Najstrašnejšia a najbolestivejšia smrť, akú medicína pozná. Aj tak sa dá opísať posledné štádium nákazy besnoty. Je to diagnóza, ktorá z človeka spraví väzňa vo vlastnom tele – telo ho bolí, myseľ sa mu rozpadá, dýchanie sa zastavuje, zrak halucinuje, a vedomie pritom často zostáva kruto bdelé až do konca. Najhoršie na tom je, že keď sa objavia prvé príznaky, je už neskoro. Keď vírus infikuje centrálny nervový systém a objavia sa klinické príznaky, besnota je v 100 % prípadov smrteľná.
Besnota je vírusové ochorenie. Šíri sa hlavne slinami infikovaného zvieraťa a to najčastejšie psa, ale aj netopierov, líšok, mačiek, či dokonca opíc. Práve uhryznutia a škrabance od psov však spôsobujú 99 % prípadov besnoty u ľudí. Vírus sa cez poranené miesto dostane do nervových zakončení a odtiaľ sa pomaly, ale neúprosne vydáva na cestu do mozgu.
Besnota sa šíri na ľudí a zvieratá slinami, zvyčajne prostredníctvom uhryznutia, škrabanca alebo priamym kontaktom so sliznicami (napr. oči, ústa alebo otvorené rany). Besnota sa nešíri krvou ako HIV, nezničí imunitu ako rakovina. Začne premieňať nervový systém, preprogramuje človeka na bytosť ovládanú panikou, bolesťou, strachom a zúfalstvom.
Prečo je taká smrteľná?
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) zomrie na besnotu každý rok viac než 59 000 ľudí, väčšinou v Ázii a Afrike, pričom 40 % z nich tvoria deti do 15 rokov. Avšak kvôli nedostatočnému hláseniu sa zdokumentované počty prípadov často líšia od odhadu. A väčšine z týchto úmrtí by sa dalo zabrániť, keby ľudia vedeli, že po uhryznutí je nutné okamžite vyhľadať lekársku pomoc a podať postexpozičnú vakcináciu.
Pretože len do momentu, kým sa neobjavia prvé príznaky, sa ešte dá človek zachrániť. Po ich nástupe je besnota stopercentne smrteľná. Jediný známy spôsob, ako prežiť, je tzv. Milwaukee protokol – extrémne náročná a riskantná liečba, ktorá však fungovala len v zopár ojedinelých prípadoch a jej úspešnosť je veľmi nízka.
Ako besnota zabíja
Inkubačná doba besnoty je zvyčajne 2 až 3 mesiace, ale môže sa pohybovať od jedného týždňa do jedného roka v závislosti od faktorov, ako je miesto vstupu vírusu a vírusová záťaž. Medzi počiatočné príznaky besnoty patria všeobecné príznaky, ako je horúčka, bolesť a nezvyčajné alebo nevysvetliteľné pocity brnenia, pichania alebo pálenia v mieste rany.
Ako sa vírus presúva do centrálneho nervového systému, vyvíja sa progresívny a smrteľný zápal mozgu a miechy. Najskôr to vyzerá ako chrípka – horúčka, slabosť, bolesť v krku. Ale potom prídu úzkosti, nepokoj, zvláštne kŕče a citlivosť na svetlo. Pacient prestane znášať vietor, zvuk, vodu.
Včely sú plné mikroplastov, prenášajú ich aj do medu. Vedci hovoria o 25 percent vyššej úmrtnosti
A potom nastúpi hydrofóbia. Špecifický príznak besnoty: pacient cíti neovládateľný strach a bolesť už len pri pohľade na vodu. Keď sa pokúsi napiť, telo sa vzoprie – svaly hltanu sa zablokujú, hrdlo sa stiahne a človek sa dusí. Nie preto, že by voda bola nebezpečná, ale preto, že vírus kompletne rozvráti signály v mozgu.
Nastupujú halucinácie, záchvaty, ochrnutie, ťažkosti s dýchaním a nakoniec totálne zlyhanie nervového systému. Pacient zomiera v mukách, často v stave, kde si ešte uvedomuje, že zomiera, ale už nemôže nič povedať ani urobiť.
Príbeh, ktorý sa opakuje
V roku 2020 zomrel v Indii 6-ročný chlapec po tom, čo ho uhryzla túlavá mačka. Nešiel k lekárovi, ranu mu doma „vydezinfikovali“. O dva týždne mal horúčku. Potom prišla úzkosť, plač, halucinácie. Na štvrtý deň po nástupe príznakov zomrel. Bez šance. A nie je jediný.
Väčšina ľudí, ktorí zomrú na besnotu, vôbec netušili, že sú ohrození. Najčastejším vinníkom je nedostatočná informovanosť a závažnosti tejto diagnózy a zľahčovanie rizika.
Príbeh dievčaťa, ktoré ako prvé prežilo besnotu
Keď mala 15 rokov, počas nedeľnej omše v kostole vo Wisconsine ju pohrýzol netopier. Malý, vystrašený tvor, ktorému chcela pomôcť, sa zahryzol do jej prsta. Mala len drobnú ranku, sotva viditeľnú. Nikto vtedy netušil, že o tri týždne neskôr bude dievča bojovať o život s jednou z najsmrteľnejších chorôb sveta.
Tri týždne po uhryznutí začala byť extrémne unavená. Neskôr sa pridali závraty, vracanie, dvojité videnie. Lekári najprv hľadali meningitídu či lymskú boreliózu. Až keď jej matka spomenula netopierie uhryznutie, lekár zbledol – bol si istý, že ide o besnotu. Diagnóza znamenala v tom čase istú smrť. Lekári rodičom oznámili, že nemôžu urobiť nič, keďže nikdy predtým nikto na svete neprežil besnotu bez očkovania.
„Skúsime niečo, čo ešte nikto neskúsil“
Jeden pediater sa však odmietol vzdať. Na internete našiel experimentálnu metódu, neskôr známu ako „Milwaukee protokol“. Teória bola jednoduchá, ale riskantná: ak sa vírus šíri cez nervy do mozgu, treba mozog „vypnúť“ a dať imunitnému systému čas bojovať.
Dievča bolo uvedené do umelého spánku a jej telo bolo v starostlivosti lekárov, ktorí monitorovali každý pohyb. Po dvoch týždňoch ju prebrali. Nemohla hovoriť, chodiť ani sa posadiť, ale najväčšie prekvapenie pre celú nemocnicu bolo, že prežila. Po 11 týždňoch opustila nemocnicu, no čakala ju dvojročná rehabilitácia – učila sa opäť rozprávať, jesť, chodiť.
Domáci miláčik ako liek na zabúdanie? Pes a mačka vás podľa odborníkov ochránia pred demenciou
Volá sa Jeanna Giese a stala sa prvým človekom v histórii, ktorý prežil besnotu bez očkovania. Jej príbeh v roku 2004 obletel celý svet. Dnes pracuje v detskom múzeu, má tri deti a venuje sa charitatívnej práci na zvyšovanie povedomia o besnote.
„Som šťastná, že môj príbeh pomohol zachrániť ďalších,“ povedala pre The Guardian. „Aj keď mám stále poškodené nervy, viem, že som mala obrovské šťastie. A namiesto nenávisti som sa rozhodla chrániť tých, ktorí sú zdraví. Pretože nikto by nemal zomrieť na chorobu, ktorej sa dá zabrániť.“
Dá sa besnota liečiť?
Besnota zostáva prakticky 100 % smrteľná, ak sa nezačne liečba ešte predtým, ako sa objavia príznaky. Očkovanie po pohryznutí je stále jediný spoľahlivý spôsob, ako sa zachrániť. Milwaukee protokol bol odvtedy použitý u niekoľkých pacientov, no jeho úspešnosť je veľmi nízka a liečba je extrémne riskantná.
Čo môžeme urobiť?
Besnota je zvláštny prípad medzi smrteľnými chorobami: Je takmer vždy smrteľná, ale je takmer vždy preventabilná. Stačí pritom tak málo ako očkovanie. A to platí pre ľudí aj pre zvieratá. Podľa WHO by celosvetové očkovanie psov mohlo znížiť počet úmrtí až o 95 %. Preventívne očkovanie proti besnote nie je potrebné pre bežných ľudí. Vo väčšine prípadov úplne stačí, ak po pohryznutí alebo aj po obyčajnom poškriabaní zvieraťom okamžite vyhľadáte lekára. Vtedy sa podáva tzv. postexpozičná profylaxia, séria injekcií, ktoré dokážu zabrániť rozvoju ochorenia, pokiaľ sa aplikujú včas, teda ešte pred nástupom príznakov.
V rozvinutých krajinách ako Slovensko je besnota dnes vďaka povinnému očkovaniu psov zriedkavá, no v rozvojových krajinách je stále bežnou hrozbou na čo turisti, ktorí sa vydajú na exotické cesty, často zabúdajú. Lekári hovoria, že nepoznajú bolestivejšiu smrť. Niektorí ju nazývajú „peklo zaživa“. Besnota je jedna z mála chorôb, ktoré desia aj lekárov, práve preto, že keď už prepukne, vedia, že môžu len bezmocne čakať.
