Zdravotnícke systémy disponujú celým arzenálom nástrojov, ktoré môžu zachraňovať životy – jedným z najzásadnejších je skríning. Tento spôsob včasného a systematického vyhľadávania ochorení ešte pred objavením príznakov má v teórii obrovský potenciál pre verejné zdravie. V praxi však naráža na tvrdú realitu – rozdiel medzi tým, čo by mohlo fungovať, a tým, čo sa skutočne deje, je často priepastný. Práve na túto tému sa zamerala medzinárodná konferencia Zdravotníckeho denníka „Ekonomika prevence zdravotních rizik“, ktorá sa konala 10. júna v Prahe, kde odborníci hľadali odpovede na otázku: Prečo nerobíme to, čo zachraňuje životy – hoci už vieme, ako na to?
Skríningy zachraňujú životy, no vyžadujú inovácie
Mnohé krajiny vrátane Česka a Slovenska disponujú prepracovanými skríningovými schémami – týkajú sa napríklad rakoviny prsníka, krčka maternice, hrubého čreva, prostaty, pľúc či najnovšie osteoporózy a vydutí aorty. Všetky sú postavené na vedecky overených odporúčaniach, majú jasne definované cieľové skupiny, časové intervaly aj metodické rámce. Avšak, ich existencia na papieri ešte neznamená, že sú automaticky efektívne.
Problémom je, že skríningové programy často narážajú na bariéry, ktoré ich účinnosť zásadne oslabujú – nízku účasť, nedostatočnú komunikáciu, slabú motiváciu pacientov, geografické limity, aj strach z výsledku. Kým sa tieto prekážky neodstránia, zostane skríning v mnohých prípadoch len formálnym nástrojom, ktorý síce existuje, no nenapĺňa svoj potenciál.
Na tento rozpor medzi teóriou a realitou upozornil počas konferencie aj minister zdravotníctva Českej republiky Vlastimil Válek, ktorý otvorene pomenoval situáciu:
„Screeningov síce máme snáď najviac na svete, ale určite ich nie je príliš – treba, aby pribúdali ďalšie podľa toho, ako evidence‑based medicína vyhodnotí vhodnosť.“
Táto výpoveď nie je len zhodnotením kvantity programov, ale zároveň aj výzvou k ich kvalitatívnemu rozvoju. Minister tým podčiarkol, že nestačí testy ponúkať – potrebujeme ich rozvíjať v súlade s aktuálnymi poznatkami a praxou. Úspešný skríning musí spĺňať viac než len odborné kritériá – musí byť zároveň prístupný, dôveryhodný, efektívne komunikovaný a naviazaný na funkčný systém následnej starostlivosti.
Za pozitívny príklad označil Válek skríning karcinómu prostaty, ktorý bol zavedený cielene, v správnom čase a s dôrazom na reálne potreby populácie. Výsledky potvrdzujú, že tento prístup bol správny:
„Robíme drobné technické úpravy, ale účasť je vysoká a ide o screening, ktorý ozaj pomáha.“
Skríning prostaty totiž ukázal, že ak sa odborné odporúčania pretavia do zrozumiteľných a prístupných opatrení – napríklad kombináciou PSA testu s magnetickou rezonanciou – pacienti sú ochotní reagovať. Navyše, vďaka tejto kombinácii sa znižuje počet falošných pozitív a zároveň sa zvyšuje šanca na záchyt ochorenia v liečiteľnom štádiu.
Tento model by mohol byť inšpiráciou aj pre ďalšie skríningové programy. Dôležité je, aby bol systém vystavaný nielen ako medicínske riešenie, ale aj ako sociálna a kultúrna služba – teda aby bol súčasťou života ľudí, nie len štatistiky. Znamená to nielen digitalizovať pozývanie na skríning, ale aj edukovať, posilňovať dôveru v zdravotnícke inštitúcie, zabezpečiť nadväznosť starostlivosti a zjednodušiť prístup pre každého – či už býva v meste alebo na vidieku.
Ak sa skríning stane bežnou a samozrejmou súčasťou života – ako návšteva praktického lekára či zubára – jeho účinnosť dramaticky stúpne. No k tomu je potrebné viac než len mať testy „k dispozícii“. Potrebujeme systémovú disciplínu, politickú vôľu, praktické nástroje a sociálnu podporu, ktorá urobí z prevencie normu, nie výnimku. A to je výzva nielen pre ministerstvá, ale aj pre poisťovne, lekárov, samosprávy, médiá i samotnú spoločnosť.
Ako urobiť skríning dostupnejším?
Jedným z najzásadnejších problémov implementácie preventívnych programov je ich nerovnomerná dostupnosť v rámci jednotlivých regiónov. Hoci zdravotnícke úrady môžu na mape vyznačiť početné skríningové pracoviská a nemocnice, realita každodenného života najmä vo vidieckych a menej rozvinutých oblastiach často hovorí iným jazykom.
Doprava, časová dostupnosť, kapacitné limity či sociálna situácia rodín spôsobujú, že skríning sa pre tisíce ľudí stáva fakticky nedostupným, aj keď je teoreticky ponúkaný každému.
Na tento rozpor medzi papierom a praxou upozornil aj Tom Philipp, podpredseda zdravotného výboru a predseda správnej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne ČR.
„Dostupnosť skríningových pracovísk je z hľadiska geografického aj sociálneho kritická – pacienti často nemajú transport alebo čas, aby sa dostali na vyšetrenie.“
Philippovo konštatovanie vystihuje realitu ľudí, ktorí síce teoreticky majú nárok na bezplatné vyšetrenie, no prakticky sa k nemu nevedia dostať.
Regionálne rozdiely v dostupnosti teda nie sú len otázkou technického zabezpečenia, ale aj dôsledkom nerovností v infraštruktúre, vzdelaní, sociálnom zázemí či kultúrnych návykoch. V praxi to znamená, že prevencia nemá rovnakú hodnotu pre každého občana – nie preto, že by si to niekto neželal, ale preto, že systém zatiaľ nedokáže zabezpečiť rovnaký štartovací bod pre všetkých.
Prečo sa bojíme testov? Emocionálna bariéra bráni prevencii
Hoci sa skríningové programy vo verejnej diskusii často prezentujú ako nevyhnutná súčasť moderného zdravotníctva, realita ukazuje, že ich prijatie verejnosťou nie je automatické. Mnohí ľudia sa skríningu vyhýbajú nie preto, že by o ňom nevedeli, ale preto, že emocionálne nezvládajú samotnú myšlienku, že by im mohol odhaliť vážne ochorenie. Tento psychologický rozmer prevencie je často podceňovaný, no v skutočnosti zohráva rozhodujúcu úlohu v tom, či sa človek rozhodne test absolvovať – a či sa vráti aj nabudúce.
Michaela Šebelová, poslankyňa zdravotného výboru Poslaneckej snemovne ČR, tento jav pomenovala veľmi presne:
„Ľudia sa často boja, že im skríning odhalí vážnu chorobu, a preto sa mu radšej vyhnú. A keď chodia na vyšetrenia príliš skoro alebo príliš často a výsledky sú stále v poriadku, začnú si myslieť, že to už nemá zmysel a prestanú na skríning chodiť úplne.“
Emocionálne bariéry sa výrazne týkajú aj frekvencie skríningových vyšetrení. Ak sú intervaly príliš dlhé, efekt včasného záchytu slabne. Ak sú naopak príliš krátke, ľudia ich vnímajú ako nepotrebné opakovanie alebo záťaž. Tu je dôležité, aby boli skríningové protokoly jasne komunikované a aby pacient rozumel, prečo sa vyšetrenie robí a ako často má zmysel ho absolvovať. Dôležitá je tiež kontinuita – ak človek zažije profesionálny a empatický prístup pri prvom skríningu, je omnoho pravdepodobnejšie, že sa naň vráti aj o rok či dva.
V tejto súvislosti je potrebné začať systematickú prácu s verejnosťou. Nestačí distribuovať pozvánky či ponúknuť test zadarmo. Ľudia potrebujú pochopiť, že skríning nie je predpoveď smrti, ale možnosť života. Že pozitívny nález nemusí znamenať koniec, ale naopak nový začiatok liečby. A že aj negatívny výsledok má svoj význam – je potvrdením zdravia, ktoré však treba pravidelne overovať.
Päť pilierov efektívnej prevencie: Ako spraviť skríning dostupným?
Úspech skríningových programov nezávisí len od ich odborného nastavenia, ale najmä od toho, ako sú prijaté verejnosťou, dostupné v teréne a podporené systémovými krokmi. Minister zdravotníctva ČR Vlastimil Válek predstavil konkrétnu stratégiu, ktorá sa opiera o päť zásadných pilierov – každý z nich reaguje na inú slabinu systému a spolu vytvára ucelený plán, ako prevenciu sprístupniť, zjednodušiť a posilniť.
- Osobná výzva od lekára, podpora od poisťovní a digitálna jednoduchosť
Prevencia sa nezačína v nemocnici, ale v ambulancii praktického lekára. Práve on má dôveru pacienta a priestor vysvetliť význam skríningu. Cielené pozývanie – či už osobne, poštou alebo digitálne – má zásadný vplyv na účasť.
- Zamestnávatelia ako spojenci zdravia
Firmy nemusia byť len daňovými poplatníkmi, ale aj aktívnymi aktérmi verejného zdravia. Ak zamestnávateľ ponúkne svojim ľuďom možnosť absolvovať preventívnu prehliadku či skríning v pracovnom čase – prípadne ich naň priamo pozve a preplatí cestu –, významne to zvýši ich šancu ochorenie odhaliť včas. Štát pritom môže motivovať zamestnávateľov cez daňové úľavy – prevencia tak prestane byť nákladom a stane sa investíciou do produktivity.
- Posilnenie regiónov – tam, kde to najviac chýba
Skríningový systém nemôže fungovať len v metropolách. Prístup k nemu musia mať aj obyvatelia menších miest a vidieka. To znamená cieľavedome budovať nové pracoviská v oblastiach, kde dnes chýbajú – ako sú Jeseník, Karlovarský alebo Zlínsky kraj. Potrebujeme nielen vybavenie, ale aj personál, logistiku a možnosť jednoduchého objednania. Skríning by nemal byť „výletom na celý deň“, ale dostupnou súčasťou miestneho zdravotníctva.
- Príbehy, ktoré motivujú – nie len fakty, ale emócie
Verejnosť často nereaguje na štatistiky, ale na osobné skúsenosti. Preto je kľúčové, aby v kampaniach vystupovali ľudia, ktorí skríning absolvovali – ideálne známe osobnosti alebo bežní pacienti, ktorí vďaka včasnému záchytu prežili. Minister Válek sám priznal, že keď verejne hovoril o vlastnom náleze, výrazne to zvýšilo záujem o skríning. Takéto „živé dôkazy“ dokážu zmeniť vnímanie prevencie z nutnosti na inšpiráciu.
- Začiatok už v detstve: pohyb, návyky a rodinný príklad
Základom prevencie nie je test, ale životný štýl. A ten sa formuje v detstve – doma, v škole, v komunite. Ak sa deti od malička hýbu, učia sa zodpovednosti za svoje telo, jedia zdravo a vnímajú starostlivosť o seba ako prirodzenú súčasť života, v dospelosti budú menej zaťažovať zdravotný systém. Rodičia, školy a športové krúžky preto musia hrať v prevencii hlavnú rolu – nielen systém, ale aj spoločnosť ako taká musí prevenciu prijať ako svoju hodnotu.
Pohyb je liekom aj prevenciou: Treba začať v detstve
Hoci sa o prevencii často hovorí v kontexte skríningových programov, laboratórnych testov a zdravotníckej infraštruktúry, jej skutočné korene siahajú oveľa hlbšie – do bežného každodenného života, do návykov, ktoré sa formujú už v detstve.
Prevencia totiž nezačína v ambulancii, ale v rodine, na ihrisku, v školských telocvičniach či v spôsobe, akým trávime voľný čas. Práve na túto dimenziu poukázali traja rečníci – odborník, športovkyňa a politik – ktorí spoločne pomenovali najväčšie výzvy a šance modernej preventívnej medicíny.
Tom Philipp, lekár a politik, hovoril o potrebe prepojiť zdravotnú starostlivosť s aktívnym životným štýlom. Podľa neho nestačí nastavovať medicínske protokoly – dôležité je, aby ľudia denne žili zdravšie.
Podľa neho má každodenný pohyb väčší preventívny účinok než lieky nasadené až po vypuknutí choroby. Ak by sa fyzická aktivita stala prirodzenou súčasťou zdravotnej starostlivosti a niečím, čo lekári cielene predpisujú podobne ako lieky, získala by vo verejnosti oveľa väčšiu vážnosť a rešpekt.
Na význam návykov nadviazala Kateřina Neumannová, olympijská víťazka a majsterka sveta v behu na lyžiach, ktorá má skúsenosť s disciplínou a osobným nasadením. Každý z nás – bez ohľadu na to, či sme profesionálny športovec alebo bežný človek – má dennodenne možnosť ovplyvniť svoje zdravie tým, ako sa rozhoduje, čo si vyberá a čomu dáva prednosť.
Kateřina Neumannová výstižne pomenovala mylný dojem, v ktorom mnohí žijeme: že na každý zdravotný problém existuje tabletka a že za naše zdravie sú zodpovední výhradne lekári.
„My sme tí na prvom mieste, ktorí musia svoje zdravie riešiť sami… medicína nie je všemocná.“
Podľa Neumannovej ak športujú obaja rodičia, pravdepodobnosť, že sa bude hýbať aj dieťa, výrazne stúpa. To isté platí aj naopak – ak sa doma nehovorí o pohybe, ak sa víkend rovná gauču a tabletke proti bolesti, šanca na zdravé návyky v dospelosti rapídne klesá.
Do tejto diskusie pridal dôležitý rozmer aj Peter Stachura, poslanec zdravotníckeho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý upozornil, že problém nie je len v dostupnosti pohybu, ale aj v spoločenskej atmosfére a kultúre. Deti sú čoraz viac obklopené technológiami, ktoré ich držia doma. Mobilné telefóny, tablety a obrazovky nahradili pohyb, interakciu a objavovanie sveta.
„Deti dnes dostávajú do rúk telefóny – mobil ich drží doma. To je veľká kríza rodiny.“
Digitálna pohodlnosť nahrádza fyzickú činnosť. Rodiny, ktoré pred dvadsiatimi rokmi trávili čas na bicykli alebo na turistike, dnes často zostávajú zavreté medzi štyrmi stenami – a to bez vedomia, aký dopad má pasivita na zdravie dieťaťa.
