Október s IKARom: Tajomstvo Budhovho úsmevu

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Bez názvu
Foto: Ikar

Vydavateľstvo Ikar ani popri stále silnejšej spŕške dažďa a suchého lístia nezaháľa a na október pripravilo zaujímavé novinky. Z vydaných titulov vám prinášame tip na tento mesiac od neopakovateľného slovenského rozprávača Borisa Filana. Precestoval už mnoho krajín a so zážitkami z ciest sa s čitateľmi podelil v cestopisných črtách, úvahách a fejtónoch, uverejnených v tlači, ale najmä v šesťdielnej sérii cestopisov Tam tam. Vo svojej najnovšej knihe prezrádza tajomstvo skrývajúce sa za Budhovým úsmevom.

Bez názvu
Foto: Ikar

Tajomstvo Budhovho úsmevu

… Stále sa opakuje rovnaká situácia. Niekde v ďalekej cudzine sa ma spýtajú (niekedy aj stokrát denne) „Where are you from?“ Odkiaľ si? Ja poviem: „Slovákia.“

Domorodcom sa rozžiaria oči a potvrdia mi to: „Yes, yes, Čekoslovákia.“

Ak je to môj šofér, alebo sprievodca a nie som priveľmi unavený, tak stručne a pomerne jasne vysvetlím, že sme sa zamatovo rozdelili na dva štáty: Čechy a Slovensko. Starý múdry predavač korenia pokývne hlavou, akože pochopil, a povie: „Čekoslovakia, very good.“

Zlé názvy sa ťažko pamätajú, dobré názvy sa ťažko menia.

Srí-Lanka bola po celom svete známa ako Ceylon. A ten pôvodný názov jej zostal, ako opernej speváčke dievčenské priezvisko. Všetci sme si pomaly zvykli na Srí-Lanku, ale čaj je ceylonský, najväčšia banka je ceyjlonská. Ešte k tomu som sa pri terajšom pobyte dozvedel, že nie Srí, ale Šrí. Jazykový ústav Ceylonskej akadémie vied tiež nezaháľa. Lenže k Šrí-Lanke bola dlhá cesta…

Bez názvu
Foto: Ikar

… K tomu, aby som sa vrátil na Srí-Lanku som mal jeden veľmi naliehavý dôvod. Pred dvomi rokmi som navštívil malý riečny chrám v ústí rieky Gin Ganga, kúsok od Ambalangody preslávenej chýrnymi rezbármi masiek. Budhistický chrám je na ostrovčeku o chlp väčšom ako hádzanárske ihrisko. Hlavný mních sa volá Omatte Pumasara Thero. Ešte budem o ňom veľa rozprávať, dôležité je, že sme si padli do oka. Thero sa mi zveril, že o rok dokončí školu a nemá pre žiakov písacie perá. A ja, namiesto toho, aby som mu dal pár dolárov, som sľúbil, že mu večné perá pre žiakov prinesiem. Niekedy sa moje uši čudujú, čo to ústa povedali. Ale na druhej strane je iné, niekomu na tvrdo strčiť do ruky peniaze a iné je spraviť frajerinu.

„Nemáš čím písať? Aký problém? Ja ti pár pier z Európy priveziem.“

Lenže rok ubehol a ja som sa na Srí- Lanku nedostal. Až teraz, po dvoch rokoch a ešte pár mesiacov. Už sa nedalo nič robiť. Zohnal som dve veľké škatule plné pier a vybral som sa splniť sľub. U osvietených nikdy veľmi nevidno, keď sa tešia, ani keď sa netešia. Ich emócie sú asi také divoké ako rastenie, alebo vädnutie listu na strome.

Aj tak som sa cítil zahanbený. Veľmi som sa Omattemu Pumasarovi Therovi ospravedlňoval za meškanie. Ten svätý päťdesiatnik s holenou hlavou, oblečený v ostro oranžovom rúchu budhistických osvietených sa na mňa pozrel. Vyžiaril nádhernú diamantovú energiu, ani nepohol jediným svalom v tvári a povedal: „Nemusíš sa ospravedlňovať. Aj ja som s dokončením školy rok meškal. V septembri začíname. Vedel som, že tieto dni už prídeš…

Bez názvu
Foto: Ikar

Sú cesty obyčajné, osudové, cesty každodenné, ktoré už ani nevnímame. V knižke Wewerka, som vložil hlavnej postave do úst vetu: „Nič na svete nie je tak ďaleko ako Nitra, keď sa ti do Nitry nechce ísť.“ Ale sú aj cesty radostné. Napríklad do Senca. Od detstva sa teším na cestu do Senca, teším sa ísť cez Brusno do Lopeja, rád chodím do Viedne na trh Naschmarkt. Samé radostné ciele. Ale najradšej mám trasu z Kolomba do mesta Kendy. V polovičke cesty začne byť krajina hornatá, asfaltka plná zákrut a v tých zákrutách sú dedinky. A každá ponúka pri ceste svoje ovocie, alebo iba plastové hračky, výrobky z kože, kokosové orechy, masky. Vojdete do zákruty a tam sú vedľa seba stánky so samými anánasami, s kešu orechmi, s umelohmotnými autíčkami, trubkami a postavičkami. Pripadá mi to, ako srílanská cesta života. Najviac stánkov a obchodíkov je s orieškami kešu. Majú to vyskúšané, odoláte prvému, druhému, ale v treťom, alebo v štvrtom si kúpite. A kým dôjdete k tridsiatemu tak znova…

… Keď sme sa nedávno vrátili na Srí Lanku poprosil som nášho vodiča, aby nás zobral na to dávne miesto, aby som si kolových rybárov v pokoji pozrel, porozprával sa s nimi, prípadne si taký lov vyskúšal. Išli sme podvečer, z Galle do Unawattuna. Boli sme na týchto miestach opäť, po pätnástich rokoch. Mal som v hlave dokonale uchovaný záznam cesty, pretože mi vtedy pripomínala rozprávku. Nikdy nezabudnem, ako charakterizovalo jedno malé maďarské dievčatko pohľad z vlaku na chorvátske vnútrozemie. Hovorilo: „Ujo, tá krajina vyzerá ako zrúcaný hrad, ktorý má sto kilometrov.“

Bez názvu
Foto: Ikar

Pobrežie medzi Galle a Unawatunou vyzeralo ako nekonečné panoptikum obrov. Z vody vyčnievali zvetrané skaly najbizarnejších tvarov. Vyzeralo to, ako keby geniálni morskí sochári, Bandara Vietor a Silva da Slnko vytvorili galériu gigantických morských koníkov, čínskych drakov, s vášnivých bytosti s dvomi hlavami, piatimi rukami a bizarnými hrbmi. Od malých skál, ako čiapka, postupne narastali, dvíhali sa, tvarovali . O chvíľu boli ako trpaslíci, potom ako deti, ako dospelí, veľkí a mohutní ako krava a nakoniec obri, a obri medzi obrami. Pomaly opúšťali breh a vchádzali do mora, ako keby sa tam vracali. Tu na spodnom cípe ostrova sú pláže naozaj zlaté a more až nechutne belasé. Bola to tridsaťkilometrová výstavná sieň pre najfantastickejšiu zbierku skalných sôch. Stáli tam diabli z gotických chrámov, tancujúce opice, jednorožce, okrídlené kone.

Postupne sa zväčšovali a boli z nich z mora vyčnievajúce kaplnky, kláštory, chrámy, zámky. Ich tvary boli miestami také bizarné a nepozemské, že ich dokázal pochopiť iba náš desaťročný syn. Videl som zvetrané skaly najfantastickejších predstaviteľných aj nepredstaviteľných tvarov. Stáli tam v mori ako neskutočná vesmírna armáda uspaná Ruženkiným vretienkom. Ako by čakali na bozk, ktorý ich zobudí a oni obsadia ostrov a možno aj celú planétu. A ja som sa tam vtedy opäť raz veľmi pomýlil. Hovoril som si, že bude trvať milión rokov, kým sa to panoptikum pohne. A uplynulo iba pár rokov a už tam nie sú, už odišli. Zo všetkej tajomnej a hrozivej nádhery zostali iba dva vzdialené ostrovy. Galéria je fuč.

Zmietlo ju tsunami. Ako omrvinky zo stola. Bolo mi za galériou oceánu ľúto a smutno, ako keď som videl Vysoké tatry po víchrici. Mal som, tam v Tatrách, aj teraz pri Koggala na chrbte zimomriavky. Príroda nám raz za sto rokov naznačí, ako si s nami raz vytrie zadok, keď ju budem ďalej provokovať. To srílanské pobrežie sa zmenilo z úžasného na iba krásne. Samozrejme Indický oceán, palmové háje a tak. Ale mystika nekonečného kamenného chrámu bola preč. Bolo mi do plaču. Ale hovorí sa, že najväčšia tma je pred úsvitom

Bez názvu
Foto: Ikar

Tajomstvo Budhovho úsmevu. Bože toto je zas téma, už vidím ako mama obracia oči k nebu, susedia sú pohoršení, ale nedá sa nič robiť, raz to povedať musím. V Egypte, v Maroku, v Thajsku aj na Srí Lanke je to niečo takmer bežné. Najprv si myslíte, že je to náhoda, že to domorodci robia iba z nepozornosti, že im to tak ušlo, že sa pozabudli. Dobre, dá sa to pochopiť aj ospravedlniť. Ale postupne si všimnete, že to robia stále a všetci. Že sa nepozabudli, že sa v tom vyžívajú. Naozaj nepreháňam. Môže vám to potvrdiť hocikto, kto strávil dáky čas v trópoch. Robia to bohatí aj chudobní, fakt, na kaste nezáleží. Teraz som si uvedomil, že to robia aj v Indii Teda nie aj, ale najmä v Indii. Tam sú v tom úplní majstri, ako Íri v biliarde. Ja stále, kým to píšem, usilovne premýšľam, že až príde tá chvíľa, keď už sa dostanem k veci, ako to čo tí muži robia, ako tú činnosť pomenujem. Jednoducho chlapi v trópoch, domorodci, si v jednom kuse …

Tajomstvá sa len tak neprezrádzajú. Ak máte chuť prečítať si viac zábavných, netradičných či smutno-smiešnych príbehov, siahnite po novej knižke Borisa Filana.

Vo vydavateľstve Ikar tento mesiac vyšlo aj:

Philippe Valode: Hitler a tajné spoločnosti

Stal sa Hitler nekontrolovateľnou kreatúrou tajných spoločností? Táto kniha odhaľuje kľúčovú stránku jeho osobnosti, ktorou bola fascinácia okultnými náukami a paranormálnymi javmi. Keď ako mladý umelec pôsobil Hitler vo Viedni, bol členom Rádu nového chrámu, hlásajúceho násilie a nenávisť voči cirkvi a židom. Po prvej svetovej vojne sa ako bývalý vojak stretol s Dietrichom Eckhartom, ktorý sa stal jeho ideovým učiteľom a teoretikom národného socializmu. Spoznal aj záhadnú pohansko-rasistickú Spoločnosť Thule, ktorej členovia propagovali autoritatívny režim a tvrdili, že poznaním veľkých tajomstiev dejín môže ovládnuť svet.

Prostredníctvom nacistickej strany sa Hitler stal významnou postavou politickej arény. Do popredia ho pretláčal kruh iluminátov, veril mágii a astrológii. Obklopený mágmi, povzbudzovaný drogami, ktoré si neprestajne dával ordinovať, elektrizoval nemecké davy a postupne sa vzďaľoval ľuďom, ktorí ho priviedli na vrchol štátu. Po prevzatí moci sa bývalých majstrov zbavil, pričom v roku 1937 dokonca zakázal aj tajné spoločnosti. Napriek tomu sa neprestal obracať na vychýrených astrológov a ich predpovede značne ovplyvňovali jeho rozhodnutia.

Danielle Trussoniová: Angelológia

Sestra Evangelina bola ešte dievčatkom, keď ju otec zveril do opatery františkánskym sestrám adorácie na severe štátu New York. Ako dvadsaťtriročná objavila korešpondenciu z roku 1943 medzi nebohou matkou predstavenou kláštora sv. Rozáliou a svetoznámou filantropkou Abigail Rockefellerovou. Vďaka tomuto objavu sa Evangelina ponára do tajných dejín spred tisícročí: do prastarého konfliktu medzi Angelologickou spoločnosťou a desivo krásnymi potomkami anjelov a ľudí – nefilimami…

Tessa Dareová: Bohyňa lovu

Johanna Lindseyová: Tajomný oheň

Kathryn Stockettová: Farba citov

Joy Fieldingová: Nebezpečná zóna

Cloud Henry: Božie tajomstvá

Katherine Howová: Stratená kniha zo Salemu

zz

Informácie a fotografie poskytlo vydavateľstvo Ikar

Ďalšie k téme

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
Firmy a inštitúcie Ikar