aká som niekedy chudera. No veď hovorím, fuj! Milujem Vianoce. Aj keď ich obchodníci olepujú plagátmi so zľavami na prebytočný tovar, v obchodoch vyhrávajú do zbláznenia koledy a ľudia vyzerajú v tom zhone ako utečenci, nikdy sa mi neznechutia.
… Pre mňa sa každé Vianoce narodí ten istý Ježiško. Aj keď posledné výskumy tvrdia, že sa nenarodil v opustenej jaskyni za mestom, ale celkom pokojne v obydlí svojich príbuzných uprostred Betlehemu a milí pastierikovia ponáhľajúci sa za hviezdou bola v tom čase spodina na úrovni väčšiny dnešných bezdomovcov, stále pre mňa ostanú spomienkou na detstvo so sadrovou soškou Ježiška a nádejou na všetko pekné, čo nemám.
Zas sa rozbehol ďalší rok. Sestra sa u mňa zastavila cestou do Rakúska, kde robí opatrovateľku v domácnosti. Stará sa o deda so sklerózou multiplex. Už si na túto prácu zvykla. Počiatočné nadšenie pomáhať ľudstvu a ešte za to aj dostávať peniaze vystriedalo zatínanie zubov.
„Si nevieš predstaviť, aké to je niekedy ťažké. A inokedy smutnosmiešne. Raz ráno sa mi dedo priznal, že mal erotické sny. Predstav si – so mnou! No ako by si reagovala? Alebo nedávno… To zas bol smutný. Zisťovala som, že prečo sa tvári tak nešťastne. A vieš, čo z neho vypadlo? Vraj je nešťastný preto, lebo nemá vodičský. Sedemdesiatročný ležiaci človek. Toto pochopíš len cez zúfalstvo jeho stavu.“
Konečne sa zastavil aj Fred. Sex v bezváhovom stave mu nevyšiel, Sisa odišla s búchaním dverí a so zlatým náramkom na rozlúčku. Sestra ho jedným rýchlym pohľadom kladne ohodnotila a poslala nás zatancovať si.
Na začiatok sme si dali pri bare niečo na pitie. On pivo, ja zopár koňakov. Hneď sa mi tancujúci ešte viac roztancovali a začala som sa baviť. Aj na Fredovi. Bol navlečený do elastického trička, o ktorom si myslel, že mu dodá mladícky švih. Mierne ovisnuté bruško štyridsiatnika však kričalo o ratu a sexi rifle nedokázali zadržať pád zadku. Začala sa mi točiť hlava a bolo mi čoraz mizernejšie. Hľadala som okolo záchytný bod. Svetlo do tmy. Trebárs aj takéto blikajúce. Vchádzalo mi do očí, skákalo v nich, presvecovalo mi hlavu. Najradšej by som ho oblizla jazykom. Mala som ho už suchý, prepadával sa mi do hrdla. Bála som sa, že ma udusí…
… „Musíš ísť von.“ zareval mi niekto pri uchu. Pevné ruky ma objali okolo pliec a vyviedli na ulicu. Ovalil ma studený vzduch a keď som otvorila oči, videla som to svetlo rozbité na tisíc malých svetielok.
„Bože, to je peknučká hviezdnatá obloha,“ vzdychla som si a upierala oči na tú nádheru. „Najkrajšie svetlo sveta!“
„Skoro si odpadla,“ povedal Fred a stále ma držal okolo pliec. „Zaveziem ťa domov.
Zvalila som sa na luxusné poťahy, vdýchla príjemnú vôňu, ktorú udržiaval v aute kvôli babenkám, a privrela som oči.
„Nepreháňaš to s tou diétou? Miesto schudnutia sa zničíš. Zastavíme sa u mňa, nemôžem ťa dovliecť domov takúto zničenú. Deti si budú myslieť, že som ťa zmlátil, a tvoja divoká sestra zavolá policajtov,“ rozhodol Fred a mne to bolo jedno. Bolo mi nanič.
V jeho byte som sa prebrala. Kým Fred varil kávu, šla som pod sprchu. Nadstavila som si trysky na maximum a zbičovala som si kožu vodou. Pomaly sa do mňa vracala energia. Dokonca som pocítila hlad, čo bolo pre mňa prekvapením, pretože som si za posledné týždne vypestovala nechuť do jedla. Vyšla som zo sprchovacieho kúta, na mokré telo si prehodila jeden z kopy flanelových županov.
„Dala by som si aj niečo pod zub.“
„Mám zvyšok grilovaného kuraťa, nejaké syry, zeleninu…“
Sadla som si ku kuchynskému stolu a sledovala, ako mi pripravuje jedlo, zručne krája paradajky, rozoberá šalát. Zvláštny chlap… Bolo by zaujímavé vyspať sa s ním. Ktovie, aký je milenec? Ešte som nad ním takto neuvažovala, ale celkom ma tá myšlienka zaujala. Nemá priveľké čelo? Alebo to má primálo vlasov? Všetci právnici vyzerajú podobne, jemu k dokonalosti ešte chýbajú okuliare. Ale veď aj k tým sa postupne dopracuje, už teraz pri čítaní žmúri. Tričko si vyzliekol, takže som si mohla obzrieť zarastený hrudník. To je hrozné, prečo si ho nedepiluje? Vyrovnáva si tým porastom komplexy z plešiny? To by bolo smiešne!
„Čo sa na mňa tak pozeráš? Som riadne spotený. Kým budeš jesť, zaleziem aj ja do kúpeľne. Šalátik je s olivovým olejom, tak ako to máš rada.“
Vrhla som sa na tanier, práve som dojedala, keď vyšiel s osuškou okolo pása. Prechádzajúc bytom sa zastavil pri mne.
„Vyzeráš už oveľa lepšie ako v bare. Idem sa teda obliecť.“
„To ma už vyháňaš?“
„To by som si nikdy nedovolil! Ale nepôjdem ťa predsa odprevádzať takto,“ ukázal na osušku. Natiahla som ruku a strhla som mu ju dole.
„Čo robíš?“ prekvapil sa, ale neurobil žiaden pohyb, aby predo mnou zakryl nahotu.
„Zvádzam ťa.“
„Práve sa ti to podarilo,“ zaškeril sa, sadol si na pohovku a začal mi rozopínať župan. Robil to neisto, akoby sa bál, že si to rozmyslím a začnem protestovať.
Hranica medzi nápadom a jeho uskutočnením je niekedy taká tenká, že si ani nestihneme premyslieť následky. Dala som sa vtiahnuť do deja a už som nedokázala uvažovať…
… Dúfam, že to dieťa je tvoje. Predsa len, boli ste rozídení a Sisa nie je žiadna svätica.“
„Ja skôr dúfam, že žiadne dieťa nebude,“ povedal pokojne.
„Počkaj, počkaj, však na chate si hovoril, že si vieš sám seba predstaviť ako fotríka. Nebola to pravda?“
„Bola. Rád by som bol niekedy otec, ale nikdy ním nebudem. Aspoň nie tým skutočným. Vieš, dal som si urobiť už niekoľkokrát spermiogram, ale nič sa nezmenilo. Vždy je to rovnaké. Mŕtve more, drahá.“
Tak toto priznanie ma vážne šokovalo.
„Môžeš mi objednať ďalšie víno?“
„In vino veritas et lacrimas,“ zacitoval Fred môj obľúbený výrok a varovne zdvihol prst. Nepočúvla som ho a tak som si v ten večer okrem pravdy objednala aj hrozný smútok.
Ani neviem, čo ma tak vzalo. Možno zistenie, že Sisa neznamená pre Freda len mladučkú oplodnenia schopnú samičku, že zrejme je medzi nimi niečo viac, keď aj bez toho, že by jej mohol urobiť dieťa, sa k nemu vrátila. A možno tehotná s iným. Na to treba veľa lásky. Alebo ma deprimoval fakt, že ani ja by som s týmto mužom žiadne dieťa nemala. Aj keby nám to vyšlo, neviem prečo sa mi stále spája s mužmi, ktorých ľúbim, aj predstava spoločného dieťaťa. Som od prírody predurčená byť matkou, možno mi už z toho materského nadšenia šibe.
„Chodíš z práce nejaká vypľutá,“ prehodila Lena a skúmavo si ma obzerala.
„To je pravda. Nič sa mi nechce.“
„Veď nič nerob. Urobím hrianky, to ma baví. Môžeš mi aspoň zalepiť krídla? Dnes mi spadli z police dvaja anjeli.“
Kým z hriankovača vyletúvala večera pre deti, lepila som krídla porcelánovému a sadrovému anjelovi z Leninej zbierky. Ten porcelánový mal neurčitý pohľad, neusmieval sa, čo mi k anjelovi vôbec nepasovalo. Úsmev by mal byť v povinnej výbave anjelov, pretože tí určite nemusia robiť nič, čo nechcú. Inak by nemohli mať anjelsky život.
„Ten je od tej tety z nemocnice,“ pripomenula mi Lena. Spomenula som si na paniu, ktorá sa stále úpenlivo modlila, aby jej synovi nemuseli operovať semenník. Zranil ho spolužiak v zápale surovej bitky. Každú modlitbu končila výčitkou, s vyvrátenými k nebesiam:
„Bože, prečo dopustíš toľko zla na zemi?“
Raz som to už nevydržala: „Vášmu synovi rozkopal semenník spolužiak, nie Boh.“
Niekoľko dní bola urazená, ale potom prišla a darovala Lene anjela.
Z práce som chodila naďalej zničená, ale nové lepšie miesto sa mi nečrtalo. Všetko, čo bolo voľné, bolo ako z blata do kaluže, a ak mi aj niekto známy ponúkol niečo lepšie, kým som sa rozhodla, obsadil miesto ďalší jeho známy. Dobré fleky boli skrátka úzky profil a kto zaváha…
… To ti mám vážne vymodelovať šálku?“ upresňovala si Lena, a keď som horlivo prikývla, zasa len nechápavo na mňa pozerala.
O niekoľko dní sa vrátila z Gustovej dielne a už nevyzerala taká spokojná. V ruke niesla šálku zabalená v papieri. Bola precízne vytvarovaná, tak akurát veľká, s motívom mojich obľúbených konvaliniek.
„Netvár sa tak, veď sa ti podarila! Je fakt nádherná!“ nadšene som objala Lenu a cmukla ju na líce. „Čo ti je? Neutešujem ťa, myslím to vážne. Trafila si sa presne do mojej predstavy, takže môžeš byť spokojná.“
Lena sa slabo usmiala a odišla do svojej izby. Na moje prekvapenie viac do keramickej dielne nešla a o keramiku ako takú sa úplne prestala zaujímať.
Keď som sa o tom chcela s Gustom rozprávať, chcel sa z toho vyzuť. Musela som teda ísť na to, ako to robievam často, okľukou. Zavolala som ho, aby mi pomohol zložiť nové skrinky Ikea. Čudné, ani Ikea ma neplatí za skrytú reklamu, napriek tomu nemám problém, aby som ju teraz spomenula. Takže ja som si s tými papundekovými doskami fakt nevedela dať rady, a tak som spojila dve záležitosti do jednej.
„Mami, prosím ťa, choď domov!“ zašepkala a v očiach mala slzy.
„Ako chceš,“ nahnevane som jej odsekla.
Takmer som vyletela z Kramárov. Napajedená som si sadla za volant. Prv, než som naštartovala, mi však došlo, aká som hlúpa. Zalomcoval mnou taký zúfalý plač, že sa tuším zatriaslo aj to moje malé autíčko. Okoloidúci chodci sa zvedavo obzerali a mne sa ani nechcelo ukrývať si tvár fľakatú od plaču. Tak mi treba, zaslúžim si takúto potupu. Som tým ľuďom dlžná divadlo mizernej matky, ktorá občas zlyháva a je menej statočná ako jej dieťa…
… Mám stále problémy so svojimi predsavzatiami. Povedala som si, že nebudem veriť virtuálnym priateľstvám, láskam a vzťahom, ktoré mi aj tak pripomínajú dedinskú kauzu „Picina.“
Picina bola prezývka jedného chalaniska z mojej rodnej dediny. Bol strašne zlatučký a bezmocne naivný. Vychovávala ho jeho matka, o ktorej sa klebetilo, že ho má so svojím vlastným otcom, s ktorým celé roky žili v starom dome na konci dediny a s nikým iným sa nestýkali. Neverila som tým klebetám, ale aj tak som sa ako všetci ostatní povinne Picinu štítila.
Šibať chodieval za skorého rána, takmer všade prišiel vždy prvý. Kým sa ostatní chalani vyvaľovali v posteliach a potom milostivo vzali korbáče pripravené starostlivými matkami a šli si vytrieskať čokoládové vajcia plnené likérom (tie leteli), varené maľované (tie leteli do košov) a drobné peniaze (tie sa cenili najviac), Picina už dávno sedel doma s plným vrecúškom vajíčok a plnými vreckami drobných. Z varených vajec robievala jeho mama na obed vajíčkový šalát k údenému, čokoládové odkladala na horšie časy a drobné mu zobrala hneď, pretože rodina nemala peňazí nazvyš.
Keď som bola malé dievča, nevedela som si predstaviť, že by som s Picinom prehovorila čo len slovko. Stránila som sa ho ako všetci ostatní a smiala som sa s dievčatami, keď sme si robili zoznam šibačov, darmo sme chceli predstihnúť jedna druhú, každá mala na prvom mieste jednoznačne Picina. Bola to taká povinná jazda a keď sa našlo dievča, ktoré ho na prvom mieste nemalo, bolo nám jasné, že niekde sa stala chyba. Zvyčajne to dievča šibačku zaspalo, hanba!
Po rokoch, keď som sa ukázala v rodnej dedine, zistila som, že Picina emigroval, celkom slušne sa uchytil niekde v Kanade, vraj sa z neho stal solídny prosperujúci obchodník a matke a starému otcovi posielal slušné peniaze. Najprv za ne zrekonštruovali chátrajúci dom, ale keď ich aj po tomto počine ich každý bral ako vydedencov, dokonca aj tí, ktorí z teritória miestnej krčmy nevystrčili nos a popri prepíjaní sociálnych dávok vedeli len nadávať na všetkých zbohatlíkov, Picinovci dom predali a z dediny sa odsťahovali nevednom kam.
Uvedomila som si, že som vlastne Picinu nepoznala. Podľahla som obrazu, ktorý mi vytvorila dedina a pritom realitu, aj keď som ju nemala na dosah ruky, som ignorovala. A pritom naozaj stačilo prehodiť s tým nešťastným chlapcom len zopár slov!
Aj na nete som verila obrazu, ktorý o sebe vytvoril každý sám. Odsudzovala som čudne sa správajúcich Picinov a verila tým, čo vysedávajú celé hodiny pri počítači ako moji rodáci v krčme, nadávajú na celý svet a prisvojujú si právo hodnotiť ľudí.
Aj preto som už nechcela tráviť celé dni a noci chatovaním s ľuďmi, ktorí boli možno v skutočnosti celkom iní, ale na druhej strane som si uvedomovala, že sa virtuálne môžem stretnúť s takým množstvom ľudí, s akým by som reálne nemala šancu. Chtiac-nechtiac som sa teda znovu pustila do chatovania…
…Keď som sa pred obedom vrátila, mala nejaké uštipačné poznámky o tom, že prečo fotím tie stromy, keď sú všade také isté. Zamyslela som sa nad odpoveďou a pripomenulo mi to situáciu, keď sa mi raz môj ex pozeral cez plece, ako si pripravujem fotky z dovolenky do USB kľúča so zámerom, že ich ukážem kolegom v práci.
„Prečo tam dávaš tú fotku? To je priveľmi súkromné, nedávaj to tam. A túto načo dávaš? Veď každý pozná Eiffelovu vežu!“
Nakoniec som do práce nedoniesla žiadne fotografie. Veď aký zmysel má ukazovať ľuďom zábery z dovolenky?! Ale bolo mi to ľúto, lebo aj keď môj ksicht každý pozná a takisto všetky dovolenkové destinácie sú notoricky známe, radosť z dovolenky bola osobitá a nevedela som ju inak sprostredkovať.
„Mám radosť z miest, kde mi je dobre. Musím ich fotiť.“
„Keď musíš, tak musíš. Hlavne, aby ti to dávalo zmysel.“
„Dáva mi to väčší zmysel, ako sa ísť na ne obesiť.“
“No fajn, ale celé dopoludnie?! Čo budeme obedovať?”
„Ešte máme jedlo, čo som priniesla so sebou. Variť začnem až od zajtra, najprv sa tu musím zabývať.”
Mám rada, keď sú všetky veci, ktoré potrebujem, na svojom mieste. Nemyslím to tak, že by som mala zavedený šialený poriadok v štýle – tá ceruzka na stole musí byť v sektore B, ako to bolo v Básnikoch, ale musím presne vedieť, kde čo nájdem, keď to rýchlo potrebujem mať v ruke. A bez takéhoto poriadku nie som schopná v chalupe poriadne fungovať…
… V meste som narazila na môjho ex. Vliekol sa za ruku s cipinkou, no bez jej typických vrkôčikov. Teraz mala podobný účes ako ja, čo mi pripadalo nevkusné.
„Ako sa máš? Čo decká?“
„Decká si urobili z našej chalupy múzeum harabúrd a strašidiel. Jedno im teraz ušlo a našlo si nový flek v meste.“
„Nevedel som, že meníš. Dala si výpoveď alebo…?
„Výpoveď. Potrebovala som zmenu.“
Zdalo sa mi, že mi chce niečo povedať, ale potom akoby sa zháčil. Dal pozdravovať deti a rozlúčili sme sa. O chvíľu mi prišla esemska s veľavravným textom: Nie všetky zmeny vedú k lepšiemu. Potrebujem sa s tebou stretnúť. Šlo by to dnes?
Neviem, prečo som sa rozhodla, že s ním pôjdem na večeru, prespím v meste a vrátim sa k deťom až ráno. Sestra mi do telefónu vynadala, vraj z nej bude do rána z mojich detí duševná fašírka a že je to podraz, zato decká mi odkázali, že ma ľúbia.
Večerali sme v našom kedysi obľúbenom podniku a bolo to príjemné. Ex sa tváril, že je všetko po starom a že je celkom normálne, keď ma kŕmi zeleninovou oblohou zo svojho taniera. Pchal mi do krku šalátové listy a kukuricu ako kŕmnej husi, ja som poctivo prehĺtala a dokonca som sa usmievala ako blázon, pretože som tiež podľahla čaru spomienok…
… Zavrela som za sebou dvere bytu a omámená zážitkom som sa dlho pozerala na seba do zrkadla. Napokon som to vyslovila: „Som ja ale riadna piča. Nechám sa ohlupovať ešte aj tými, čo ma opustili.“
Stála som pri okne, pozerala na prázdne ulice mesta, v ktorých sa rozliehal krik opitých bezdomovcov. Spomenula som si, ako mi Tony nedávno šepkal, že videl jedného somráka, ako si niečo pichá do žily.
„Určite sa sám neočkoval. To nebola žiadna vakcína, však?“ pýtal sa ma s dychtivou zvedavosťou v očiach.
Nevedela som, či sa mám rozosmiať, alebo moralizovať. Neurobila som ani jedno, ani druhé, len som ho vystískala. Dieťa už čosi tuší o živote.
Stála som pri tom okne a náhle som veľmi zatúžila byť naspäť pri svojich deťoch…
… Teraz však myšlienky na sex v tráve ustupovali úvahám o konci života. Zrejme atmosféra všadeprítomného náhrobného kameňa spôsobila, že som premýšľala o tých, o ktorých sme hovorili už len v dobrom. Vždy keď niekto zomrel, bol to človek so zlatým srdcom, láskavý, starostlivý a všetci sa pýtali, prečo sa to stalo práve takému dobrákovi… Kedy teda umierajú tie chamtivé sebecké svine, ktoré ubližujú ostatným? Umierajú tajne, aby o tom nik nevedel, ak ich dovtedy nezavraždia ich svinskí súperi, prípadne ich nezabijú dobráci v sebaobrane? Svet nemá čierno-biele postavičky. Aj človek, čo sa stal po smrti odrazu dobrákom, mohol byť fajn a súčasne mohol znepríjemňovať ľuďom ich život, nehovoriac o tom, že mnohí dobráci nedostali v živote do ruky moc, ktorá z človeka občas vydestiluje neuveriteľné svinstvo. Ten kal je usadený niekde na dne každej duše a nie je veľa takých, ktorí by obstáli v každej skúške na test dobra. Tak prečo tie vzletné reči? Lebo mŕtvym pristane dobro? Alebo preto, že si sami želáme, aby aj o nás takto pekne ostatní hovorili? Kameň unesie všetky reči.
Ležala som s týmito trávnatými myšlienkami, ktoré by bolo možno dobre vykosiť z hlavy, aby sa o všetkom premýšľalo ľahko, ako keď kráčam po mäkkom trávniku. Zazdalo sa mi, že chlapi stíchli. Zdvihla som hlavu, v záhrade som bola už len sama s Lenou, ktorá zaspala v hojdacom kresle s empétrojkou na ušiach.
„Kam zmizli všetci chlapi?“ pomykala som ju za plece.
Dielo Ivany Lackovej Zametanie vody vyšlo vo vydavateľstve Ikar.